Štipľavú facku vrátila kutáčom
Už nielen muži, ale aj mnohé ženy si za svoju priateľku vybrali fľašu pálenky. Jednej pomáha zabudnúť na sklamanie v láske, iná zapíja žiaľ nad stratou blízkeho človeka či iný neriešiteľný problém. Hrdinke dnešného príbehu najprv alkohol pomáhal ľahšie sa pretĺkať životom, neskôr bol katalyzátorom konania, ktoré ju napokon priviedlo až za mreže...
Kým boli ich deti malé, všetko bolo na Martiných pleciach. Manžel Tibor sa totiž najčastejšie vracal z roboty na družstve domov až vtedy, keď ho vyhodili z krčmy. A zakaždým opitý. Zo začiatku mu stačili dve-tri pivá. No keď sa syn oženil, dcéra vydala a obaja sa odsťahovali, dennú normu zvýšil. A nielen to. Čím viac vypil, tým bol agresívnejší. Stačil aj najmenšia zámienka a už Martu mlátil. Ona sa svoj žiaľ pokúšala "utopiť" v alkohole. Spočiatku občas, neskôr pravidelne. Zistila, že keď si vypije, svet nie je až taký čierny, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj strach pred Tiborom začal ustupovať a úmerne s vypitými poldecákmi sa dokonca vytrácal...
Jedného dňa, keď dal Tibor kvôli akejsi taľafatke Marte facku, mu ju bez rešpetu vrátila. A odvetdy sa bili takmer každý deň. Stačila najmenšia zámienka a už si boli vo vlasoch. Najčastejšie kvôli alkoholu. Pritom bol paradoxne produktom, ktorý ich spájal. To vtedy, keď Tibor svojim primitívnym destilačným prístrojom pálil pálenku zo všetkého, čo v ich dome dokázalo vykvasiť. Z jabĺk, hrušiek, sliviek či marhúľ. Vtedy zabudli na svár a fascinovane pozerali na tekutinu, pomaly kvapakjúcu do nádoby. Jej obsah, rozliaty do fliaš, pre oboch alkoholikov predstavoval istotu blízkej budúcnosti.
Ten osudný septembrový deň si Marta ráno v kuchyni poriadne odpila z fľaše, ktorú tam Tibor večer zabudol. Potom si sadla za stôl a zamyslela sa. Tentoraz nie nad osudom, ktorý jej nadelil toľkého trápenia. Uvažovala, či budú mať dosť pálenky, aby prečkali zimu. Blížila sa a Martu vôbec nezaujímalo, či budú mať čím kúriť. Že okolo ich domu je už niekoľko mesiacov nepokosená tráva, že majú zanedbanú záhradu a prázdne chlievy. Časy dávno minulé už len veľmi hmlistom pripomínali tri vychudnuté sliepky, čo sa bezcieľne tmolili po neudržiavanom dvore a hľadali čosi do zobáka na prežitie. Vedeli totiž, že sa o seba musia postarať samé. Gazdiná im totiž plsenivého zrna nenasypala už dobré tri týždne. Jednoducho na to zabudla.
Vtom Martu vytrhlo zo zamyslenia buchnutie a hlasné zahrešenie. Bol to Tibor, ktorý precitol zo včerajšej opice a tápajúc narazil hlavou do nízkej zárubne dverí. O chvíľu vošiel do kuchyne. Zarastený, špinavý a v rozťahanom fľakatom tričku. Pretrel si oči a keď zbadal na stole fľašu, podišiel bližšie a chytil ju do ruky. Zbadal, že je v nej už iba čosi na dne. Opäť zaklial a strčil fľašu Marte pod nos. "Ty suka! To bola moja! Chýba v nej vyše pol litra! Povedal som ti, že nemáš slopať moju pálenku!"
Marta mu fľašu vytrhla a nebojácne vykríkla: "Kto povedal, že je iba tvoja?! Há?! Ja mám na ňu také isté právo, ako ty! A možno ešte väčšie, lebo cukor som vtedy bola kúpiť ja!"
Tibor sa ale nedal. "Ale ja som narúbal drevo, aby sme tú pálenku mali čím vypáliť!", skríkol a snažil sa Marte vyrvať fľašu z ruky. Vyšmykla sa im a spadla na zem. Samozrejme, rozletela sa na tisíc kúskov a zvyšok obsahu sa roztiekol po špinavej dlážke.
Tibor sa zo šoku prebral ako prvý. "Ty hlupaňa!", vykríkol a udrel Martu päsťou do brady. Na chvíľu stratila rovnováhu, no udržala sa na nohách. No Tibor ju zasiahol opäť. Spadla a ruku si priložila na pery. Keď zazrela krv a v ústach zacítila jej sladkastú chuť, rozzúrila sa. Chytila sa sporáka, postavila a do rúk schmatla kutáč. Kým si Tibor uvedomil, čo na neho žena chystá, tresla ho tým železom po hlave. Od bolesti vykríkol. Ďalšej rane sa snažil vyhnúť, no nestihol. Kutáč dopadol na jeho ľavé ucho a to zostalo visieť na kúsku kože.
Marta cítila, že ju zaplavuje zlosť, ktorá sa v nej hromadila celé roky. Viackrát sa znova rozohnala a mlátila muža, ležiaceho na zemi, kde sa len dalo. Vyčerpaná zahodila kutáč, vyšla z chalupy a zamierila k studni, aby sa umyla od krvi. Vôbec si neuvedomila, že svojho muža práve zabila. Tešilo ju akurát, že mu dala riadnu priúčku. Až po chvíli sa na neho šla pozrieť. Ležal na zemi pokrútený a nedýchal. Marta sa prezliekla a šla k susedom, aby privolali lekára. Jej muž vraj spadol a asi sa udrel o roh stola, povedala. Lekár veľa práce nemal a už na prvý pohľad pochopil, že tento muž nezomrel po nešťatnom náraze o stôl. Hlavu mal rozbitú na kašu a telo samá rana.
Ešte v ten večer bola Marta obvinená z vraždy. Zohľadniac všetky okolonosti prípadu jej súd vymeral 8 rokov a protialkoholické ličenie.
rob
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
