Svetlo zapínali až na večerné zápasy,
klímu vôbec, lebo ju nemali
Veru, ako povedal po záverečnom vystúpení našich hádzanárov na majstrovstvách sveta hráčov do 21 rokov v Macedónsku tréner Ján Hianik - žiadnu dieru do sveta sme neurobili. Tak ako pred dvanástimi rokmi v Argentíne, kde sme skončili na 13. priečke, či v roku 2003 v Brazílii, kde sme boli klasifikovaní na 14. mieste. V Macedónsku zopakovali slovenskí juniori brazílske umiestnenie, ale treba povedať, že na Balkán cestovali s trochu väčšími ambíciami ako do krajiny futbalu a kávy.
Tie však schladila už studená skupinová sprcha, ktorá spláchla všetky body potrebné k postupu do finálovej fázy, medzi 12 najlepších tímov. Keď už nie s Dánmi (v Macedónsku boli ako úradujúci majstri sveta) alebo Španielmi, rátalo sa s bodovým ziskom aspoň v dueloch s Brazíliou či Južnou Kóreou. Ale slovenskí juniori sa zobudili, až keď za kvalifikačnou skupinou D padla opona. Možné je aj to, že sa im nechcelo sťahovať zo Skopje do 150 kilometrov vzdialeného Ohridu, až kdesi k albánskym hraniciam...
Zostali v Skopje a v jednej zo skupín o 13. až 20. miesto zdolali postupne Tunisko, Portugalsko i Čile. Do Ohridu aj tak museli, aspoň na jeden zápas. Ten posledný, o 13. miesto s Argentínou. Vraj už toho mali obe strany plné zuby, ale naši asi viac, lebo podľahli "gaučom" v predĺžení o 2 góly.
Je to sklamanie? - spýtali sme sa po návrate domov asistenta reprezentačného trénera Košičana Juraja Jurajova. Lebo postup medzi elitnú dvanástku sa zdal byť pred šampionátom celkom reálny.
"Určite je, lebo sme na tú dvanástku jednoznačne mali. Samozrejme, citeľne nám chýbali Csaba Szücs i Marek Urban, ale aj v tejto zostave sa dalo zo skupiny postúpiť ďalej. No hneď v prvom zápase s Brazíliou sa mužstvo nedokázalo poriadne naštartovať, bolo to akési zmrznuté, chýbalo nám tempo, jednoducho, nebolo to ono."
Nebolo chybou, že do dejiska šampionátu ste pricestovali iba deň pred úvodným stretnutím? A navyše, o juhoamerickom, a kľúčovom súperovi v skupine, ste nevedeli povedať ani "ň"?
"Väčšina družstiev tak robila, že prišli iba deň pred začiatkom turnaja. Možno aj preto sme sa nevedeli hneď dostať do tempa, a naša forma gradovala neskoro, až v druhej polovici šampionátu. O Brazílii sme naozaj nemali žiadne informácie, a možno sme ju aj trochu podcenili. Zaskočila nás ich vysunutá obrana 3-3, cez ktorú sme sa nedokázali presadiť. Prekvapilo nás, že mali v družstve vysokých, ale zároveň aj pohyblivých hráčov. Nám nešla obrana, a príliš sa nedarilo ani brankárom."
Šanca na postup však zhasla až po súboji s nevyspytateľnými Kórejčanmi. Na začiatku turnaja ste čakali dve víťazstvá, ale namiesto nich bola na vašom bodovom konte velikánska nula. A pred vami Dáni a Španieli...
"Keby sme vyhrali nad Kóreou o štyri až šesť gólov, tak by sme zo základnej skupiny ešte postúpili. Aj keď by sme v ďalšej fáze turnaja narazili na veľmi silné družstvá Chorvátska, Slovinska a Ruska. Na Rusov by sme možno, teoreticky, aj mali..."
No prax bola iná. Prehrali ste s Južnou Kóreou, Španielmi i Dánmi. Aj keď tréner Hianik si výkony proti favoritom skupiny pochvaľuje. No bolo to práve v zápasoch, ktoré ste si mohli dovoliť, v úvodzovkách, aj prehrať. Pravda, len v predšampionátovom teoretizovaní...
"Áno, presne tak. Postup sme mali mať v suchu už po zápasoch s Brazíliou a Južnou Kóreou. Ale my sme sa dostali do tempa až keď sme hrali o spodok, v skupine o 13. až 20. miesto. Až proti kvalitným družstvám Tuniska či Portugalska sme konečne predviedli svoju hru. Pod výsledok posledného zápasu s Argentínou (32:34 po predĺžení - pozn. red.) sa už podpísala únava. Mali sme na ňu, ale rozhodli individuálne chyby. Viedli sme už o štyri góly, ale nedokázali sme súperovi utiecť ešte viac. Doplatili sme na diery v obrane. Podľa môjho názoru, tá bola našou slabou stránkou počas celého šampionátu. Veď okrem jediného zápasu sme vždy dostali cez tridsať gólov, dvakrát dokonca takmer štyridsať."
Váš kolega Hianik prezrádza, že ani atmosféra v kabíne nebola ideálna, že hráči neťahali za ten povestný tímový povraz, mančaft sa drobil na skupinky, a kolektívny duch nevládol ani na ihrisku.
"Tých chlapcov veľmi dobre poznám, veď som s nimi bol už šiesty rok, ale musím povedať, že skupinky naozaj boli. Delilo sa to na východniarov a západniarov, tak ako kedysi vo federálnej reprezentácii na Čechov a Slovákov. To sa zmeniť asi nedá. Keď som ja bol v národiaku, tak sme sa s Čechmi vôbec nerozprávali... Ešte pred rokom, keď boli úspechy, chlapci sa vedeli dať dokopy aspoň na ihrisku. Nemožno však povedať, že by atmosféra bola nejaká nepriateľská, aj keď sme si vyrazili na pláž, tak chlapci medzi sebou normálne komunikovali. Že na seba občas vyšteknú počas zápasu, to je celkom prirodzené, ale tie vzťahy určite neboli ideálne."
Zo štvorice Košičanov, ktorých ste mali pred šampionátom v širšej nominácii, figurovali na stránke "Slovakia Team Roster" napokon len dvaja, brankár Teodor Paul a pravé krídlo Tomáš Urban. Tomáš Petraško sa do užšej nominácie nedostal a pre zranenie tam nebol ani starší z Urbanovcov, Marek.
"Na tréningu mu čosi puklo v kolene, ale lekár mu tvrdil, že je všetko v poriadku, aj po magnetickej rezonancii. Ešte aj potom, keď sa mu to stalo druhý raz. No lekár reprezentácie s trénerom Hianikom usúdili, že radšej nebudú riskovať a Marek zostal doma. Podľa môjho názoru jeho brat Tomáš bol naším najlepším hráčom na šampionáte. Je to iba sedemnásťročný chlapec a hral proti súperom, ktorí sú o štyri, ba i päť rokov starší. A vôbec sa medzi nimi nestratil. Hral smelo, odvážne, strieľal góly. Bol tretím najlepším strelcom nášho tímu. Hral na hranici svojich možností, aj keď nevravím, že by to nemohlo byť ešte lepšie. Počas sústredenia v Modre sa náš bývalý reprezentačný brankár Ľubo Švajlen vyjadroval o Teovi Paulovi tak, že je to veľmi dobrý, talentovaný gólman, ale potrebuje trochu času, lebo brankári dozrievajú neskôr. V Macedónsku bol celý čas našou jednotkou, ale nedostal sa do takej pohody ako je uňho zvykom. Celé družstvo sa naňho až príliš spoliehalo, a v obrane mu príliš nepomáhalo. Napríklad proti Kórei mal osemnásť zákrokov, ale išlo naňho veľké množstvo striel, čo mu znižovalo percento úspešnosti. Podobne to bolo aj v zápase s Argentínou. Celkovo však možno povedať, že nebol až takou oporou ako sa čakalo."
Viac ste čakali asi aj od iných hráčov.
"Nemôžem tvrdiť, že by niektorý hral vyložene slabo, ale nikto ani zvlášť nezažiaril. Očakávania splnil asi Lukáš Gamrát, bývalý Sečovčan, ktorý pôsobí momentálne v maďarskej Nyíregyháze, praktický náš jediný strelec z diaľky. Mal na turnaji veľmi svetlé momenty, dostal sa medzi dvanásť najlepších strelcov šampionátu (so 42 gólmi - pozn. red.), aj keď nehrával v kuse. Dobré okamihy mal i Prešovčan Michal Urban, ale dosť veľa šancí aj pozahadzoval. Tréner Hianik možno viac čakal od pivota Andreja Petra, že bude hviezdou mančaftu, keď hrá francúzsku ligu. Sám však povedal, že do útoku tam veľa nechodí, skôr ho využívajú v obrane. A stále ešte na ňom badať, že začínal ako spojka. Ja ho poznám šesť rokov a mňa osobne v Macedónsku nesklamal."
Čo poviete na celkovú úroveň juniorského svetového šampionátu?
"Z mužstiev ktoré postúpili medzi najlepších dvanásť som nevidel hrať akurát Kuvajt. Všetko to boli tímy na vysokej úrovni. Takí Nemci, Švédi, Dáni či Chorváti už na úrovni dospelých, postavami, pohybom i myslením. To už nie je detské, ako býva niekedy v juniorských mančaftoch. Tie tímy mali v zostavách už veľmi skúsených hráčov zo špičkových európskych klubov, v nemeckej bolo napríklad sedem či osem hádzanárov z prvej bundesligy. No bavili sme sa o tom s prezidentom nášho zväzu Pavlom Derfényim i rozhodcami Brunovským a Čandom, že úrovni šampionátu dosť uškodil nešťastne volený augustový model. V lete sú totiž hráči v úplne inej forme ako v decembri, keď naplno bežia ligové súťaže."
Ako sa Macedónsko zhostilo organizácie takého významného hádzanárskeho podujatia?
"Čo sa ubytovania týka, všetko bolo v poriadku. V Skopje sme bývali na okraji mesta, hotel na slušnej úrovni, strava veľmi dobrá. Ale v tých horúčavách žiadna klimatizácia. Na izbe som ju mal iba ja, hráči nie. Pozýval som ich trochu sa ochladiť, ale oni nechceli, že im tam bola zima. Ešte viac sa nám pozdávalo prostredie v Ohride, na brehu veľkého jazera, hotel bol v peknej hotelovej zóne, hala asi desať kilometrov odtiaľ. Haly však boli asi najväčším problémom. Aj tam, samozrejme, chýbala klimatizácia, takže najlepšie boli hneď prvé zápasy, kým ešte nebol vydýchaný vzduch. Predpoludním bolo v hale ešte príjemne, ale večer sa už nedalo dýchať, pretože na zápasy chodilo veľmi veľa ľudí. Navyše, organizátori šetrili aj elektrickú energiu, lebo svetlo zapínali až na večerné zápasy, ktoré sa začínali o siedmej. Hala v Skopje, kde sme hrali väčšinu zápasov, bola síce presklená, ale viditeľnosť aj tak slabá. Tréner Hianik ich žiadal, aby nám na zápas zapli svetlá, ale oni neprejavili najmenší záujem. Divácka návštevnosť počas celého turnaja bola veľmi vysoká, prirodzene, plno bolo najmä nas stretnutiach domáceho mužstva. No ako všetci ´Jugoši´, aj Macedónčania v hľadisku boli veľmi neobjektívni. Počuli sme, že si robili ambície dokonca na prvú štvorku, ale hádzanársky na ňu určite ešte nedorástli. Sprvu ich tlačili aj rozhodcovia, podržali ich kde sa dalo, ale potom sa na nich vykašľali, začali pískať rovinu, a Macedóncom sa prestalo dariť. Celkovo však skončili lepšie ako my, na desiatom mieste," bilancuje asistent trénera juniorskej i seniorskej reprezentácie Juraj Jurajov.
Bohuš MATIA
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
