Muzikant Janko Lehotský je vďačný za náhody, ktoré mu do cesty priviedli zaujímavých ľudí

Pri klavíri sa cíti istejšie, ako keď má v ruke len mikrofón Spevák, skladateľ a muzikant Janko Lehotský už síce patrí medzi legendy slovenskej

Pri klavíri sa cíti istejšie, ako keď má v ruke len mikrofón

Spevák, skladateľ a muzikant Janko Lehotský už síce patrí medzi legendy slovenskej populárnej hudby, ale rozhodne nepatrí do starého železa. Trúfa si na kadečo a je za každú srandu, o čom sa mohli presvedčiť diváci šou Hviezdy na ľade i Celebrity Camp. O tom, že však nie je žiadny šoumen ale v prvom rade výborný muzikant, svedčí to, že v Hite storočia zvíťazila skladba Vyznanie, pod ktorú sa autorsky podpísal. Naposledy si do Košíc našiel J. Lehotský cestu spolu so svojou kapelou Modus, kedy tunajším divákom ponúkli koncert v rámci programu tanečného festivalu Cassovia Dance Fest.

J. Lehotský sa na tanečnom festivale cítil dobre, veď k tomuto umeniu má blízko. Jeho mamička z neho chcela mať tanečníka, a tak malý Janko pilne cvičil... "Aj keď to všetko nakoniec dopadlo inak a zo mňa dnes tanečník nie je, k tomuto umeniu mám veľmi blízko a obdivujem ho. Naposledy som sa o tom presvedčil pri Hviezdach na ľade. Do vtedy som krasokorčuľovanie obdivoval a tušil som, že je to ťažké, nie však, že je to až také náročné," prezradil J. Lehotský. "O to viac obdivujem tých tanečníkov, ktorí tancujú v pároch, pretože predsa len je jednoduchšie tancovať si len tak sám, ako s partnerkou..."

Fakt, že v detstve sa tancu venoval pomerne intenzívne, mu však vraj v šou Hviezdy na ľade veľmi nepomohol. "No, možno bolo fajn, že nie som úplne drevený, ale tam bola dôležitá aj kondícia. Spočiatku som zistil - aj keď som si myslel, že na tom nie som zle - že na sebe musím veľa popracovať, aby som to zvládal. Nechcem teraz nejako zhadzovať dievčatá, ktoré v tejto šou súťažili, no mali to omnoho jednoduchšie. U nás chlapov totiž nepripadalo do úvahy, aby sme naše partnerky zdvíhali na ruky. Veď sme mali čo robiť, aby sme sa udržali na ľade a nepoplietli choreografiu..."

Aj keď má zimné športy a špeciálne krasokorčuľovanie J. Lehotský rád, predsa ani len netušil do čoho ide. "Naposledy som stál na korčuliach, keď som mal sedem rokov a hral som hokej za Slovan. Ak som aj vtedy niečo vedel, tak keď som sa postavil na korčule kvôli Hviezdam na ľade, zistil som, že som všetko pozabúdal..."

Mamka z neho chcela tanečníka

Keďže mamka J. Lehotského bola baletka, tanečníka chcela aj zo svojho syna, a tak ho prihlásila na baletné konzervatórium. "No, keby to tak ostalo, tak by som už aspoň bol na penzii, nie? Hehe. Keď však vidím svojich spolužiakov z konzervatória, tak som rád, že som sa rozhodol inak. Tanec človeka ´zožerie´ psychicky ale najmä fyzicky, nehovoriac už o tom, že je to nezaplatená robota... Nehovorím, že cesta, ktorú som si potom vybral ja, je ľahšia, ale som rád, že to takto dopadlo. Škoda len, že maminka mi zomrela pomerne skoro, takže nemohla vidieť, čo všetko sa mi podarilo dosiahnuť v hudbe. Myslím, že by mohla byť na mňa tak trochu pyšná, čo myslíte?"

Dnes je J. Lehotský bezpochyby rád, že sa rozhodol kočírovať svoju kariéru smerom k muzike. "Nie každý deň sa človeku podarí a nie každý je taký, ako by si predstavoval. Aj ja som mal obdobia, kedy som sa hľadal a kedy som si potreboval dať od muziky vnútornú pauzu. Vo svojom živote som už zažil množstvo všelijakých etáp, no som rád, že vždy som pokračoval ďalej. Či už to bolo tak, že sa jedna kapela rozpadla a ja som šiel ďalej s inou partiou, alebo som sa často k mnohým muzikantom vracal... Vždy sa okolo mňa vytvoril zaujímavý kruh ľudí, s ktorými som sa stretával, opúšťal a znovu stretával... Takmer ako v manželstve," podotkol s úsmevom.

J. Lehotský počas svojej bohatej kariéry spolupracoval s mnohými muzikantmi, spevákmi, speváčkami či textármi, ktorých už dnes radíme medzi legendy slovenskej popmusic - Paľo Hammel, Meky Žbirka, Kamil Peteraj. Zabudnúť samozrejme nesmieme Mariku Gombitovú. S tou sa zoznámil práve v Košiciach. V roku 1975 mu Marián Bednár odporučil, aby si do Košíc prišiel vypočuť speváčku kapely Profily... "Na východe bolo vždy veľa výborných muzikantov, ktorí majú skvelé hudobné cítenie. No a jedným z nich bola i Marika. Mala v sebe úžasný a neopísateľný cit pre vnímanie hudby. Mal som šťastie na to, že mnohé náhody mi do života priplietli samých úžasných a zaujímavých ľudí. Za to som veľmi vďačný. Ak má človek vo svojom živote obdobia, ktoré mu prinášajú priateľov, môže byť šťastný..."

Za dôležité J. Lehotský považuje aj to, že sa vždy snažil robiť muziku tak, ako sa má. "To, že sme sa postretali v Moduse ale i mimo neho dobrí muzikanti, nie je len náhoda. Podstatné bolo aj to, čo sme chceli robiť. Je to ako v akejkoľvek inej oblasti života. Keď sa stretne dobrý elektrikár a šikovný murár, tak ako hovorí Werich - spolu urobia veľa. Tak je to aj v orchestri, ktorý len potom dokáže spolu dobre znieť."

Rovnako ako je podstatné, s kým človek hrá, dôležité je aj to, na čom hrá. J. Lehotský je známy tým, že mu záleží na kvalite hudobných nástrojov. "Klavír človeka na javisku podrží. Pri ňom sa cítim istejšie, ako keby som mal v ruke len mikrofón. Isteže iné to je, keď sme na pódiu celá skupina - tam ma má kto podržať. Ale neraz som hral privátne koncerty, kde som bol sám, len s klavírom. No a vtedy je dobré, keď viem, že sa na klavír môžem spoľahnúť, že ma - obrazne povedané - podrží... Je lepšie doprevádzať sa, ako byť len sólový spevák. Vtedy máte k dispozícii len hlas a občas to nestačí... Isteže, nájdu sa aj takí, ktorým hlas úplne stačí, ale povedzme si pravdu - veľa ich nie je..."

Keďže si J. Lehotský na svojich nástrojoch zakladá a záleží mu na nich, neraz sa mu stalo, že si k niektorému z nich vytvoril doslova citový vzťah. "Samozrejme, také veci sa stávajú a podľa mňa je to normálne. Bolo to tak, keď som mal svoje prvé klávesy a rovnako, ako keď som si chcel kúpiť Hohner Clavinet D6. Kvôli tomu, aby som si naň zarobil, tak som musel chodiť hrávať po kadejakých malých zafajčených baroch a vôbec sa mi to nepáčilo. No inak to nešlo. Kúpiť som si ho musel, lebo pre mňa to bol výrobný prostriedok... Navyše tento nástroj nebolo možné dostať u nás, jedine v západnom Nemecku, čo tiež nebolo jednoduché... Lenže tento Hohner má aj dnes úžasný a stále aktuálny zvuk. Priznávam, že mi prirástol k srdcu."

Je rád, že "nezdupkal"

J. Lehotský sa neraz počas svojej kariéry ocitol pred situáciou, kedy si musel vybrať - buď bude robiť to, čo chce, alebo to, na čom zarobí... "Bola to častá otázka a neraz som hrával za smiešne peniaze, no vždy som veril, že z toho niečo bude. Vravel som si, že je hlavné, keď skladám pesničky pre ľudí a v tomto som činný. Veľa kapiel sa rozkmotrilo práve kvôli peniazom, šli za ľahším zárobkom a prestali robiť to, čo by naozaj chceli..."

Často sa vďaka muzike dostával do zahraničia a aj keď pár krát uvažoval o tom, že by emigroval, vždy sa rozhodol vrátiť. "Pritom som mal na to ideálne podmienky. Mal som len dvadsať rokov, keď sa pominuli moji rodičia, takže som tu nemal žiadne veľké záväzky. Vždy som tu však mal priateľov a okruh muzikantov, s ktorými som robil takú hudbu, akú som robiť chcel. Dnes som rád, že som nikam nezdupkal a že som ostal tu. Hádam to všetko, čo som tu vytvoril, stálo aspoň za čosi..."

To, že malo zmysel ostať na Slovensku a robiť muziku, sa J. Lehotskému potvrdilo v Hite storočia. Medzi vybratými skladbami bolo niekoľko, pod ktoré sa hudobne podpísal, navyše Vyznanie M. Gombitovej túto súťaž vyhralo. "Ťažko je však hovoriť o tom, že je to objektívne. Podľa mňa je tu kopa pesničiek, ktoré vôbec v súťaži neodzneli a sú pritom výborné. Dnes je tvorba muziky úplne iná. Doba, v ktorej napríklad vzniklo Vyznanie, mala svoje výhody. Všetci sme držali pokope a museli sme sa popasovať s kadečím..."

Dnes sa pre zmenu musí J. Lehotský popasovať aj s tou stránkou popularity, ktorá tu pred revolúciou nebola - bulvár. "Popularita má nie dve stránky mince, ale tri. Lebo niekedy je to naozaj na hrane, čo si bulvár povymýšľa a čo popíše. Z hľadania senzácií si urobili prioritu a pritom sú to také hlúposti..."

Oheň záujmu o svoju osobu J. Lehotský rozdúchal okrem iného aj tým, že sa zúčastnili šou televízie JOJ Celebrity Camp. "Keď mi to ponúkli, tak som nejako veľmi neuvažoval nad tým, čo všetko to bude obnášať, či to bude ťažké alebo nebezpečné. Skôr som si vravel - prečo nie, určite to bude riadna sranda. Nalákať som sa dal hlavne na prostredie. Bol som síce už raz vo Vietname a Filipíny sú približne rovnaká zemepisná šírka, no bolo to úplne iné. Navyše - povedzme si pravdu, v bežnom dovolenkovom živote by som sa na také miesto nedostal."

S tým, že bude musieť tráviť dvadsaťštyri hodín denne v kolektíve ľudí, ktorých takmer nepozná, problém nemal. "Mal som pár takých období, kedy sme s kapelou chodili po koncertoch niekoľko mesiacov v kuse a nikdy som nemal ponorkovú chorobu. Dokážem sa prispôsobiť kolektívu. Aj keď si myslím, že niekedy je umenie vydržať na jednom mieste s ľuďmi ktorých nepoznáte..."

Popularita je ako snehová guľa. Ak si priazeň divákov získate vďaka jednému projektu, radi vás uvidia aj v inom a už sa to nabaľuje. Aj vďaka tomu sa J. Lehotský objavil i na obrazovkách Markízy v sitcome Susedia, kde si zahral otecka Františka Stromokocúra. "Peter Marcin je tiež dobrý spevák a do svojho pripravovaného cédečka si vybral nejaké tri moje staré skladby, ktoré by chcel naspievať. No a pri tej príležitosti sa ma opýtal, či by som túto postavu vzal. Pre mňa herectvo nie je úplne neznáma vec, hral som jedno predstavenie v divadle, zahral som si i v muzikáloch. Rád skúšam nové veci. Rozhodne sa však nechystám venovať herectvu a povesiť spev na klinec. Ak však mám možnosť zahrať si v niečom, čo má zmysel a navyše s dobrými hercami, tak prečo nie?"

Pri J. Lehotskom je zvláštne to, že aj keď už nepatrí medzi mladíkov, prischlo mu meno Janko. Málokedy je v médiách označený ako Ján. "Je to príjemné, že ma ľudia takto ´zdrobnili´. Ale keď treba, tak viem byť aj poriadny Jano!," dodal so smiechom.

Dátum narodenia: 16. apríl 1947

Znamenie: Baran

Miesto narodenia: Bratislava

Rodinný stav: ženatý

Relax: spánok

Výber z diskografie:

1979 Modus

1979 Dievča do dažďa

1980 Balíček snov

1980 Doktor sen

1981 99 Zápaliek

1981 Môj malý príbeh