ANDREA NITKULINCOVÁ, andrea.nitkulincovakorzar.sk

Kto trošku pričuchol ku doskám, ktoré znamenajú svet, má tohto umelca zaradeného do kolónky operetný a muzikálový spevák a režisér. Málokto však tuší, že Slavo Benko disponuje i ďalším výnimočným talentom. V koži výtvarníka pomaly ale isto zanecháva ďaleko za sebou svet dlhodobého pôsobenia na pôde Divadla Jonáša Záborského v Prešove, sťahuje sa do Košíc a jeho domovom sa stáva svet farieb a dreva. Presvedčiť sa o tom môžete na aktuálnej výstave v galérii Veba s názvom Predstavenie II.

Vzťah k výtvarnému umeniu vo vás driemal odjakživa, alebo ste sa k nemu prepracovali cez svoje pôsobenie v divadle?

- Keď to poviem obrazne, môj rozpuk mladosti som trávil ako operetný a muzikálový spevák. Odjakživa som však inklinoval k výtvarnému umeniu, do vienka som to mal dané odmalička. Vždy som bol triednym nástenkárom a kronikárom.

Prečo ste teda dali prednosť spevu?

- Viac-menej som len otočil garde, keď som nastúpil do divadla. Ani tam som však neprestal ďalej pestovať tento koníček a teraz sa to zase akoby na staré kolená prevracia. Otáča sa to, akoby som robil rošádu.

Je očividné, že vaša tvorba je silne poznačená práve divadelným svetom. V čom ešte nachádzate inšpiráciu?

- Myslím, že toto je úplne dostatočný zdroj inšpirácie, pretože ďalším veciam sa už nemám čas venovať. Najviac sa zaoberám maskou. Nemusí byť však vždy len zákonite symbolom pretvárky. Môže byť i symbolom chcenej autority, štylizácie, dôstojnosti, komiky i tragédie. Takisto ma zaujíma človek ako taký, ktorý sa v tomto svete nachádza, pretože to divadielko tak trochu po celý život hráme všetci. Každý sa snaží v očiach toho druhého byť taký pekný, ako si myslí, že by mal naozaj byť. A to je dostatočný dôvod na to, aby som sa tomu venoval a hľadal zákutia ľudskej duše poukrývané vo všetkých tých maskách. Ja pod masky ľudí vlastne nakúkam.

Vašim učiteľom, čo sa týka výtvarnej tvorby, je Dušan Pončák. Nakoľko vás tento pedagóg ovplyvnil?

- Jednoznačne som inšpirovaný jeho prácou. Nevedel by som to ani zatajiť, je to dostatočne vidieť. Našťastie je okolo nás skutočne nepreberné množstvo vzorov, z ktorých človek môže čerpať. A ja sa cítim byť takým malým epigónom (epigón = imitátor, považuje iného umelca za majstra a svoj vzor pozn. red.) jeho tvorby. Sme vo veľmi dobrom priateľskom vzťahu a ešte stále sa od neho učím.

Nedávno ste sa zúčastnili plenéra v Čečejovciach. Obľubujete takéto tvorivé stretnutia umelcov?

- Považujem to za veľmi inšpirujúce a podnetné. Každý z nás tam ide sám za seba a dá nahliadnuť tomu druhému do ´kuchyne´, čo je výborné. Aj názorovo, aj ľudsky sa vieme pochopiť, pretože sme jedna krvná skupina. Všetci sme rovnakí blázni, čo sa babrú v hline, zababrávajú sa rudkami a farbami. Vždy som doteraz narazil na skvelých ľudí a nestratil som nič z divadelného sveta, lebo aj tu stretávam skvelých umelcov.

Maľujete, vyrezávate sochy z dreva, pracujete s kameňom. Je vám niečo bližšie, alebo ste natoľko multifunkčným umelcom?

- Začínal som s kresbou, lebo tá je v podstate alfou a omegou každej výtvarnej činnosti. V nej som však už bol natoľko razantný, až mi Dušan Pončák povedal, nech skúsim reliéf, keď už tak vždy rýpem do papiera. Tak som to skúsil a keď už toho bolo trošku viac, pousmial sa a povedal: Teraz to zatoč a máš sochu. A ja som zistil, že naozaj.

Ale predsa len, ktorému materiálu dávate prednosť?

- Najbližšie mi je zatiaľ jednoznačne drevo. Skúšal som už aj kameň, je to pomalší a dôstojnejší materiál. Nevylučujem, že sa k nemu ešte vrátim, ale až keď sa konečne prestanem báť mašín. Lebo ja zatiaľ nepoužívam stroje a všetko robím ručne. Aj tie veľké monumenty sú všetky vlastnoručne vysekané. I mozole mi už nabehli.

Autor: KINÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári