Chcel naplniť otcov i svoj cieľ, aby aspoň jedno dieťa bolo lekárom

Na košických univerzitách študovalo mnoho zahraničných študentov. Z bližších i vzdialenejších krajín. Drvivá väčšina však našu krajinu opustila skôr, než vyschla tlačiarenská farba na ich diplomoch. Jedným z mála tých, ktorí sa u nás usadili a žijú bežný slovenský život, je aj budúci plastický chirurg, 38-ročný Mahdi Hossini Nasab z Iránu. Pracuje na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie v Nemocnici Košice-Šaca.

Vo svojej rodnej krajine Mahdi vyštudoval menežment na súkromnej iránskej univerzite. Nebol to však smer, ktorým sa chcel v budúcnosti uberať. Na štúdium vysnívanej medicíny musel v Iráne zabudnúť. "Do štátnych škôl sa nedá len tak dostať. Nie preto, že by som na to nemal, ale preto, že prioritou je na našich školách niečo iné. Prednosť napríklad majú takí, ktorí bojovali vo vojnách. Politika hrá veľkú rolu aj v školskom systéme."

Najprv pracoval ako hlavný účtovník rodinného podniku. Okrem toho sa venoval aj vlastnému podnikaniu. Dá sa povedať, že mu nič nechýbalo. Napriek tomu sa všetko toto zázemie a pohodlie rozhodol vymeniť za neistotu života v cudzej krajine. Prečo? "Lebo v Iráne som nemohol žiť tak, ako normálny mladý človek. Človek nemá veľmi nárok na svoj názor. O živote som mal iné predstavy a hľadal som niečo iné. Ako každý ambiciózny mladý človek som si myslel, že svet je môj..."

Túžba po živote v slobodnejšej krajine sa ho držala ako kliešť. Najprv mal namierené do Ameriky, preto sa poctivo drvil angličtinu. Víza do Ameriky však nedostal. Dôvod? Zrejme preto, že je Iránec. Svoj smer potom zmenil o niekoľko stupňov i zemepisných šírok a jeho druhou vysnívanou krajinou bolo Taliansko. Deväť mesiacov sa so súkromným učiteľom drvil talianske slovíčka a frázy. Ovládanie taliančiny bolo základnou podmienkou štúdia cudzincov v tejto krajine. Skúšky absolvoval na talianskom veľvyslanectve v Teheráne, kde v porovnaní s ostatnými kandidátmi exceloval. Bol si istý, že sa do Talianska dostane. Na zozname 20 prijatých študentov však svoje meno nenašiel. Na Taliansko zanevrel a druhý rok sa do výberu už neprihlásil. Vraví sa, že kto hľadá ten nájde. Mahdi svoju cestu našiel vďaka časopisu, ktorý sa mu náhodou dostal do rúk. Bol v ňom uverejnený oznam o prijímaní študentov na lekárske fakulty v ČSSR...

Prečo medicína? "Môj otec veľmi chcel byť lekárom, ale vtedy nemal prostriedky na to, aby mohol študovať medicínu. Túžil po tom, aby aspoň jedno z jeho detí bolo lekárom. Túžil som potom aj ja, preto som robil všetko, aby som svoj i otcov cieľ dosiahol. Chcel som vidieť svojich rodičov sedieť v lavici na promóciách. Veľmi si svojho otca vážim. V kritických chvíľach, ktoré som na Slovensku mal a nebolo ich málo, bol mojím hlavným motorom."

XXXXXXXXXXXx

Mahdi mal 23 rokov, keď prišiel na Slovensko. Prvým mestom, ktoré videl, bol Senec. Tu absolvoval prijímacie skúšky na medicínu v angličtine. "Keď som prvýkrát videl Slovensko, ostal som v šoku. Asi som očakával trošku viac. Všetko bolo fádne, sivé socialistické. Je obrovský rozdiel, ako vyzeralo napríklad centrum v Košiciach pred 15 rokmi a teraz. Keď som zbadal rozbité skrine i postele v internátoch a keby som nemal svoju hrdosť, tak v momente zdupkám naspäť domov." Zlý prvý dojem ešte umocnila vtedajšia internátna strava. Bola celkom iná, na akú bol zvyknutý.

Začiatky boli ťažké. Náročné medicínske skriptá sa učil v anglickom jazyku. "Na lavici som mal vždy dva slovníky. Jeden anglicko - perzský a druhý anglicko - slovenský. A slovenčina sa mi nepáčila. Nemal som chuť sa ju naučiť. Odrádzala ma jej zložitosť. Myslím si, že ťažší jazyk ako slovenčina, je už len japonština a čínština. Teším sa, keď sa niekedy aj Slováci mýlia. Nie sú si istí, či dva alebo dve, kde treba písať tvrdé a kde mäkké i," smeje sa. "Viete koľkokrát som si musel opakovať také ťažké slovo, ako veľvyslanectvo? Najhoršie je skloňovanie, s tým mám problém stále. Nedávno som dcérke povedal, že ide k Saškovi a ona sa zarazila, že či som si nevšimol, že Saška je dievča..."

No nielen kvôli jazyku a horším materiálnym podmienkam, na aké bol zvyknutý, sa mu u nás ťažko žilo. Kultúra a mentalita Slovákov je odlišná od iránskej. "Iránčania sú veľmi srdeční a súdržní. Samozrejme aj Slováci, ale nie až tak, ako my. Až na Slovensku som prvýkrát počul vetu - ty máš problém, tvoj problém. Do dôsledkov som ju pochopil až neskôr. Na Slovensku niekedy takúto vetu povie dokonca aj otec synovi." Za pozitívne považuje na Slovákoch to, že nie sú prchkí a dokážu veci riešiť s chladnou hlavou. V Iráne sa totiž konflikt dvoch mužov, takmer zakaždým končí bitkou.

GGGGGGGGg

Mahdi pochádza z krajiny, ktorá má vo svete nelichotivú reputáciu. "Keď som tu v roku 1992 prišiel, letela kniha ´Bez dcéry neodídem´. Nepoznal som ju a teda nevedel, ako mám na tie narážky ľudí reagovať. To, čo je napísané v knihe je pravda, ale strašne nadsadená - na americký spôsob. Len v Iráne existujú muži, ktorí bijú svoje ženy? Američan nezbije svoju ženu, alebo naopak?" Práve takéto paušalizovanie je príčinou negatívneho obrazu krajín perzského sveta.

"Práve naopak. Ženy sú u nás viac cenené a vážené ako na Slovensku," pokračuje. "Jednoducho ich viac rozmaznávame. Aj keď sa to zdá neuveriteľné, percentuálne sa u nás majú ženy lepšie," jednoznačne tvrdí.

Irán ma dve veľmi rozdielne tváre. Ľudia v západnom svete poznajú len tú negatívnu. "No keď budem hovoriť o tej pozitívnej, budete si myslieť, že rozprávam rozprávku alebo chcem vyvolať dobrý dojem. Irán je obrovská krajina, úžasná kvôli ľuďom a prírode. Je tam more, lesy, púšť, hory i veľa historických pamiatok. A žije tam pestrá paleta ľudí rôznej národnosti."

Irán je takmer 33-krát väčšia krajina ako Slovensko. Nádherná je hlavne kvôli svojej rôznorodosti. Mahdiho rodné mesto Gorgan je vzdialené 35 km od Kaspického mora a obklopuje ho nádherná príroda. Táto oblasť je kvôli bavlníkovým plantážam známa aj ako krajina bieleho zlata. Na pláži, v letnej rodinnej vile 100 metrov od teplého mora, trávil Mahdi mnoho dní v roku. "Kým som býval v Iráne, nikdy som si nebol pomyslel, že aj more môže byť zaujímavé. Pokiaľ som neprišiel tu. To šumenie mora každé ráno si doma vychutnávam až teraz, keď idem domov na dovolenku."

Ani hádzanie krajín, ktoré sa nachádzajú v blízkosti bývalej Perzie, do jedného vreca, nemá Mahdi rád. Našinci nerozlišujú Arabov od Peržanov, hoci je v tom veľký rozdiel. Už len v tom, že obe krajiny majú iný jazyk. "Perzština je od arabčiny vzdialená asi tak, ako slovenčina od maďarčiny. Ani abecedu nemáme rovnakú. Perzština má o štyri písmená viac a to sú p, ž, g, č." Dlho si nevedel zvyknúť na to, aké chabé znalosti majú naši ľudia o Iráne. Platí to však aj opačne, lebo ani Iránčania o Slovensku nevedia takmer nič. "Zo začiatku som bol z toho trošku šokovaný, potom urazený a teraz mi to už je jedno. Dnes ma šokuje to, keď niekto vie, že medzi perzštinou a arabštinou je rozdiel."

Veľmi ho hnevá to, že ľudia Iráncov vnímajú ako teroristov. "Keď poviem, že ma to mrzí, to je slabé slovo. Asi je to v tom, že Irán nemá dobrú zahraničnú politiku. Tak ako všade inde na svete sú aj u nás ľudia dobrí i zlí. Za svoju povesť vďačí Irán nie svojmu národu, ale ľuďom, ktorí šíria do sveta negatívne správy. Tie sú podľa môjho názoru niekedy poriadne skreslené."

Mahdi si myslí si, že západný svet zámerne ukazuje Irán v negatívnom svetle. Je presvedčený o tom, že negatívny obraz sa dá vytvoriť o každom štáte. "Predstavte si, že by som napísal knihu alebo natočil film o Slovensku. Zabudol by som na všetko dobré a ukázal by som prstom len tie najhoršie veci. Napríklad nerozvinuté oblasti, rómske osady, alebo Luník IX. Alebo bielych ľudí prehrabávajúcich sa v kontajneri a rozhadzujúcich odpadky okolo seba, alkoholikov v krčmách, či bezvládne ležiacich na zemi, bezdomovcov, alebo úchylov. A pritom ani by som neklamal. Je to samozrejme vytrhnuté z kontextu, ale to robí špinavá politika s našou krajnou. Je veľmi zlé, nepoznať niečo alebo niekoho a súdiť. Okrem toho, je to aj hlúpe."

Pred 28 rokmi bola v Iráne revolúcia. Vládu perzského šacha, čiže vládu monarchie, vystriedala vláda islamského náboženstva. "Po islamskej revolúcií u nás zakázali alkohol. Nie som alkoholik a pijem len príležitostne. Napríklad chladené čapované pivo po tenise je super. Ale prestavte si, že keď som v Iráne, pijem alkohol viac ako tu na Slovensku. Prečo asi? Zakázané jablko vždy chutí lepšie a na čiernom trhu sa nájde všetko. Takmer po celý svoj pobyt v Iráne som pozývaný na návštevy a pre čestného hosťa je pripravený najlepší koňak alebo whisky, čo by nebolo veľmi slušné odmietnuť."

XXXXXXXX

Mahdi sa na Slovensku oženil a má dve deti. S manželkou Danielou sa pred desiatimi rokmi zoznámil v práci. "Je omnoho tolerantnejší a starostlivejší v porovnaní so slovenskými mužmi," vraví Daniela o tom, čím ju manžel najviac upútal. "U neho je rodina naozaj na prvom mieste. Vie výborne variť, v domácnosti mi automaticky so všetkým pomôže bez toho, aby som mu to musela hovoriť. Je veľmi dobrým človekom."

Interkulturálne rozdiely medzi nimi nie sú také veľké a neprekonateľné, aby sa kvôli nim hádali. "Možno je to aj preto, že manžel je veľmi prispôsobivým človekom," dodáva. Na začiatku zoznámenia však obavy z iránskej mentality mala. "Prečo mám hneď odsúdiť človeka, keď som ho ani nespoznala? Veľmi rýchlo som však prišla na to, že sa nemám čoho báť. Samozrejme, aj moji rodičia keď ho spoznali, tak si ho okamžite obľúbili."

Irán Daniela navštívila už tri krát. Prvý raz pri príležitosti rozprávkovej svadobnej oslavy, ktorú vystrojili Mahdiho rodičia. Do tejto krajiny sa zamilovala okamžite. Až tak, že po týždni tam chcela ostať žiť. Očarila ju srdečnosť manželovej rodiny, ktorá ju bez výhrad prijala za svoju.

O svojich deťoch hovorí Mahdi veľmi nežne. Takmer tri a pol ročnú Leilu nazýva princezničkou a dvojmesačného Daniela princom. Prekvapilo nás, že obe deti sú pokrstené. "A prečo by nemohli? Chcela to manželka a mne to vôbec neprekáža. Ale deti sú aj moslimovia, majú iránske občianstvo. Chcem, aby si sami vybrali svoje náboženstvo. Podstatné je, aby z nich vyrástli dobrí, spravodliví a rozumní ľudia. Myslím si, že Boh existuje, len ho každý inak nazýva. V Boha verím, ale nepotrebujem k tomu žiadnu inštitúciu, mešitu, ani kostol. Neuznávam tie ceremónie, čo sa robia okolo náboženstva."

Mahdi pracuje na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie, v Prvej súkromnej nemocnici Košice-Šaca. Má také zamestnanie po akom vždy túžil. Plastickým chirurgom chcel byť preto, lebo je punktičkár a na tento druh chirurgických výkonov má potrebný cit. "A okrem toho, výsledky plastického chirurga sú takmer okamžite vidieť. Robím všetko preto, aby som patril medzi tých najlepších."

Na slovenský život si zvykol a zabýval sa tu. Vybudoval si vlastný svet, zložený z ľudí, s ktorými sa cíti dobre. Naučil sa rešpektovať i chápať našu kultúru a vysoko si cení to, že si tu človek môže slobodne povedať svoj názor. A ako hrdý Iránčan, využije každú príležitosť na to, aby trošku poopravil verejnú mienku o svojej krajine. "Som rád, že aspoň tí ľudia, čo ma poznajú, sa nepozerajú na Irán, ako na krajinu plodiacu teroristov a plnú nenávistných, sfanatizovaných moslimov. Netvrdím, že som sympatický všetkým Slovákom, lebo žiaľ alebo aj našťastie, nie som diplomat a poviem čo myslím. A to sa niektorým ľuďom nemusí páčiť," dodáva na záver.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári