Byť populárnou od siedmich rokov je pre dieťa neprirodzeným stavom

Blonďavé copaté dievčatko, ktoré svojimi príbehmi vychovávalo zopár generácii, vyrástlo. Z malej Moniky Haasovej je dnes krásna, blonďavá a úspešná 30-ročná žena. Ak sa jej podarí zladiť pracovné termíny s termínmi nakrúcania seriálu, môžu sa na ňu diváci tešiť, lebo ju uvidia v úlohe Bambuľkinej mamy. Pri tejto príležitosti sme sa s ňou skontaktovali a ona si pospomínala na svoje filmové detstvo a porozprávala aj o svojom ďalšom umeleckom smerovaní.

"Všetko, čo sa spájalo s natáčaním, bolo pozitivne. Veľa vecí si pamätám z rozprávania, a všetko, čo som kedy o tom období počula, znelo tak, že to bolo super," vraví na úvod Monika. V role Bambuľky sa ocitla ako štvorročná, preto si na toto obdobie pamätá len hmlisto. Jednoduché detské spomienky jej umožňujú vybaviť si filmový štáb, ktorý bol ako jej veľká pozorná rodina, psa, rodinný dom a Júliusa Pántika... "Mala som ho veľmi rada. Vždy ráno sme šli autom po neho a psa Dikino. Vrtel chvostom, že sa ide von. ´Dedo Jozef´ mal krásny veľký byt, kde som rada behala. Viem, že som v tom čase ľúbila aj Laca Krausa, kameramana, ktorý so mnou vedel vždy pekne komunikovať. No a samozrejme Juraj Lihosit, ktorý vedel byť ohromne trpezlivý, ku všetkým možným podmienkam, ktoré sú k práci s dieťaťom potrebné."

Na filmovačky sa Monika vždy tešila. Zakaždým mala na sebe iné oblečenie a chodil po ňu šofér Jaro na aute značky volga. Nosil ju ráno na pľac a večer naspäť. Niekedy bola taká unavená, že zaspala a on ju domov priniesol na rukách. "Na filmovačky nikdy nechodili moji rodičia ani iná moja rodina. Bolo to tak vraj lepšie. Chodila som do práce, a už tam niekde sa vo mne začala vybudovávať disciplína. Filmový štáb sa mi vraj veľmi prispôsoboval, ale ako som už veľakrát počula, nebola som problémové dieťa. Práve naopak."

Po spustení vysielania seriálu sa malé dieťa muselo zrazu vysporiadať s obrovskou popularitou. Pre sedemročnú Moniku to bol naozaj veľký šok. Zrazu ju poznala celá škola, každé dieťa a dospelý na ulici. Všade, kam prišla, bola vždy pod tlakom verejnej pozornosti. "Myslím, že táto situácia bola niekedy až neúnosná. Bolo to extrémne príjemné a nepríjemné zároveň. Byť populárnou od siedmich rokov je neprirodzeným stavom. Bolo veľmi dôležité, ako ma rodičia usmerňovali, aby ma nerozmaznali. V tom začiatku museli veľmi dobre vedieť, ako na to, aby som nezostala namyslená a nebola iná, ako moje sestry. Aby to bolo proste vyrovnané a normálne. Aby som fungovala ďalej a rozvíjala sa bez pocitu, že som niečo viac len preto, že ma každý človek, kde prídem, spozná... Zvládlo sa to. Taká vec, akou je popularita v detstve, môže mať všelijaké následky. Som rada, že to vyšlo dobre."

Televízna Bambuľka už vyrástla, dnes má 30 rokov. Jej podoba sa zmenila, veď od vysielania seriálu ubehlo veľa času. Popularita už nie je taká intenzívna. "Ľudia ma ešte na ulici zastavujú. Tvár nepustí. Ale už to nie je také urputné, ako to bolo kedysi."

Seriál bol osudným spínačom jej kariéry. Monika už odmalička vedela, že chce byť herečkou. Nikdy o tom nepochybovala. V umeleckej kariére pokračovala na Ľudovej škole umenia a štúdiu dramatického herectva na Konzervatóriu v Bratislave. Účinkovala vo viacerých filmoch pre deti a zahrala si na niekoľkých divadelných predstaveniach. Účinkovala v muzikáli Kabaret v Astorke, ktorý režíroval Juraj Nvota a na Novej scéne skúšala predstavenie Grand Pierot. To však nebolo to pravé orechové, po ktorom talentovaná mladá herečka so sľubne vyvíjajúcou sa kariérou na Slovensku túžila. Všetko to vymenila za život neznámej študentky v cudzej krajine.

Mala 18 rokov, keď počas štúdia na bratislavskom konzervatóriu absolvovala osudový divadelný workshop v Holandsku, kde sa spoznala s riaditeľom Mime centra v Amsterdame, Ide van Heiningenom. Ten sa stal v Holandsku jej dlhoročným priateľom a tútorom. Z niekoľkých dní sa stali dva roky, ktoré vyvrcholili úspešným turné po Európe. "Do Amsterdamu som odišla najprv vyskúšať iné štúdium. Veľmi ma priťahovala myšlienka vlastnej tvorby a spôsob kolektívnej práce v divadle. Niekedy o niečom snívate a keď to príde, cítite, že za tým musíte ísť," vysvetľuje svoje dôvody na zmenu života.

V Amsterdame urobila talentové skúšky na Vysokú umeleckú školu, začala študovať choreografiu a tanec. Popri tom organizovala a režírovala predstavenia. "Táto škola mi dala neuveriteľnú slobodu prejavu, a hlavne možnosť experimentovať, vyskúšať si svoje možnosti. Kombinovala som skúsenosti z divadla na Slovensku s tým, s čím som sa práve zoznamovala. Bol to veľký rozdiel v spôsobe tvorby. Prístup pedagógov bol na úrovni kolegov." Škola podporuje rozvíjanie študenta a pomáha mu nájsť vlastný štýl herectva. Herec sa nemusí vtesnať do nejakej šablóny.

Po dva a pol roku štúdium opustila. "Človek by nemal študovať kvôli škole, ale kvôli sebe. A hlavne, škola má slúžiť študentovi na to, aby sa mohol individuálne rozvíjať, dozvedieť sa o sebe, nájsť svoje kvality a zistiť svoje slabosti. Presne to sa aj stalo. Škola mi už nevyhovovala, ale pokračovala som ďalej." Prestúpila na fyzické, vizuálne a priestorové divadlo a túto školu dokončila ako mím herec, divadelný tvorca režisér. K tancu mala vždy blízko, a tak pohyb sa stal neoddeliteľnou súčasťou jej herectva.

Na škole sa Monika zoznámila so špičkovými umelcami, choreografmi, či divadelnými tvorcami, od ktorých dostala rôzne zaujímavé pracovné ponuky. To bol ďalší dôvod prečo sa v Holandsku usadila. "Po škole som naozaj robila len s tými, s ktorými ma tešilo spolupracovať. Ak sa mi nepáči spôsob práce, téma alebo ľudia okolo, radšej budem robiť mesiac v reštaurácii, akoby som mala zobrať prácu, za ktorú sa umelecky nemôžem postaviť."

Núdzu o prácu teraz nemá. Na divadelných projektoch pracuje vo viacerých oblastiach. "Ako mím, performer, herec, tanečník, režisér, poradca režiséra, spolutvorca predstavenia, ale aj ako pedagóg," menuje Monika, ktorá vytvára aj vlastné projekty. Získať však na ich realizáciu financie nie je ľahké, ani v Holandsku, aj keď sú na tento účel vytvorené rôzne fondy. Projekty sa tu plánujú aj dva roky dopredu. Tvorcovia niekedy až do poslednej chvíle nevedia, či naň získajú peniaze.

"Komisia nejakého žiadaného fondu príde na skúšku, na ktorú môžu prísť aj diváci za polovičné vstupné. Diváci sa potom podieľajú na diskusii a dávaju feedback. Nakoniec sa peniaze dostanú a dlho priškrtení umelci bez peňazí, začnú dýchať čerstvý, dobre zaplatený vzduch." Monika tvrdí, že presadiť sa v Holandsku je ťažké a ľahké zároveň. "Keď som tu začala študovať, stálo ma to veľa lopoty a driny, veľa objavení a poznania, vôbec to nebolo ľahké. Naozaj bolo náročné študovať, zarábať a pritom mať priestor na umeleckú tvorbu. Niekedy sa to všetko bilo dokopy. Z takého života však vzišli strašne zvláštne predstavenia."

Monikin bežný pracovný deň je nepravidelný. Ak je práve zaangažovaná na nejakom projekte, jej pracovná zanietenosť sa často zvrhne do nekontrolovaného workoholizmu. "Hlavne ak ide o malé zoskupenie a ak sa stretnú dvaja alebo traja ľudia. Preletia tvorivé iskry a niekedy sa pracuje bezhlavo až do polnoci. To sú projekty, do ktorých vkladám svoje srdce." Monika pracuje vo viacerých divadelných skupinách. Život slobodného umelca v Holandsku nie je ľahký. "Zo sto tvorcov vo veku okolo päťdesiatky v Holandsku pracuje asi jeden. Ostatní to dávno vzdali. Dôraz sa kladie najmä na mladých a nových hercov. Môžem potvrdiť, že je to veľký fyzický a psychický tlak na človeka."

S moderným tanečným predstavením Panama vystupovala v Holandsku, Belgicku, Rakusku, Nemecku i Sao Paule. Odohrali až 90 predstavení. Vo všetkých krajinách mali veľký úspech, v Mníchove získali ocenenie za najlepšie predstavenie týždňa. "Predstavenie je pre deti a rodiny. Hráme na hudobných nástrojoch, spievame vlastné aj komponované skladby, tancujeme a jednu scénu mám postavenú na texte v slovenčine - je to multi predstavenie." Monika si myslí, že je mimoriadne dôležité, aby sa deťom ponúkalo kvalitné moderné divadlo, pretože len tak sa vybuduje generácia, ktorá bude mať k umeniu blízko. Predstavenie plánujú odohrať budúci rok znovu v Holandsku i v Mníchove a ak sa to podarí, tak aj v Bratislave. "Do Bratislavy som prišla vystupovať pred niekoľkými rokmi s hereckou skupinou Milkperson, ale nebolo to jednoduché."

Zaujímavé pozvanie dostala Monika z Brazílie. Spolu s kolegami z medzinárodnej holandskej školy dostala ponuku na umelecké zrekonštruovanie starého brazílskeho rituálu. Na začiatku mala obavy z toho, ako sa úlohy zhostí, lebo kultúra Brazílie jej bola na míle vzdialená. "Zhodou okolností som sa však ocitla uprostred brazílskej džungle na ozajstnom rituáli. Pomaly som cez rozprávanie lokálnych ľudí a ďalším situáciám mohla pochopiť ich zvyky a napokon aj rituál. Ľudia ma očarili svojou vľúdnosťou a otvorenosťou. Spoznala som skôr tú chudobnejšiu stranu Brazílie. Všade hrala vo dne i v noci hudba z barov, kaviarní a kostolov. Autá sa tam premávali s reprákmi na streche pustenými na plné pecky."

S rituálmi sa predstavila vo viacerých veľkých mestách od severu až po juh Brazílie. "Najsilnejší zážitok som mala z ľudí. Publikum bolo strašne živé, reagovalo tak spontánne, že čosi také som nikdy v mojom divadelnom živote nezažila. Tlieskali, niekedy aj kričali. To nebolo tiché hľadisko intelektualneho divaka z Holandska. Tam sedeli ľudia s emóciami." Pre Brazílčanov bola Monika príliš exotická, preto na konci predstavenia bol o jej autogram veľký záujem.

Za domovom ju to tiahne stále. Na Slovensko, za rodičmi a sestrami, cestuje vždy, ako je to možné. K umeniu má celá rodina veľmi blízko. Sestra Zuzana je známa herečka a Ivana textilná dizajnérka. S najmladšou Zuzanou ju spája herectvo aj podoba. Ak sa oblečú rovnako, vyzerajú ako dvojičky.

A aké sú Monikine plány do budúcna? "Ako mímherečka momentálne skúšam v opere Reigen (Ruky okolo) od Arthura Shnitzlera, ktorú režíruje známy nemecký režisér opier Harry Kupfer. V septembri ma čaká krátke turné v Holandsku. A pracujeme na vlastnom projekte." Hrnú sa jej pozvánky na účinkovanie na festivaloch v Srbsku, Nemecku, Španielsku, Taliansku či Brazílii.

Zo Slovenska prišla ponuka účinkovať v seriáli Bambuľka na cestách. Mali by sme ju vidieť ako mamu Bambuľky. Monika však bola oslovená nielen ako herečka, ale aj ako.... "Zatiaľ sme v procese rozhovorov. Takže k tomu sa vyjadrim, keď to bude aktuálne."

Ak by si mohla vybrať, ktorou Bambuľkou by chcela byť? Predošlou, alebo dnešnou, modernou? "Nezáleží na tom, čo už bolo, lebo to sa neodstane. V minulosti už nemôžete hľadať seba, a čo bude v budúcnosti, aj tak ukáže len to, ako sa zachováte v danom momente. Prítomnosť je kľúčom slobodného pocitu," zafilozofovala si na záver.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Nová výstava v NOVE

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári