Technické novinky prijímali Košičania s nedôverou, výnimkou nebolo ani zavedenie svietiplynu
Poslednú petrolejovú lampu oficiálne navždy zhasli na radnici
Plyn je v súčasnosti neoddeliteľnou súčasťou nášho života. V súvislosti s možným ďalším stúpením jeho cien sa mnohí rozhodujú vymeniť ho vo svojich domoch za iný zdroj vykurovania. Ako to bolo v čase, keď plynu, v tom čase svietiplynu, Košičania ako novinke nedôverovali? Košice boli v rámci Uhorska piate, ale na Slovensku druhé mesto, v ktorom sa zaviedlo plynové osvetlenie a zriadila plynáreň. Je pravda, že od myšlienky k realizácii to trvalo trinásť rokov.
Prvé rokovanie sa uskutočnilo v roku 1855 medzi košickým mešťanostom Kloczkom a rakúskou účastinárskou spoločnosťou. Bolo bezvýsledné, lebo Košičania nemali záujem o plynové verejné osvetlenie a navyše, nedôverovali mu. Stačilo im petrolejové. O dva roky znova Kloczko nastolil túto otázku na rokovaní mestskej rady, tiež s rovnakým negatívnym výsledkom. V roku 1865 rada mesta pod vedením už nového mešťanostu Rimanóczyho rokovala o uzavretí zmluvy na zriadenie plynárne v Košiciach s podnikateľom Riedingerom z Augsburgu. Aj napriek schváleniu zmluvy v tom istom roku, trvalo ďalšie tri roky, kým zmluvu obe strany podpísali (27. 8. 1868). Medzitým ju musela prerokovať okrem mestského zastupiteľstva Miestodržiteľská rada.
Stavbu plynárne a montáž verejného osvetlenia dokončili do konca roku 1869 a od 1. januára 1870 sa začala ich prevádzka. Verejné osvetlenie malo na uliciach 220 lámp a prvé boli osvetlené mestské budovy. Radnicu osvetlili 1. septembra 1870, z priemyselných podnikov tabakové továreň (na terajšej Strojárenskej) a postupne ďalšie. V tom istom roku bola založená "Košická spoločnosť plynového osvetlenia uč. spol." s piatimi účastinármi na čele s vedúcim spoločnosti J. Müllerom. Spočiatku vyrábala plyn z dreva, no od roku 1872 z karvinského a iného českého kamenného uhlia.
V roku 1874 podnik pretvoril jeho nový a jediný majiteľ Riedinger na Augsburské plynárenské spoločenstvo a jeho plateným riaditeľom sa stal Ing. F. Clas. Plynáreň začala prosperovať, počet pouličných lámp sa zvýšil na 350, pribudli spotrebitelia, takže pribudovali novú nádrž. V tom čase sa na niektorých miestach v Košiciach ešte používali petrolejové lampy aj na verejné osvetlenie. Keď sa podľa zmluvy zvýšil počet lámp na 710, čo bolo na 20 km dĺžke vedenia, mestské zastupiteľstvo zrušilo verejné osvetlenie petrolejovými lampami 15. septembra 1888. Po roku 1893 sa začal používať plyn v priemysle na pohon motorov. Poslednú petrolejku oficiálne zhasli na košickej radnici. Stále konzervatívni Košičania, ktorí prijímali s nedôverou technické novinky (bolo ňou predtým aj zavedenie vodovodu), kupodivu zmenili názor, že petrolejky sú jediným vyhovujúcim osvetlením a verejné osvetlenie plynovými lampami si pochvaľovali. Spokojní boli aj cestujúci zo železničnej stanice, ktorá prešla z petrolejových lámp na plynové v roku 1874. Do konca 19. storočia sa plyn používal v Košiciach prevažne na osvetľovanie ulíc a v malej miere aj miestností, plynárne perspektívne pripravovali rozšírenie výroby svietiplynu pre domácnosti na varenie, kúrenie, i na ďalšie využitie v priemysle. Zmodernizovali pouličné osvetľovacie telesá. Pouličné vedenie bolo dlhé vyše 53 tisíc metrov, lampy boli na kandelábroch aj konzolách, dohromady ich bolo 1 100 v rôznom prevedení. Na Klobušického ulici vrátane mosta (terajšia Masarykova) boli na liatinových kandelábroch a na Mlynskej na konzolách. Plyn sa postupne v Košiciach udomácňoval a najväčší výkon dosiahla plynáreň v roku 1916, až 1 milión 800 tisíc kubických metrov za rok.
Myšlienka zavedenia elektriny si nemusela kliesniť cestu s takými problémami, ako to bolo pri plyne. Postupovala rýchlejšie. Plynárenská spoločnosť začala stavať vodnú elektráreň na Hornáde a prvé dodávky elektrickej energie sa začali 10. decembra 1896. Ani táto novinka nenašla spočiatku uplatnenie u košických občanov. Využili ju obchodníci v čase pred Vianocami.
Pre zaujímavosť niekoľko čísel o košickej plynárni: výroba svietiplynu vzrástla od roku 1880 z 280-tisíc kubíkov na 750-tisíc kubíkov v roku 1895 a do tohoto roku dosiahlo plynové potrubie v meste celkovú dĺžku okolo 40-tisíc metrov. V plynárni pracovalo 40 robotníkov. V roku 1880 mala plynáreň okrem riaditeľ, inžiniera, 1 účtovníka, 1 montéra, 2 murárov, 2 zámočníkov, 4 kuričov, 6 pomocných robotníkov, 5 lampárov a prevádzka bola umiestnená v 11 budovách.
Sudy ako obal, aj miera
K dôležitým remeslám patrili v minulosti aj tie, ktoré pracovali s drevom. V košických písomnostiach sa spomínajú v rokoch 1393 - 1405 až 21 špecifikácií a zaznamenal ich historik Dr. O. R. Halaga. Boli to bednári alebo bočiari - tí sa spomínajú najviac, až 94 krát, výrobcovia sudov, doskári, kisniari alebo debnári. podľa nich potom vznikli priezviská Binder, Pritter, Fassmacher, Bretsneyder, Kistener, Kistner. V rokoch 1480 - 1501 sa vyskytuje v Košiciach päť rodín s menom Bednár za krstným menom, deväť Schaffer (vedrár) a jedna rodina s menom Kisniar (debnár). Bednári mali svoj cech a jeho voľby v roku 1517 sú doložené písomne. Podobne, ako iné cechy, aj bednársky niesol zodpovednosť za obranu jednej z deviatich veží, ktorá sa volala bednárska.
Sudy vyrábali debnári z tvrdého, hlavne dubového dreva. Drevené hranoly, dosky, dužiny a dyhy spájali po opracovaní drevenými alebo kovovými obručami. Sudy rôzneho obsahu sa používali aj na prevážanie tovaru v diaľkovom obchode na vozoch alebo pltiach, člnoch, lodiach. Aby ich obsah ako haringy, slané ryby, med bol dobre zabezpečený, sudy zalievali smolou.
V niektorých oblastiach súvisel rozvoj debnárstva s rozvojom vinohradníctva, ktoré potrebovalo na výrobu vína rôzne sudy, preto sa vo vinohradníckych mestách darilo aj debnárom najviac v 17. - 18. storočí. Za feudalizmu sa debnárstvo na Slovensku vyskytovalo vo všetkých strediskách remeselníckej výroby i na dedinách. Debnári nevyrábali iba sudy, ale aj rôzne kade, šafle, tiež drobný jarmočný tovar ako geletky, putne, masličky z mäkkého lipového, slivkového alebo javorového dreva.
Sudy neboli iba nádobami na kvasenie vína, kapusty, na uchovávanie medu a iných produktov a tekutín, ale platili ako oficiálna miera na tekutiny až do zavedenia metrického systému v roku 1874. Boli rôznej veľkosti podľa obsahu. Jeden sud vína na východnom Slovensku obsahoval 160, 200, 250, 300, 400 - 480 holieb. Na západnom 240 - 640 holieb, jeden sud piva 320 - 600 holieb. Jedna holba bola od 0,84 do 1,06 litra.
V Paríži učil tristo učiteľov tanca z celého sveta
September nebol iba začiatkom nového školského roka, ale aj prípravou na spoločenskú sezónu. V miestnej tlači sa objavili inzeráty, oslovujúce žiakov a študentov s ponukou výuky spoločenského tanca a základov spoločenského správania. Svoje služby v spoločenskej oblasti a zápis do tanečnej školy inzeroval aj môžeme povedať svetoznámy tanečný majster Arpád Revés. Pôsobil ako choreograf v divadelnej spoločnosti J. Komjáthyho a mal vlastnú tanečnú školu so svojím otcom na Hlavnej ulici v tzv. Vitézovom dvore.
O Revésovi sme písali pred rokom v súvislosti so zaujímavosťami z plesovej sezóny v roku 1922. Vtedy získal Revés prvú cenu za predvedenie autorského spoločenského tanca v Paríži. V októbri 1923 sa jeho meno i meno Košice veľmi často objavovalo v zahraničnej tlači. Eko de Paris napísal o slávnom Košičanovi toto: "ČSR má niekoľko predností, teraz však získava nové a to v odbore doposiaľ pre Československo zatvorenom - v tanci. A sú to Košice, ktoré sa postarali o rozširovanie slávy republiky. V septembri a októbri bol košický profesor tanca Revés v Paríži, kde učil tristo učiteľov tanca z rôznych krajín nový, ním vytvorený tanec Revés - Five. O tento tanec je veľký záujem, čomu nasvedčujú referencie lipského časopisu "Internacionales Journal für Tanc und Sport, i parížskeho odborného časopisu "Dansous". O tento tanec sa zaujíma aj Belgicko, Viedeň, Frankfurt. V novembri bude profesor Revés vyučovať v Berlíne."
Košice boli známe vysokou úrovňou tanečných škôl, ktorých bolo niekoľko. Revés udával tón, čím stúpali aj všetky ďalšie na vyššie priečky. V jeho Tanečnom ústave sa začali vyučovať aj cudzie jazyky, najmä francúzština a angličtina i spoločenské pravidlá okrem Revésovho Tanečného ústavu bol známy aj ústav Alžbety Kemenckej na Zámočníckej č. 5. Podľa spomínaného lipského medzinárodného časopisu pre tanec jej škola kládla dôraz aj na pedagogickú úroveň pre mládež i dospelých. Vyučovali v nej vo všetkých jazykoch, ktorými sa hovorilo v ČSR. Učebný program obsahoval okrem súčasných európskych tancov aj všetky slovenské.
Hospodárska kríza a nedostatok peňazí neobmedzil vznik bánk, lebo rástli ako huby po daždi
Košičania mali radi lotérie a žreby im predávali v záložni
Košice boli druhým mestom v Uhorsku na území Slovenska a celkovo medzi prvými v Uhorsku po Pešti, kde vznikla sporiteľňa. V roku 1844 ju založili pod názvom Košická sporiteľňa, úč. spol. Ako sme už písali, Košičania ju dostali ako vianočný darček, pretože mestské zastupiteľstvo schválilo vánok na jej založenie tesne pred Vianocami 22. decembra 1843. Ako ju uvedené v jej názve, bola to sporiteľňa vo forme účastinnej spoločnosti. Bola to farma miestneho peňažného ústavu, aká sa v tom čase považovala za účelnú, s cieľom pomáhať menej majetným obyvateľom bezpečne uložiť aj rozmnožiť peniaze a zároveň podporiť u nich sporivosť. Takéto miestne sporiteľne poskytovali aj úver pre obchodníkov a remeselníkov, preto boli účastinnými spoločnosťami kvôli väčšiemu kapitálu.
Jediná v Košiciach
Do roku 1867 bola jediným peňažným ústavom v Košiciach. Kedy sa v založenie hypotečnej banky pokúšala východoslovenská šľachta, obchodnej banky obchodníci a remeselníckej remeselníci. Košická sporiteľňa prerušila svoju činnosť r 1872 kupodivu z dôvodu, ktorý sa nikomu ani neprisnil: hlavný účtovník vyplácal vysoké dividendy za účastiny a robil podvody v záverečných účtoch. Za to mohlo vedenie ústavu a nedôslední revízori, pretože skutočnosť objavili až po výpovedi a zmiznutí hlavného účtovníka. Účastníci boli spokojní, akoby aj nie, veď zo zisku dostávali 50 percentné, niekedy vyše 95 percentné dividendy. Po prekonaní ťažkostí v organizačnej a kontrolnej činnosti sa revitalizovala.
Roky 1867 - 1874 boli obdobím zakladania peňažných ústavov v Uhorsku a na Slovensku. Tento trend sa prejavoval j v hospodárskych a politických periodikách, ktoré masívne propagovali peňažné ústavy a jednotlivé farmy peňažného úveru pre určité skupiny podnikateľov. Napr. pre veľkostatkárov a celkove poľnohospodárov sa odporúčal hypotečný úver a zakladanie hypotečných bánk, pre obchodných podnikateľov mal byť najvýhodnejší a najvhodnejší zmenkový úver a zakladanie osobitných bánk. Drobným rentiérom a ľuďom v slobodnom povolaní sa malo vyplatiť ukladanie menších súm a ich vyberanie podľa naliehavosti a potreby. Lenže sí sa pýtali, ktorý peňažný ústav je spoľahlivý, aby mu mohli dôverovať. Tak sa pýtali aj košickí potenciálni klienti niektorej rysujúcej sa sporiteľne po zlej skúsenosti so skrachovanou sporiteľňou. Najnižšie vrstvy obyvateľov v mestách i na vidieku oslovovali veľmi často, aby ich presvedčili o dôležitosti sporenia, ktoré by bolo najvhodnejšie v ľudových peňažných ústavoch a od r. 1866 v poštových sporiteľniach na väčších poštových úradoch.
Záujem o lotérie
Peňazí bolo málo a peňažných ústavov viac, ako bolo únosné. V Košiciach pribudol v r. 1874 dovtedy neznámy zmenárenský obchod. Priniesol ho sem z Prešova Žigmund Herskovitz. Ako sa ukázalo, medzi ľuďmi bolo naozaj málo peňazí a po troch týždňoch svoju zmenáreň zatvoril. Na začiatku 80. rokov 19. storočia začali v Košiciach propagovať podľa peštianskeho vzoru obchodovanie so štátnymi cennými papiermi, drobným vkladateľom odporúčali investície do nich kvôli možnému dosiahnutiu vyššieho zisku. Založený bol obchod s mincami, žrebmi, účastinami a štátnymi cennými papiermi. Veľa Košičanov malo záujem o lotérie, ku ktorému ich viedla vidina výhry. Na ten reagovali budapeštianske banky zakladaním svojich filiálok, ktorým podporovali túžbu košickej verejnosti vyhrať v lotérii, organizovanej na serióznej úrovni - bankami. Kto ale bohatol, to boli banky a bez väčšieho rizika podnikanie a podľa hodnotenia bánk v roku 1868 boli práve banky najmajetnejšími podnikateľmi v Uhorsku. Svoju úlohu - nahromadiť potrebný kapitál, ktorý by občania, najmä z radov podnikateľov, mohli používať na posilnenie svojho podnikania, plnili iba čiastočne. Spájali svoju činnosť aj s poisťovníctvom, nehovoriac o najrôznejších druhoch lotérie. Po neúspechu Ž. Herskovitza so zmenárenskou činnosťou v r. 1877 skúšal šťastie v svojej novootvorenej zmenárni v. r. 1899 Ladislav László. Začal pre košických záujemcov o lotérie objednávať žreby z rôznych lotérií v celom Uhorsku. Mal úspech v obchodovaní a ľudia viacnásobnú nádej na výhru. Spokojnosť bola na obidvoch stranách.
Nové peňažné ústavy
Košická sporiteľňa po prekonaní krízy r. 1872 mala ďalej dôveru a bola najväčším peňažným ústavom v meste. V r. 1874 prijali na valnom zhromaždení ozdravný program, ktorý sa prejavil aj v jej výsledkoch. V mesta vznikali konkurenčné peňažné ústavy. V roku 1866 to bola "Prvá hornouhorská záložňa v Košiciach, úč. spol.". Po siedmich rokoch sa dostala do krízy pre zoskupenie cenných papierov vo vysokej hodnote, ktoré pri licitačnom odpredaji nedosiahli takú sumu, akú ústav zálohovo vyplatil. V roku 1882 sa záložňa premenovala na "Košickú úverovú banku" a mala aj nové zameranie: zmenkové obchody, prácu so sporiteľnými krúžkami, sprostredkovanie burzového obchodu. To bola jej hlavná náplň.
Ako sme spomenuli pre určité podnikateľské skupiny sa odporúčalo založiť jej zodpovedajúce peňažné ústavy. Obchodníci a remeselníci založili r. 1871 "Všeobecný hornouhorský sporiteľný a úverný spolok". Ani tento neobišla kríza v roku 1872, ktorá zrejme vyplývala z krachu viedenskej bruzy a s celkovou hospodárskou krízou prejavujúcou sa v nedostatku peňazí u obchodníkov a remeselníkov. Ústav nezanikol a po zreorganizovaní začal obchodovať so zmenkami. Zmenil svoj názov na "Ľudovú banku" so zachovaním pôvodného pomenovania v podnázve.
V tom istom období sa kupodivu zakladali aj ďalšie ústavy. Osobitné konzorcium v Košiciach dostalo koncesiu na založenie spoločnosti pre obchodovanie so zmenkami a cennými papiermi pod názvom "Košický zmenárenský, eskontný a sporiteľný ústav". Začali sa upisovať účastiny pod vedením veľkoobchodníka Deutscha, ktorý sa stal aj predsedom ústavu: Zaujímavé bolo, že v období, kedy sa takmer každému peňažnému ústavu v Košiciach nedarilo a ani sa nedalo predpokladať, že by sa u ľudí nahromadili peniaze, veď obchod stagnoval, remeselná výroba tiež, ako keby vznikla epidémia zakladania bánk. Aj tento zmenárenský ústav sa dostal do závozu, nie síce po 2 rokoch, ale po siedmich. Možno bola preň sedmička šťastná, pretože sa podarila reorganizácia s novým názvom "Košická obchodná banka" so starým vedením, iba s novou obchodnou náplňou. Čo k tomu povedať?
Stranu pripravila: Soňa MAKAROVÁ
Autor: Nová výstava v NOVE
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
