Kto sa vydá na Borneo, nemôže rátať s tým, že bude spávať iba v luxuse, tvrdí Košičan Vlado, ktorý tento ostrov navštívil
Keď sa Richi prišiel nejesť, všetci samci utiekli do pralesa
Kým väčšina z nás sa vydá relaxovať za hranice Slovenska iba počas letnej dovolenky, sú aj takí milovníci cestovania, ktorým sa dva - tri týždne mália. Jedným zo svetobežníkov, ktorí okrem Antarktídy niekoľkokrát navštívili každý kontinent, je aj Košičan Vlado. Len čo sa vráti z jednej výpravy, už sa chystá na ďalšiu. Ak by vraj spočítal, koľko času trávi spoznávaním nových svetov, boli by to každý rok asi tri mesiace. Dnes si zaspomína na návštevu ostrova Borneo, kam sa vybral vlani v marci.
Cestu do juhovýchodnej Ázie začal Vlado na letisku vo Viedni. Lietadlo spoločnosti Malaysia Airlines ho bez medziprístatia pohodlne dopravilo do Kuala Lumpuru, hlavného mesta Malajzie. Tam sa dlho nezdržal. Spolu s kvartetom Čechov, ktorí tvorili slovanskú minivýpravu, presadol do iného lietadla a po krátkom lete pristál na ostrove Borneo. Menšia severná časť patrí Malajzii, väčšia južná Indonézii. Malajzijskú, tvorí štát Sarawak s hlavným mestom Kuching a štát Sabah, s metropolou Kota Kinabalu. Medzi oboba štátmi je takmer ako klin vrazený samostatný sultaniát Brunei.
"Od 15 do 19. storočia bol Sarawak po kontrolou sultanátu Brunei," načrel Vlado trochu do histórie. "Samostatným politickým regiónom sa stal až s príchodom sira Jamesa Brookea v roku 1839, ktorý bol prvým z troch tzv. bielych rádžov. Ďalšími dvoma boli po jeho smrti jeho dvaja synovia. Po druhej svetovej vojne sa Sarawak stal novou britskou kolóniou a spolu so štátom Sabah a Brunei ňou zostal až do roku 1957, kedy Malajzia získala nezávislosť." Jej súčasťou sa zo začiatku stal iba štát Sarawak. Brunejský sultaniát sa kvôli veľkým zásobám ropy rozhodol pre nezávislosť. Pripojeniu štátu Sabah predchádzali ťahanice s Indonéziou a Filipínami, ktoré sa na túto časť Bornea robili nárok. Možno aj preto je dnes Sarawak na tom ekonomicky lepšie, než jeho sused Sabah.
Fotili sa so svadobčanmi
"Kuching, kde sme pristáli, je prekrásne mesto s koloniálnym nádychom," spomína Košičan. "Má približne pol milióny obyvateľov. Leží na úpätí vysokých hôr a okraji bujného pralesa. Hovorí sa mu tiež ´mačacie mesto´, veď aj slovo kuching znamená malajzijsky mačka. Tento názov má pôvod z koloniálnych čias, keď ostrovu vládli bieli rádžovia, rodina Brookov. Pri tom, ako toto územie zveľaďovali, doniesli aj mačky, ktoré sa tam udomácnili a mimoriadne rozšírili." Na ulici ich živých až tak veľa nebolo, no parky boli ich sochami priam posiate. Mačky majú v Kuchingu aj svoje múzeum, kde sú mnohé munifikované. V minulosti boli uctievané, podobne ako v starovekom Egypte.
V meste, mnohými označované za najkrajšie na ostrove Borneo, strávili piati turisti dva dni. S českou sprievodkyňou, ktorá sa k nimi pripojila práve v Kuchingu, navštívili niektoré múzeá a chrámy taoizmu, budhizmu či hinduizmu. Najznámejšie je Muzeum Sarawak, považované za jedno z najlepších v juhovýchodnej Ázii. V tzv. starom krídle z roku 1891 sú vystavené všetky vypchaté zvieratá, aké žijú na ostrove. Nové krídlo je venované sarawackým domorodým kmeňom i zbierke tradičných hudobných nástrojov. Je to akýsi prierez antropologickými dejinami Bornea.
"Nemenej atraktívna bola aj návšteva pevnosti Fort Margherita. Postavili ju anglickí kolonisti v roku 1879 a pomenovali po manželke Charlesa Brooka - Margherite. Jej úlohou bolo strážiť prístup do riečneho prístavu. Kutching totiž neleží priamo na pobreží Juhočínskeho mora, ale 32 km hlbšie vo vnútrozemí, na rieke Sarawak. Dnes je v nej policajné múzeum a nádherná záhrada s orchideami." Vynikajúcim miestom na zoznámenie s koloritom mesta je trh Jl Satok, ktorý sa koná každú nedeľu ráno. Turistami je hojne navštevovaná aj štvorcová výhliadková veža, súdna budova z roku 1847 či chrám Hong San z roku 1895.
"Pri prehliadke mesta sme narazili na miestu svadbu," spomína Vlado na jednu úsmevnú príhodu. "Svadobčania z nás boli takí uveličení, že sa s nami všetci vyfotili. Boli z toho takí šťastní, že sme si pripadali ako ich najkrajší svadobný dar. Nepustili nás skôr, kým sme neboli zväčnení v každom ich fotoaparáte. A mali ich dosť..."
Lovci lebiek
Ďalšou zastávkou na putovaní ostrovom bol národný park Bako. Má rozlohu asi 27 km2 a je známy tým, že sa skladá zo siedmich odlišných druhov pralesa. Každý je iný faunou i flórou. Bako je prešpikovaný vyše 30 kilometrami dobre vyznačených turistických chodníkov a návštevníci v ňom nájdu nielen nádhernú vegetáciu ale aj piesočnaté pláže.
"Zo zvierat stojí za zmienku hlavne Kahau nosatý, ktorý nežije nikde inde, iba na ostrove Borneo. Je to opica, ktorá ma dlhý a cez ústa visiaci nos. Samice ho nemajú vôbec a zo samcov iba vodca stáda. Vedci tvrdia, že ho používa na zvolávanie svojich členov. Ústami vydáva zvuk a nos mu slúži ako rezonátor. Ak vodca zahynie, alebo sa vážne zraní, je nahradený iným ambicióznym samcom. A s výmenou úlohou dochádza aj s výmenou nosov..." Park Bako je známy aj výskytom viacerých druhov orchideí, lián i lačkoviek, čo sú mäsožravé rastliny. Ich kvety vylučujú voňavú tekutinu, ktorou lákajú hmyz. Ak si sadne na kvet, prilepí sa a rastlina ho potom špeciálnymi šťavami rozloží. Keďže v parku lieta množstvo rôzneho hmyzu, lačkovky nemajú o pestrú stravu núdzu...
Z parku Bako si to turisti namierili do osady Kultur. Nachádza sa tam špičkový rekreačný komplex Holliday Inn, ale aj skanzen s ukážkami pôvodných obydlí a remesiel. Päticu turistov zaujala najmä výroba tzv. fúkačiek. Sú to tenké rúrky s rôznou dĺžkou, ktorou domorodci strieľajú na zver otrávené šípky. Samozrejme, streľbu na terč si vyskúšal aj Vlado s Čechmi. "Podobné fúkačky, aké sme videli na Borneu, som si doniesol z Indonézie čím sú dlhšie, napríklad aj dvojmetrové, tým sú presnejšie. Kratšie zas vyvinú väčšiu rýchlosť. Šípky, najmä tie s kovovými hrotmi, majú veľkú prieraznosť. Keď som fúkol do dreva, musel som ju vyťahovať kliešťami. Cez ľudské telo by preletela ako nič..."
Vlado si zaspomínal aj na návštevu farmy, ktorá patrila majiteľovi kohútov. Nechoval ich však, aby pomáhali sliepkam znášať vajíčka, ale ako bojovníkov na kohútie zápasy. "Každý kohút mal svoj domček a bol oň priviazaný o nohu, aby nenapadol suseda. Keby sa pustili do seba, bola by to katastrofa. Majiteľ im na tréningu dával na ostrohy chrániče, aby sa neporanili. Kohútie zápasy sú na Borneu výnosný biznis. Farma a najmä dom jej majiteľa bol supermoderný, doslova rozprávka," spomína Košičan. Okrem farmy navštívil aj čajovú plantáž, kde istý Holanďan pestoval čaj s pridaním čierneho korenia. Počas pitia ho vraj cítiť nebolo, až po chvíli sa dala v ústach rozoznať zvláštna aróma. V žiadnom prípade však neštípal...
Atrakciou, ktorú na Borneu nevynechá takmer žiadny turista, sú tzv. long housy, teda dlhé domy. Sú z dreva, postavené na dlhých koloch. Tesne jeden vedľa druhého, pospájané jednou dlhou verandou so vstupmi do jednotlivých izieb. Long housy majú dĺžku aj 200 metrov a žije v nich vyše 400 ľudí, teda celé rodiny. Každý ďalší dom sa iba jednoducho pristaví. Izby sú zariadené veľmi jednoducho. Žiadne stoly, stoličky či postele. "Sedí sa na zemi, s prekríženými nohami. Jedlo sa podáva v miske a je sa rukami. V jednom long house sme aj prespali. Ľahli sme si na rohožku a prikryli sa dekou. Žiadne veľké pohodlie, ale kto sa vydá na takúto cestu, nemôže rátať s tým, že bude spať v luxusnom hoteli. Je to divočina, s tým treba rátať," vraví Vlado.
Ostrov bol kedysi obývaný lovcami lebiek. Civilizácia však zasiahla už aj tento kus Zeme a tak turisti zo srdca Európy nemuseli mať strach, že ich vo vnútrozemí niekto napadne a ich hlavy skončia na koloch. Pár lebiek síce videli, no nebola to iba atrakcia pre turistov. Miestne kmene nimi vymedzovali svoje územia. "Raz sme predsa len mali trochu strach," priznal Vlado. "To keď sme prišli do nejakej osady a tam práve zomrel nejaký dedo. Mali sme obavy, či jeho smrť nebudú pripisovať nám a skončíme pri nejakom obetnom stĺpe. No nič z toho sa nestalo. Miestni muži na druhý deň priamo pred našimi očami zabili jedno prasa a kompletne ho spracovali. Ženy zatiaľ varili ryžu. No nie v hrncoch, ako sme zvyknutí my, ale naplnili ňou bambusové stonky a tie potom piekli na ohni. Z karu bola napokon veľká hostina..."
Najväčší long house má 200-metrov
Ďalšou zastávkou na putovaní naprieč ostrovom bolo mesto Miri. Cesta doň nebola jednoduchá. Vlado s partiou sa tam doplavili na člnoch a neraz ich museli kvôli nízkemu stavu vody prenášať z jedného koryta rieky do druhého.
"Miri je jedno z miest na Borneu, ktoré je známe ťažbou ropy. Nachádza sa tam aj najstaršia vrtná veža v Malajzii. Turistami je to mesto navštevované hlavne kvôli rehabilitačnému centrum pre orangutany." Aj Vlado ho navštívil a so záujmom sledoval, ako ošetrovatelia prikrmujú tieto nádherné zvieratá. Robia tak hlavne v období vegetačného pokoja, keď v džungli, kde tieto opice voľne žijú, nie je toľko potravy. "Dominantným samcom v stáde orangutanov bol 170-kilový Richi. Bolo vidieť, že ostatní samci pred ním majú rešpekt a len čo začuli, že sa blíži v džungli, už sa šplhali po stromoch preč. Jedine samica, ktorá s ním mala potomka, sa ho nebála a ostala. A on jej občas dovolil vziať si z pripravenej kopy nejaký banán..." V Miri je aj zoo, kde euroturisti videli všetky zvieratá, typické pre Borneo. Od vtákov po psovité šelmy.
Z Miri pokračoval Vlado s partiou loďou do Marudi. Nachádza sa tam najväčší long house na svete Long Tarawan. Meria 200 metrov a žije v ňom až 80 rodín. Samozrejme, okolo neho sú aj kratšie, či dokonca klasické domy, no udržiavanie to najväčšieho je čosi ako držanie sa tradícií. Veď kedysi chodili miestni obyvatelia takmer nahí, no dnes nosi tričká s nápisom Coca cola...
Na tomto mieste spomienky Košičana Vlada na putovanie naprieč Borneom prerušíme. Ale iba na týždeň. Ak chcete vedieť, aký nebezpečný výstup musel absolvovať, prečo brunejský sultán prišiel o časť svojho majetku a prečo boháči z Bornea chodia na ostrov Labuan, nalistujte si túto stranu aj o týždeň.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
