ANDREA NITKULINCOVÁ, andrea.nitkulincovakorzar.sk
Košický scénograf pracoval takmer pre všetky slovenské divadlá
n Košičan Štefan Hudák je jednou z najvýraznejších osobností súčasnej slovenskej scénografie. S dušou pravého umelca máva rukou nad zmluvami a odmieta riešiť financie. Keď sa raz zahĺbi do procesu tvorby, nič preňho nie je dôležitejšie. Nikdy sa nešiel o prácu prosiť, ani nevynukoval svoje diela, napriek tomu však spolupracoval s takmer všetkými domácimi divadelnými scénami.
Ako sa u Vás formoval vzťah k výtvarnému umeniu? Inklinovali ste k nemu už v časoch detstva?
- Kreslenie a ceruzka u mňa vždy prevažovali nad štúdiom. Bol to taký môj krycí manéver. Keď mi to v škole veľmi nešlo, plátal som to práve kreslením. Celé štúdiá som sa takto pretĺkal.
Mali ste od začiatku silný vzťah i k divadlu, alebo sa formoval postupne?
- Už ako deti sme si zo zemiačikov vyrábali figúrky. Na začiatku boli aj celkom sympatické, o tri dni sme však s nimi mohli hrať horor, lebo splesniveli. Do divadielok sme zapájali i živé zvery, zajačikov a mačičky. A keď sme išli so školou do naozajstného divadla, tak to bol pre mňa koniec sveta.
Nie je vám ľúto, že ako scénograf ste v pozadí projektu a herci zožnú všetku slávu?
- Scénografia sú akési zadné dvierka na javisko. Iste, sú občas túžby byť na pódiu... Človek ale nemá odvahu sám sa predviesť, ani na to v podstate nemá. Scénograf však udáva predstaveniu istý rámec, kým herec len hrá rolu, ktorá musí zapadať do vytvoreného celku. Nie je mi to teda vôbec ľúto, lebo mám v konečnom dôsledku na výsledok predstavenia možno väčší dosah ako samotní herci.
Po škole ste ako scénograf vyše dvadsať rokov pracovali v Československej televízii. Prečo ste sa vlastne vrátili do Košíc?
- Po skončení školy som mal dve možnosti. Ostať v Bratislave, alebo sa vrátiť domov. Rozhodovanie bolo vo veľmi nepríjemnom období, presne v auguste ´68. Bol to stres a rodinné zázemie si tiež vyžadovalo môj návrat, tak som neváhal a prišiel do Košíc. Ešte počas štúdií som s tunajšou televíziou spolupracoval, a keďže práve nemali žiadneho výtvarníka, tak som to vzal.
Boli i iné pracovné ponuky?
- V divadle bolo ešte voľné miesto pre kostýmového výtvarníka. Ja si síce rád sem-tam vytvorím kostýmy, ale živiť by som sa tým nechcel. Herci sú totiž hrozní. Majú fanty. A tak som si povedal, že scénografia je popri kostýmovom výtvarníctve med lízať.
Označujú vás za minimalistu. Môžete povedať, z čoho to vyplynulo?
- Dokážem z mála, urobiť veľa. Ide o drobné nápady za pár drobných, ktoré prinášajú veľký efekt. Niekedy je s tým ale o to viac roboty. Ide o to dokázať, aby z toho minima na javisku niečo zaujímavé fungovalo... Treba potom ďaleko viac dumať.
Zbierate teda napríklad na ulici nepotrebné veci, aby ste ich mohli v procese tvorby zúžitkovať?
- Celý môj život je s tým spojený. Rodina - nerodina, hanba nehanba... Keď som na niečo mrkol, že to niekomu nie je treba, už to bolo moje. Nebolo pomoci.
Od roku 1992 pôsobíte na voľnej nohe. Neoľutovali ste to niekedy?
- Priznajme si, žiť z umenia je ťažké. Každý musí mať nejakú rezervu. Tým, že som pre televíziu ešte zotrvačnosťou dva - tri rôčky robil, chvíľku som sa mal i lepšie, ako keď som bol len stálym zamestnancom. Veď my sme robili za taký nízky plat, že to je dnes neuveriteľné. Za dva a pol tisíc som urobil štyri inscenácie za mesiac, Zlatú bránu a ešte dvadsať drobných vecí. Ten zdanlivý rozlet, ktorý po revolúcii nastal, žiaľ, trval veľmi krátko.
Venovali ste veľa energie projektom, ktoré sa napokon neuskutočnili?
- Takých projektov je nesmierne veľa. My sme totiž neboli obchodníci, neuzatvárali sme zmluvy. Dnes kopa mladých ľudí neurobí ani čiarku bez zmluvy, či bez zálohy. My sme robili kompletne celý projekt len tak a potom sme sa nezáväzne niekde náhodou dopočuli, že padol. Základná etika dosť chýbala, ale dnes je to často ešte horšie. Ono je to vlastne ale taký životný štýl. Ak vás práca baví a napĺňa, nerozmýšľate o takýchto veciach. Často krát ani zmluva nepomôže. Keby som urobil výstavu nezaplatených projektov, to by ste sa čudovali.
Čo je pre vás v procese tvorby zaväzujúce? Necháte fantáziu len tak plynúť, alebo máte isté mantinely?
- Jednoznačne je pre mňa zaväzujúci autor diela. Nápadom dám najprv voľný rozlet, a potom triedim, či už to nie je mimo autora. Neznášam, keď si niekto vyberie autora len preto, aby ho následne potrel. To si potom poviem, čo si to sám nenapíšeš, keď si taký geroj. Nemám rád ani až takú modernu, že čierne javisko, čierna lampa, čierne kostýmy a otrava. Ja potrebujem precítiť divadlo, na niečo sa dívať.
Ste umelcom, ktorý túži po konkrétnej zákazke, alebo pragmaticky beriete prácu, ktorá príde?
- Dopredu nezvyknem snívať, skôr sa teším na prekvapenia. Nikdy som sa o robotu nešiel prosiť, ani som nechodil vynukovať svoje veci. V tímoch to beží tak, že každý scénograf musí mať svojho režiséra. Bez toho to nejde. Roky som bol na tom pomerne zle, čo titul, to iný režisér, pretože tu v Košiciach sa to ťažko dalo zabezpečiť. Potom sa to trošku zmenilo, veľa titulov som robil s konškolákom Karolom Spišákom.
Musí vám byť potom veľmi ľúto, keď priatelia odchádzajú ...
- Žiaľ nie sme tu večne. V tejto sezóne Karol odišiel a to ja hneď vidím vo svojom diárčeku vyhryzené miesta, ktoré sa nedajú ničím zaplniť. Sú to vzťahové veci, ktoré už nič nezapláta. S istými ľuďmi som robil ich prvé a posledné projekty. Rovnako s Milanom Sládkom. Robil som s ním jeho poslednú inscenáciu na Slovensku, Brechtovu Žobrácku operu, a to už bola situácia, kedy sme s majstrom Sládkom chodili po Petržalke po nábreží a hľadali tu nejaký drôt, tu nejakú dosku... Sú to také smutné príbehy, to sme takí my. To nebola skromnosť prostriedkov, ale úbohosť okolia, ako si nevedelo jasne stanoviť pravidlá hry a nechalo to dojsť až do takéhoto konca. Často je totiž za samotnou tvorbou ukrytých ešte množstvo neľahkých vecí...
Svoju prácu ale napriek všetkému milujete.
- Kopa ľudí mi môže závidieť, že som sa celý život hral. A sem-tam mi za to dokonca aj niečo dali.
Autor: jp
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
