Jedna zo sôch na severnej bráne Dómu sv. Alžbety patrí sv. Imrichovi. Nedávno uplynulo tisíc rokov od jeho narodenia
Keď sa Konrád modlil pri jeho hrobe okovy sa rozbili a bol opäť voľný
Pred takmer dvoma týždňami, presnejšie 18. augusta, uplynulo tisíc rokov od narodenia Svätého Imricha. Jeho sochu môžete vidieť na severnej strane Dómu sv. Alžbety medzi jeho príbuznými - svätcami, ako aj pod chórom, pri vstupe do kostola.
Na severnej bráne Imrich stojí celkom vľavo, vedľa neho, na jeho pravej strane vidíme jeho otca, prvého uhorského kráľa, Svätého Štefana (975-1038). V strede stojí sv. Alžbeta (1207-1231) narodená práve pred 800 rokmi, vpravo sv. Ladislav (pred 1048-1095) na jeho pravici sv. Henrich II. (973-1024), strýko Imricha, ktorý bol najskôr bavorským kniežaťom, potom nemeckým a talianským kráľom, neskôr cisárom. Svätým sa stal v r. 1146. Aj jeho manželku, Kunigundu svätorečili (1200).
Podľa dnešného stavu bádania sa Imrich narodil v roku 1007 v Stoličnom Belehrade. Meno dostal po strýkovi, ktoré sa postupne modifikovalo: Henricus Emericus Imreh, teda Imrich. Mal viacerých súrodencov, ale ich mená nepoznáme. Jeden z nich sa snáď volal Oto. Je mimo diskusie, že otec ho pripravoval na rolu panovníka, vojvodcu a diplomata, čiže za svojho nástupcu. Jeho matkou bola blahoslavená bavorská kňažná Gizela, ktorá pochádzala z Regensburgu, kde už aj vtedy žila rodina cisárov-svätcov.
V roku 1015 prišiel z Benátok do Panónie benediktínsky mních Gerardo-Gellért. Štefan I. ho menoval za učiteľa svojho syna, ktorý otvoril pred ním európsky horizont. Vychovával ho sedem rokov. Vychodil podľa vtedajších zvyklostí - trivium a quadrivium. V prvom z nich, na nižšom stupni sa vyučovala z pomedzi tzv. siedmich slobodných umení gramatika, retorika a dialektika. V quadriviu, na vyššom stupni sa žiaci zoznamovali s ostatnými "umeniami": s matematikou, hudbou, astronómiou a geometriou. Vtedy sa Imrich naučil po latinsky a od matky pravdepodobne aj po nemecky. Ako 15 ročného ho otec zobral k sebe a v 23. roku života považoval jeho výchovu za ukončenú. Označil ho za svojho následovníka.
V roku 1030 Konrád II., nemecký cisár viedol vojnu proti Uhorsku. Historici považujú za pravdepodobné, že víťaznú bitku pri Győri viedol mladý čakateľ trónu. O rok neskôr sa Štefan chystal na korunováciu svojho jediného žijúceho syna. Jeho matka tkala na túto príležitosť aj omšové rúcho, ktoré sa neskôr, počas dlhých 900 rokov používalo ako korunovačné. V tomto sviatočnom a nadnesenom ovzduší došla jóbova zvesť, Imrich sa stal obeťou poľovníckeho nešťastia. Lovil diviaky a jeden ho skolil. 2. septembra 1031 zomrel na následky poranení vo veku 24 rokov.
Ďaľší z aktérov tejto histórie, sv. Ladislav (vládol od 1077 do 1095) na trón si sadol práve pred 930-imi rokmi. Počas jeho vlády Imricha, jeho otca Štefana I. s vychovávateľom Gellértom svätorečili (1083). Kult Sv. Imricha sa rozšíril po celej Európe, čoho je dokladom aj to, že rodičia námorníka a geografa Ameriga Vespucciho (1451-1512) práve kvôli nemu dali svojho syna pokrstiť na Ameriga (tal. Imrich), takže Sv. Imrich nepriamo dal meno celému svetadielu, Amerike!
