Prútik vezme do rúk ktokoľvek, ale vodu s ním hocikto nenájde

Mnoho ľudí si neuvedomuje, že studňa nemusí byť takou samozrejmosťou, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Treba ju nielen vykopať, ale hlavne nájsť dostatočne výdatný prameň. Dnes to robia moderné prístroje, no kedysi to bola práca prútikárov. No nie len kedysi. Mnohí dnes majú výnimočné schopnosti, ktoré nenahradí ani najlepší prístroj. Košičan Tibor Sedlák z Barce patrí medzi prútikárov, ktorí už desaťročia nachádzajú vodu so stopercentnou úspešnosťou. Tvrdí, že sa ani raz nepomýlil.

Prútikára robí 74ročný T. Sedlák už 36 rokov. K tomuto "džobu" sa dostal náhodou. "Potreboval som studňu a tak som zo žartu poprosil známeho, či mi virguľu nepožičal. Nebol proti. Napokon, nikto vtedy netušil, že raz budem vodu hľadať aj ja. Tak som sa prechádzal s prútom po svojom pozemku, keď som zrazu zistil, že prút reaguje," spomína prútikár na svoj prvý úspešný "lov" na vodu. Zvyšok bol ako v rozprávke. Presne na mieste, ktoré prútom našiel, vykopali studňu.

J. Sedlák tvrdí, že prútikára nemôže robiť každý. Na to treba mať schopnosti. "Prútik môže zobrať do rúk ktokoľvek, ale vodu hocikto nenájde," rozpráva s lišiackym úsmevom. Napokon, ani on sám o svojich schopnostiach nevedel. "Prútikárčenie sa nededí z pokolenia na pokolenie, ako niektoré remeslá. Aspoň ja o tom neviem." Inými slovami, prútikárom sa treba vlastne narodiť. "Buď človek tie schopnosti má, alebo nie. S virguľou si to môže vyskúšať každý, ale nie každý dokáže nájsť v zemi prameň, káble, potrubia, alebo niečo iné."

A ako vlastne samotné hľadanie funguje? "Mozog sa musí sústrediť, aj si ho robím ´tréninujem´. To sa treba naučiť. Prútikár ´musí mať na to´, musí byť senzibilný." Sú dokonca aj takí, ktorí vedia nájsť pod zemou podzemné priestory. Napríklad staré banské šachty, bunkre či základy budov a hradov, ktoré sú skryté pod zemou. Kvalita prútikárovej práce závisí aj od virgule. Väčšina ľudí si ich predstavuje s dreveným prútikom.

"Používa sa, ale je to podľa mňa len jednorázová záležitosť. Spoľahlivejšia je virguľa z drôtu. Nielen preto, že je trvácnejšia. Drevený prútik po čase uschne. Kovová virguľa môže byť z mosadze, alebo medi, no najlepšie je železo," vysvetľuje T. Sedlák. "Ak je virguľa predsa len z dreva, tak by malo byť čerstvé a hlavne musí ´perovať´, byť pružné. Na to je vhodné drevo z lipy, či vŕby." Dôležité je urobiť si na virguli akési "rúčky", aby mohol byť úchop pevný. "Prútikár tak môže virguľu držať v horizontálnej polohe a lepšie cítiť prípadné reakcie," vraví prútikár.

Ďalšia virguľa, ktorú J. Sedlák vlastní, neukazuje hĺbku, ale smer prameňa. Takže vďaka tomuto "náradiu" vie T. sedlák určiť naozaj takmer úplne presne hĺbku aj smer prameňa. Nehľadá však len vodu. Dokáže nájsť i potrubia, či elektrické káble v zemi. "V niektorých prípadoch ma volali aj vtedy, keď mali na pozemku síce privedenú vodu, ale neoznačili si miesto, kde je zasypaná prípojka. O niekoľko rokov, keď sa chceli napojiť, ju nevedeli nájsť. Pomocou virgule dokážem to miesto nájsť. Takisto aj elektrické káble."

Logicky sa však vynára otázka, ako prútikár rozozná, či je pod zemou potrubie, kábel alebo prameň vody? "Na prvý pohľad to vyzerá zložito, ale nie je to až taký problém. Existujú normy, ktoré určujú, v akej hĺbke má byť elektrický kábel, či potrubie. Ak mi virguľa signalizuje, že pod zemou ´niečo´ je, tak podľa približnej hĺbky viem, či môže alebo nemôže ísť o prameň," vysvetľuje T. Sedlák. "Ak je to v hĺbke do jedného metra, tak s najväčšou pravdepodobnosťou ide o elektrický kábel. Vodovodné potrubia tiež nebývajú hlboko. Pramene, sú naopak hlboko pod zemou."

Hĺbku, v ktorej sa nachádza prameň, meria stopkami. Nevymyslel si to len tak, prišiel na to svojským spôsobom. Porovnával údaje zo stopiek so skutočnou hĺbkou už vykopanej studne. Zistil, že jedna sekunda na ručičke zodpovedá hĺbke približne jedného metra. Rozdiel je plus mínus jedna sekunda. Hĺbku prameňa zisťuje podľa času, počas ktorého hrot virgule klesne úplne dole.

Väčšina ľudí nemá ani tušenia, že prútikárstvo je "vážne" remeslo. Dokonca natoľko, že niektorí si z neho urobili živnosť. V takom prípade však nestačia len schopnosti, ale treba v praxi ukázať, že ich dotyčný prútikár naozaj má.

"Pre mňa to už neprichádza do úvahy. Treba si platiť cestu a asi aj samotné skúšky, to už neviem presne. V médiách bola správa, že prútikári dokonca majú nejaké združenie," povedal T. Sedlák. Ešte zaujímavejšie sú samotné skúšky. Prútikár totiž musí prejsť akoby "prekážkovou dráhou". "Sú tam aj rôzne potrubia či káble. Prútikárovou úlohou je nájsť to, čo mu povedia. Ak urobí chybu, odrátajú mu body. Jednoducho, ak na niečo natrafí, musí vedieť povedať, čo je v zemi. Či ide o potrubie, kábel alebo prameň. Je to na pomerne malej ploche, ktorá je zámerne vybratá na mieste, kde je pod zemou mnoho káblov či potrubí."

Kritériá sú prísne, prútikár jednoducho nesmie urobiť chybu. Napriek tomu sa v praxi chyba môže stať... Podľa T. Sedláka je presnosť a spoľahlivosť dôležitá vec. "Predstavte si, že partia chlapov vykope jamu na studňu a voda nikde. Čo potom? V hre je prútikárova povesť," vraví prútikár. Vďaka chybnej "diagnóze" pohorel pre pár rokmi jeden jeho kolega neďaleko Košíc. "Označil viacero miest, ale voda nebola nikde." Majiteľ pozemku zaplatil za vykopanie studne veľké peniaze, no výsledný efekt bol nulový. "Bol to prútikár, ktorý sa pred hľadaním prameňa ´posilnil´ pálenkou. Takže vlastne nečudo, ža vodu nenašiel." Napokon sa dotyčný majiteľ rozhodol využiť služby T. Sedláka. "Vodu som mu našiel. Bol mi vďačný a ja som bol zase rád, že ani tentoraz som sa nemýlil."

Po nájdení prameňa nie je dôležité len to, aké sú zásoby vody, ale hlavne výdatnosť a stálosť prameňa. "Prameň musí mať dobrý prítok. Napriek predstavám nemusí byť studňa na šírku veľká. Hlavne vtedy, ak kopáči ´trafia´ prameň presne." T. Sedlák začal s hľadaním vody najprv v Barci. "Tu som našiel vodu asi tak 10-15 ľuďom. Väčšina z tých studní ešte funguje. S hľadaním vody som pomohol aj rodine." Tým to však neskončilo, práve naopak, prútikárska kariéra T. Sedláka sa ešte len začala. Dokonca možno s nadsázkou tvrdiť, že bola medzinárodná.

"Vodu som hľadal aj v Maďarsku i Poľsku. Doteraz si spomínam na muža, ktorý mal pri Poprade chatu, a bol nešťastný, že nemá vodu. Spolu s ním aj majitelia ďalších okolitých chát. Dozvedeli sa o mne, zaplatili mi cestu a vodu som im našiel. Navyše po hygienických rozboroch sa ukázalo, že je pitná a veľmi kvalitná."

Možno je prekvapujúcou informáciou, že T. Sedlák za svoje služby peniaze nepýta. "Ak môžem, rád pomôžem. Stále tým ľuďom, ktorým hľadám vodu, hovorím - ´Ak budete mať vodu, dáte mi odmenu´. A je na ich uvážení, koľko dajú. Už boli i prípady, keď mali navŕtané studne, ibaže prútikár, ktorého zavolali, určil zlé miesto. Vtedy som nechcel vôbec žiadne peniaze, lebo tí ľudia už investovali dosť peňazí do ´suchej´ studne. Keď hľadám vodu, nikdy nepijem. Lebo najlepšie je, ak má vtedy človek čistú hlavu." Podľa neho ľudia väčšinou dávajú 100 až 300 korún, podľa vlastného uváženia.