Zobrazujú ho s ľaliou (od 14. storočia) - so symbolom panenstva - napriek tomu, že sa oženil (okolo 1026). Kto bola jeho manželka, presne nevieme. Buď bizantská, či poľská kňažná, alebo dcéra chorvatského kráľa. Ale so svojou manželkou žil v panenskom zväzku tak, ako aj jeho strýko Henrich s Kunigundou. To však odporovalo dynastickým snahám, veď plodiť synov bolo potrebné aj preto, aby kráľovský rod nevymrel, čo v opačnom prípade vyvolávalo mocenské spory. Tak ako k tomu došlo po vymretí rodu Árpádovcov.
Podľa jeho legendy, postačilo mu málo spánku a preto sa po nociach často modlil. Raz, v noci, počas modlitby celý kostol zažiaril v dennom svetle, a bolo počuť božský hlas: Najvynikajúcejšou vecou je panenstvo! Požadujem od teba panenstvo tvojho ducha a tela! To mi oferuj, vydrž pri tomto úmysle! Stredovek považoval panenstvo za prejav slobody: človek nie je vystavený chúťkam, či potrebám tela a tak sa môže venovať nerušene vznešenejším cieľom.
Skutočné zázraky, ktoré sú spojené s jeho osobou, sa začali diať až po jeho smrti. Nemecký rytier Konrád, ktorý spáchal strašidelné hriechy, ich oľutoval a odišiel k pápežovi do Ríma. Vyspovedal sa zo všetkých a žiadal o odpustenie. Avšak pápež po vypočutí týchto strašných skutkov mu odoprel udelenie rozhrešenia, ale dal mu radu, aby navštívil hroby svätých a nech žiada ich sprostredkovanú pomoc a nasadil mu okovy. Dozvedel sa ešte, že okovy stratí, keď mu budú hriechy odpustené. A Konrád v želiezkach chodil od jedného najznámejšieho, či najchýrnejšieho pútnického miesta k druhému. Nepretržite sa modlil, ale nič sa nedialo. Okovy nepustili. Nakoniec mu niekto poradil, aby navštívil hrob sv. Štefana v Stoličnom Belehrade. Tak sa aj stalo a po modlitbe sa mu v sne zjavil sv. Štefan. Poradil mu, že on síce nevie pomôcť, ale nech ide k hrobu jeho svätého syna Imricha, tam sa má pomodliť a on mu pomôže. To sa dalo ľahko splniť, veď bol pochovaný v tom istom meste, ako jeho otec. A tak sa stalo: "keď sa tam modlil ležiac na zemi, okovy sa rozbili a pancier sa zrazu rozdrtil na mnoho kúskov a padol na zem." Konrádovi boli jeho hrôzostrašné hriechy teda odpustené.
"Rodinné súsošie" na severnej bráne Dómu sv. Alžbety však žiaľ nie je pôvodné. Počas reštauračných prác na konci 19. storočia originály boli odstránené a nahradené sochami známeho budapeštianskeho sochára, Lajosa Lantayho (1861-?). Pôvodné sochy boli odvezené do múzea v Budapešti a tam sú uložené dodnes. Možná sa raz budú na Dóme sv. Alžbety skvieť kópie pôvodných, gotických sôch.
Našťastie v dóme sa zachovali sochy hlavných aktérov z 15. storočia. Môžete ich nájsť pod chórom na galérii svätcov v nasledujúcom poradí: Karol I., Matej Corvin (tieto pochádzajú z 19. storočia), Štefan, Ladislav, Ján Alamužník a Imrich (tieto štyri z 15. st.), Žigmund Lusemburský a Ľudovit Veľký (sú nové, ako prvé dve).
Od smrti Pétera Császára v Košiciach uplynulo 375 rokov
Keď ho popravili, telo rozštvrtili
Pred 375 rokmi, 4. marca 1632, popravili na košickom námestí hlavného kapitána štyroch sedliackych žúp Pétera Császára. Vieme o ňom dosť málo. Narodil sa okolo roku 1600. Rodák z Bükkaranyosu bol poddaným. Od roku 1629 bol richtárom v rodnej obci.
Celé 17. storočie bolo pohnutým obdobím histórie Uhorska. Turci, kráľ a sedmohradské knieža. Neistá politicka a vojenská situácia. To boli kľúčové slová doby. Vojaci kráľa boli zle platení, prilepšovali si rabovaním. Na uhorsko-tureckom pomedzí nestál život ani groš. Toto obdobie hajdúchov, kurucov a labancov poznačilo aj každodenný život nášho mesta. Boli to nepokojné roky a desaťročia.
Po smrti Gabriela Bethlena (1629) sedem žúp medzi nimi aj Abovská - aj s Košicami sa prinavrátili pod panstvo kráľa. To vcelku zemianstvu vyhovovalo, lebo si už aj predtým uvedomovalo svoju protichodnú situáciu pod panstvom sedmohradských kniežat, ktoré mohlo byť len dočasné, čo samozrejme malo vplyv na ich politické postoje. Patrili pod kniežatstvo, ale zúčastňovali sa uhorských snemov.
Nie tak Hajdúsi, ktorí boli sedliackeho pôvodu. Sedmohradské kniežatá počnúc Bocskaim im dali práva, o ktoré sa obávali a preto radšej chceli patriť pod Sedmohradsko. Veď Bethlen im zaručil ďaľšie výsady a prakticky splnil ich spoločenské túžby. Takto sa táto vojenská sila nestala nevypočítateľnou vyzbrojenou veličinou, ale stavovským vojskom. Toto lepšie spoločenské postavenie však v kráľovskom Uhorsku mohli ľahko stratiť.
Juraj I. Rákóczi, aby si zabezpečil trón, vpustil do svojho hradu v Ónode (Boršodská župa) cisárskej vojsko. Nemalo to síce strategický význam, ale sedliakov okolia to napriek tomu znepokojovalo. Preto sa začali organizovať a vytvárali tzv. sedliacke župy, vzor im dali Hajdúsi. Tak to bolo v oblasti žúp Boršodskej, Abovskej, Turnianskej a Gemerskej. Prvých nespokojencov viedol János Bonta a Imre Csuka. Hľadali vodcu medzi zemanmi, ale keď ho nenašli, obrátili sa na Pétera Császára. Ten sa stal ich hlavným kapitánom.
I keď povstanie malo protifeudálny nádych, predsa len bolo namierené proti cisárskym vojskám. V decembri 1631 P. Császár jednal aj so sedmohradským kniežaťom Jurajom I. Rákóczim, ale ten sa nechcel zamiešať do povstania na strane sedliakov. To ale späčatilo osud sedliackeho hlavného kapitána. Proti organizujúcim sa sedliakom sa postavila trónu Habsburgovcov verná šľachta. Vo februári 1632 hornouhorský hlavný kapitán, generál Miklós Forgách (pôsobil v Košiciach v rokoch 1631-1636), dal P. Császára uniesť a postavil ho pred stanný súd. Obvinili ho so spolčovania sa s Turkami, so Švédmi a so sedmohradským nepriateľom. Po dvoch dňoch vypočúvania a krutého mučenia ho popravili a jeho telo rozštvrtili.
Po smrti P. Császára sedmohradské knieža rozprášil aj ostatnú časť sedliackych vojsk na čele s Ambrusom Nagyom. Povstalci sa po poprave svojho veliteľa rozprášili a neboli schopný ďaľšieho odporu...
František Jozef I. sa v rokoch 1852 až 1877 zastavil
v Košiciach trikrát. No iba raz ako kráľ Uhorska
Chýbal na znovupochovaní Rákocziho, za čo ho uhorský parlament odsúdil
Košice, ako významné mesto Uhorského kráľovstva, vyhľadávali korunované hlavy. Rád sa tu zdržiaval Ľudovit Veľký i Matej Corvin, ako aj Habsburgovci. František Jozef I. Bol v Košiciach trikrát, no až tretíkrát prišiel ako kráľ Uhorska. Dvakrát totiž navštívil naše mesto v období Bachovho absolutizmu.
Prvýkrát pricestoval pred 155 rokmi, 10. augusta 1852. Prišiel na tri dni po tom, ako sa zúčastnil veľkého lovu v Máramarošskej župe. V tom istom roku panovník rozhodol o používaní nemeckého jazyka vo verejnom živote. Rozhodol aj o nemeckom vyučovacom jazyku na školách. V školskom roku 1851/52 sa košické gymnázium stalo osemročné. V ďaľšom roku ho vyňali z rúk premonštrátskych profesorov. Až do roku 1861 na ňom učili svetskí nemeckí profesori.
Druhýkrát sa František Jozef I zdržiaval v našom meste taktiež tri dni od 31. augusta do 3. septembra 1857. V tomto roku si pozrel aj Prvú hornouhorskú priemyselnú výstavu, ktorá bola otvorená v jednej z košických jazdiarni. Panovník prišiel do mesta cez Gemerskú, Spišskú a Šaríšsku stolicu. Prvý septmebrový deň strávil v meste, 2. spemtebra sa zdržiaval v Jasove a potom šiel do Miškovca.
V tomto roku bol založený pod predsedníctvom biskupa Ignáca Fábryho Spolok sv. Alžbety (Szent Erzsébet Egylet), ktorý mal za úlohu zbierať financie na nadchádzajúcu opravu Dómu. Samo mesto na tieto účely venovalo 4 000 "pengő forintov". Panovník pri príležitosti svojej návštevy prispel čiastkou 5 000 "pengő forintov". Je potrebné pripomenúť aj to, že v tomto roku Košický dobročinný ženský spolok (Kassai Jótékony Nőegylet) dal vybudovať sirotinec, ktorý tvoril s chudobíncom jeden celok. Najvyššie miesta dali súhlas, aby bol pomenovaný po v Uhorsku veľmi populárnej kráľovnej Sisi Elisabethinum. Svoje dvere otvoril 6. júna 1857 a zabezpečil výchovu 32 sirôt. A v tom istom roku bolo na dome rádu Uršuliniek vybudované poschodie.
V roku 1860 Bachov absolutizmus skrachoval. Vplyvom medzinárodnej situácie, keď Habsburské mocnárstvo utŕžilo citlivé porážky, v r. 1867 došlo k rakúsko-uhorskému, o rok neskôr k uhorsko-chorvatskému vyrovnaniu. Ústavný stav bol nastolený a panovník bol 8. júla 1867 v Budíne slávnostne korunovaný za uhorského kráľa.
Pred 130 rokmi panovník po tretíkrát navštívil Košice. Stalo sa to 9. septembra 1877. Prezrel si nové múzeum, vtedajšie Horno-uhorské múzeum (Felsőmagyarországi Múzeum), ktoré tu sídlilo v r. 1876-1899 predchodcu dnešného Východoslovenského múzea - a zapísal sa aj do knihy návštev. Múzeum bolo otvorené na poschodí budovy, ktorá stála na mieste dnešnej secesnej budovy Malej scény ŠD na Hlavnej 76. Rok 1877 bol pamätný pre Košičanov aj preto, lebo sa započalo s reštaurovaním Dómu sv. Alžbety.
František Jozef I. mal ešte raz prísť do Košíc, ale tento plán sa neuskutočnil. Mal sa zúčastniť slávnostného znovupochovania Františka II. Rákócziho v Dóme, ale napriek sľubu neprišiel. Za to ho ostro kritizovala súdobá tlač a uhorský parlament ho za absenciu odsúdil v osobitnom zákone.
Stranu pripravil: Zoltán Balassa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