Denne môže T. Sedlák hľadať najviac tri pramene, lebo je to vyčerpávajúca činnosť. "Pri hľadaní prameňa zo seba vydávam množstvo energie. Pri hľadaní nejakú energiu prostredníctvom virgule vydávam a nejakú prijímam."

Pramene sú vo väčších hĺbkach, no maximum, na ktoré T. Sedlák zatiaľ "dosiahol", bola voda v hĺbke 20 metrov. "Omyl je jednoducho vylúčený. Ak raz prútik ukáže, že je na tom mieste prameň, tak tam je. Ja si omyl nemôžem dovoliť. V hre je moja prútikárska povesť."

Iná vec je, ak sa studniari "netrafia" a predsa len vyvŕtajú studňu mimo vyznačeného miesta. "Existujú rôzne veľkosti vrchnákov. Sú aj 200-250 milimetrové. Sú aj väčšie. Tu platí zásada, čím väčší je vrták, tým lepšie, lebo odchýlka je menšia. Vŕtať musí ozajstný odborník, aby pri vŕtaní trafil vo veľkej hĺbke prameň pomerne presne. Čím je prameň hlbšie, tým je odchýlka väčšia." Odchýlka môže byť aj 80 cm, pričom samotný prameň má 6-7 cm. Preto platí, že čím bližšie ku prameňu, tým lepšie.

T. Sedlák už pomáhal i ľuďom, ktorí mali studňu, ale strácala sa z nej voda. "Jednoducho bola zle navŕtaná, netrafili dobre prameň. Tak som to s virguľou premeral a určil smer i hĺbku, kde je prameň najsilnejší. Potom stačí vŕtať niekedy len o 23-30 cm ďalej, treba naraziť rúru a vody je zrazu dosť, keďže sa prameň uvoľní."

Prútikár T. Sedlák nevie presne, koľko prameňov počas 36ročnej prútikárskej kariéry našiel. "Asi niekoľko sto. Dalo by sa to za tie roky povedať tak, že priemerne som za mesiac našiel tri pramene. Nie je problém vynásobiť si to a dostať sa k určitému číslu." S prižmúrením očí možno povedať, že našiel vyše 1 000 prameňov.

Záujemcov mal aj spomedzi "bonitnejšej" klientely. Hoci T. Sedlák mená povedať nechcel, aspoň čo to naznačil. "Bol za mnou jeden známy košický podnikateľ, ktorý potreboval studňu, aj riaditeľ istej košickej nemocnice." I za komunizmu našiel vodu viacerým "papalášom". "Ale ja sa naozaj nezaujímam o to, čo ten človek robí. Niekedy to povedia sami, niekedy nie."

T. Sedlák dokáže nájsť aj geopatogénne zóny. "V práci som mal vedúceho, ktorý mal problém so synom. V noci nemohol spať. Ak aj zaspal, zase sa zobudil. Vedúci si prečítal článok o geopatogénnych zónach a zavolal si ma. Opýtal sa, či by som neskúsil zistiť prítomnosť geopatogénnych zón. Nakoniec som zistil, že geopatogénna zóna prechádza práve priestorom, kde má jeho syn posteľ. Navyše ho pri spánku akoby pretínala napoly. Tak som mu povedal, nech otočí posteľ. Nakoniec vďaka jednoduchému riešeniu, ktorým bolo otočenie postele o 90 stupňov, dokázal jeho syn pokojne spať."

Podľa prútikára sa pred vplyvom geopatogénnych zón nikto neschová, ani keď býva na vyšších poschodiach. Výnimkou nie je ani panelák. T. Sedlák vie o sídliskách, kde je geopatogénnych zón viac. "Napríklad na Terase či Nad Jazerom. Sú tam miesta, kde sa nechádzajú takéto zóny. To však neznamená, že na iných sídliskách nie sú. Akurát ich je niekde viac, niekde menej." Tento jav sa vraj zjednodušene dá vysvetliť tak, že v zemi sú určité trhliny, ktoré narúšajú magnetické pole.

T. Sedláka stále vyhľadávajú kvôli jeho schopnostiam. I v čase našej návštevy čakal na ďalšieho záujemcu. Slúži mu ku cti, že si zo svojich schopností neurobil zlatú baňu. Každý prútikár je živou raritou, lebo dnes ich už dokážu nahradiť prístroje. No pri nich chýba magická atmosféra, ktorú navodí pohľad na človeka hľadajúceho prameň s virguľou v rukách.

Boris Macko

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári