Techniky III. medzinárodné stretnutie zberateľov všetkých záujmov.

Vďaka vyše 130 vystavovateľom, ktorí ponúkali od známok, cez historické zbrane a modely áut až po pohľadnice, či minerály, bola ponuka naozaj široká. Stačilo prísť a kúpiť si to "svoje". Prípadne, ako to už na burzách chodí, vyjednať obojstranne výhodný výmenný obchod. Mnoho ľudí navštevuje burzy kvôli atmosfére a kúpia si niečo, po čom dlhšie túži. Iní chodia len zo zvedavosti, či sa im niečo nezapáči a nemajú presnú predstavu o predmete svojich túžob. Samotní zberatelia už väčšinou majú vopred dohodnuté výmenné "kšefty", keďže sa medzi sebou väčšinou dobre poznajú. Práve na burzách si dohodujú aj ďalšie obchody a výmeny, ktoré majú v pláne, získavajú i ďalšie cenné kontakty a tipy.

V nedeľu dopoludnia praskal Dom Techniky doslova vo švíkoch. Brza splnila svoj účel, veď na nej bolo množstvo predávajúcich a ešte viac kupujúcich. Niektorých z tých, ktorí ponúkali svoje "prebytky" sme oslovili.

Peter z Bratislavy prišiel predávať aj vymieňať

Niektorá zo zbraní určite spôsobila smrť človeka...

Stôl pána Petra z Bratislavy (nechel sa bližšie identifikovať) zaujal hlavne ponukou bodných a rezných zbraní. Najviac mal kordov, bodákov alebo šablí, no nechýbali ani historické pištole.

"Zbrane zbieram od 16 rokov, čiže celkovo je to už 35 rokov. Najcennejšie sú pre mňa tie, ktoré mám po otcovi, ktorý bol tiež zberateľom," vysvetlil pán Peter. Aj u neho zberateľstvo funguje výmenným obchodom podobne, ako u iných zberateľov. "Ku niektorým zbraniam som sa dostal vďaka výmene na burzách. Niektoré kúpim a tie z nich, ktoré sa mi znepáčia, predám. Jednoducho do toho nevrážam nejaké iné financie, lebo ich ani nemám. Zbierku si udržiavam, ale vždy sa orientujem na jeden štát."

Pritom má svojskú, no premyslenú filozofiu. "Určitý čas som zbieral zbrane z Uhorska, určitý čas Rakúsko Uhorsko, potom Rusko a teraz Francúzsko. Aj pokiaľ ide o zbrane, je to často módna záležitosť. U zberateľov sú teraz v ´móde´ Rakúsko Uhorsko a Rusko. Práve to teraz nezbieram, lebo je to drahé. Naopak, zbieram to, čo je cenovo výhodnejšie. Tie zbrane, ktoré sú teraz módne predám a za ne si kúpim oveľa viac zbraní, ktoré nie sú ´in´. Počkám, kým budú zase v móde a vtedy ich predám zo ziskom."

V zbierke, ktorú mal na burze, však paradoxne nebol najstaršou zbraňou kord, ani šabľa, teda zbrane, ktoré sa už nejaké to storočie vyrábajú. "Najstaršou je talianska kresadlová pištoľ, ktorá bola vyrobená okolo roku 1 700. Samozrejme, je ešte funkčná. Jej cena je približne 70tisíc. Tá je ale na výmenu, lebo talianske zbrane už teraz nezbieram." Súkromná zbierka pána Petra nie je na prvý pohľad veľká. No jemu nejde o kvantitu, ale o kvalitu. "Je to zhruba 30 - 40 zbraní, ktoré mám. Niektoré kusy pravidelne obmieňam, niektoré si nechávam."

Viaceré zbrane majú zaujímavú minulosť. Veď sa nevyrábali kvôli paráde. "Väčšina z nich je naozaj bojových, nie dekoratívnych. Takže je možné, že na bojisku spôsobili smrť nejakého človeka. Boli to zbrane, ktoré sa riadne využívali v armáde, veď sú aj označené. Takže sa s týmito zbraňami kedysi určite nejaký vojak preháňal po európskych bojiskách. Teraz sú pekne vyčistené, ale ktovie, možno na niektorých z nich bola v minulosti aj krv."

Je teda celkom možné, že vďaka týmto zbraniam už niekto určite zomrel. Dúfajme, že nikto ďalší nepribudne. "Ja si bohužiaľ myslím, že ešte áno. Príde ešte doba, keď sa obnoví používanie týchto zbraní. Už teraz plytváme energiou a zdrojmi, takže po čase nezostane žiadna na výrobu moderných zbraní. Preto si myslím, že tieto staré ešte nepovedali posledné slovo. Práve naopak."

Zaujímavý je aj vývoj cien. Čím ďalej na východ, tým ceny rastú. "Jedna šabľa, ktorú viem v Bratislave kúpiť za 7 000 tu stojí 13 000. Je to bežný jav. Dokonca aj v západnej Európe sú niektoré ceny nižšie, stačí sa pozrieť na internet. Mnoho ľudí, keď vidí, že na internete ponúkajú nejakú šabľu od 7 do 15 000, tak nasadia cenu 15 000. Až z pribúdajúcim časom, ktorý strávia na burze spúšťajú z ceny."

Mimochodom, pán Peter však neprišiel do Košíc z opačného konca repzbliky len kvôli burze. "Som tu hlavne kvôli zberateľovi, ktorý mi má priniesť nejaké veci. Niečo som mu zase doniesol ja. Máme si to vymeniť. Keď som tu bol na poslednej burze, tak sme sa dohodli, že sa práve dnes stretneme."

Rudolf Bosák zviditeľňoval bankára Michala Bosáka

Ponúkal obraz dolárovky, ktorú podpísal Slovák

Na jednom zo stolov bol "rozložený" Ing. Rudolf Bosák, zástupca Spoločnosti Michala Bosáka. Je jediným Slovákom, ktorého podpis je na americkej bankovke z roku 1907. Kto by to bol povedal, že na košickej burze možno stretnúť o sto rokov aj jeho príbuzného.

"Michal Bosák bol bratranec môjho pradeda. Nie som jeho priamy potomok, ale šesť generácií dozadu máme spoločné korene," vysvetľuje R. Bosák. "Ponúkam pre zberateľov zaujímavé rarity. Jednak je to číslovaná sada 20 kusov zlatých medailí - 1,2,5 a 10 dukátov. A keďže M. Bosák bol americko - slovenský bankár, tak v roku 2002 vyšla aj číslovaná séria 202 kusov zlatej medaily - dvojdukát," prezradil R. Bosák čosi o najvzácnejších kúskoch.

Ponúkal slovenskú aj anglickú verziu knihy o bankárovi, ktorý pochádzal zo Šariša. Na prvý pohľad zaujal i veľký obraz s dolárovou bankovkou, na ktorej bol podpis M. Bosáka. Rozmery mal približne 70 x 30 cm. "Je určený hlavne ako dekorácia pre finančné a iné inštitúcie. Cena je dohodou. Originál desaťdolárovky je v archíve Národnej banky Slovenska." Ako sa však bankovka dostala na Slovensko? "Naša rodina zo Slovenska nadviazala kontakty s potomkami M. Bosáka v Pennsylvanii v USA. V roku 1999 pri príležitosti 130. výročia narodenia M. Bosáka darovali vzácny originál bankovky podpísanej v roku 1907 Michalom Bosákom Národnej banke Slovenska. Vďaka tomu vznikol aj tento obraz s reprodukovanou desaťdolárovkou, ktorý sme dali vytlačiť v galérii MIRO v Prahe."

Účasť R. Bosáka na burze mala aj iný cieľ. "Som tu hlavne kvôli tomu, aby sa príbeh M. Bosáka dostal viac do povedomia. Propagujem, hlavne kvôli mládeži, aj knihy o ňom. Možno raz budú nejakí mladí slovenskí bankári podpisovať eurá." Podľa záujmu na burze bolo vidno, že R. Bosákovi sa jeho zámer podaril. Určite sa viacerí návštevníci dozvedeli o jeho prapredkovi viac. "Na burze som prvýkrát. Ide mi aj o prezentáciu našich aktivít aj medzi numizmatikmi, ktorých je podľa mojich informácií v Košiciach dosť. Prezentácia je úspešná, som spokojný. Získal som najmä kontakty a práve to je na nezaplatenie, pretože nie všetko je o peniazoch."

Mimochodom, Michal Bosák je rodák z Okrúhleho v okrese Svidník. Jeho život pripomína typicky americký príbeh. Ako 17-ročný odišiel do Ameriky s jedným dolárom vo vrešcku, no aj ten mu ukradli. V meste Hazleton pracoval pri rozvážení a triedení uhlia, neskôr robil v bani a pri stavbe železníc. Ako sa postupne vypracoval až za prezidenta First National Bank, to sa dočítate na stránke www.bosak.sk, alebo v niektorom z našich ďalších vydaní.

Jozef Sakmár ponúkal minerály aj skamenelé stromy

Stvrolity vytvárajú kríže, zháňajú ich najmä veriaci

Košičan Jozef Sakmár zbiera minerály 25 rokov. Bolo to vidno aj na zbierke, ktorú mal vystavenú na burze. "Nemám tu vzorky, ktoré by mali nejakú enormne vysokú hodnotu. Všetko sú to bežné minerály, napríklad kremeň, opály, či acháty. Mám tu v zbierke veci, ktoré sú vhodné skôr pre začiatočníkov. Väčšina z nich stojí maximálne niekoľko sto korún," povedal o "burzovej" zbierke J. Sakmár.

Napriek tomu sa v nej dali nájsť celkom pozoruhodné minerály. "Mám tu napríklad turmalín, ktorý stojí aj niekoľko tisíc, ďalej stavrolity z Ruska. Tie vytvárajú kríže, takže ich vyhľadávajú hlavne nábožensky založení ľudia. Mnohí z nich ich nosia ako talizmany. Vyskytujú sa v Rusku na poloostrove Kola. Čosi podobné je síce aj v Čechách, ale kvalita zaostáva za ruskou." Ceny za stavrolity sa pohybujú rádovo v stovkách korún.

J. Sakmár mal na burze aj ďalšie zaujímavé minerály. "Je to napríklad ´slimák´ zo slovenskej lokality Litmanová pri Starej Ľubovni. Ide o pyritizovaný amonit. Z ceny zhruba 230 - 250 korún predstavuje väčšinu položka za brúsenie a dopravu, než cena samotného minerálu. Mám tu aj acháty od Byšty, ďalšie sú napríklad z Brazílie."

Ako väčšina zberateľov aj J. Sakmár "praktizuje" výmenný obchod. "Pomerne veľa vecí získavam výmenou, niečo aj kúpim. Napokon, pre každého zberateľa je zaujímavé to, čo nemá. Napríklad pekné dioktasy z Ruska či Kazachstanu. Alebo ako ďalší príklad možno uviesť skamenelé drevá z Maďarska. Ide o milióny rokov staré pozostatky stromov. Je tam viac lokalít, jednou z nich je Erdőlenye." Už na prvý pohľad nejde o uhlie. Pozostatky stromov sú takmer úplne biele. "Nedávno našli v Maďarsku v nejakom lome veľmi zachované kmene stromov, staré milióny rokov. Neboli to skameneliny, ale ´originál´ drevo. Musí sa však uchovávať pri určitej teplote a vlhkosti, aby sa nerozpadlo. Ja vo svojej zbierke ponúkam skamenelé kmene stromov staré niekoľko miliónov rokov. Zachovali sa vďaka tomu, že vtedy spadli do ílu." Dnes sú tieto kmene skamenelé vďaka hornine, ktorá je podobná kaolínu, z ktorého sa vyrába porcelán.

Ako "doplnok" mal J. Sakmár v ponuke aj skamenelé listy, ktoré pochádzajú z inej maďarskej lokality. Takže aj keď chýbali trilobity, milovníci dávno zašlých časov z počiatkov existencie Zeme si mohli prísť aj tak na svoje. Na burze ponúkal aj bordový turmalín. "Získal som ho vďaka výmene, pochádza z Ruska. Turmalíny sú aj u nás, ale nie sú bordové."

Za 25 rokov nazbieral do svojej zbierky niekoľko sto kusov minerálov. "Patria medzi ne napríklad euchroity z Ľubietovej. Stále sú vzácne aj opály z Dubníka, ktoré patria medzi polodrahokamy. Niektoré som získal výmenou, ale ešte pred pár rokmi som nejaké našiel aj na haldách pri bývalých dubnických baniach. Teraz je to už problematickejšie, lebo tam pôsobí nejaká firma."

Z Ľubietovej pochádza aj ďalší unikát. "Ide o mrázekit. Je to zatiaľ ´najmladší´ slovenský minerál. Vytvára drobné blankytnomodré ´snopčeky´, ktoré pripomínajú chumáčiky jemného peria či snehu."

Málokto tuší, že pomerne vzácne minerály máme aj "pod nosom" v Košiciach. "V zbierke mám aj skinnerit z bane na Bankove. Pre laika síce nie je na pohľad zaujímavý, ale zberatelia si ho cenia. Vytvára drobné kryštáliky do 3 milimetrov." Teraz nie je také jednoduché ho nájsť, keďže baňu na Bankove už zavreli.

Drienovčan Ladislav Fűzeš by svojou domácou zbierkou dokázal poľahky vyzbrojiť aj menšiu armádu

Najprv začal zbierať bodáky, potom prešiel na guľomety

Stôl Ladislava Fűzeša z Drienovca vzbudzoval veľkú pozornosť. Úplne prirodzene, lebo s arzenálom zbraní, ktoré ponúkal, by sa čata vojakov mohla ubrániť sústredenému útoku nielen pechoty, ale aj transportérov, či dokonca tankov.

"Mám tu protitankovú strelu RPG - 2, aj keď len cvičnú verziu. Z ručných zbraní samopaly vzor 24 a 58. Ďalej guľomet vzor 59 a PKT kalibru 7,62 mm, to je zbraň na transportéry OT," predstavil L. Fűzeš svoj arzenál. Pozornosť pútal aj veľký delostrelecký náboj. "Patrí do húfnice. Váži približne 10 kíl a meria zhruba 90 centimetrov."

Treba však dodať, že z týchto zbraní si už nikto nezastrieľa. "Všetky sú oficiálne znefunkčnené. Napríklad sa zavaria uzávery, takže sa už nedajú ´natiahnuť´. Ale keby náhodou, mám aj zbrojný preukaz," dodáva so smiechom.

L. Fűzeš nepovažuje svoj koníček za niečo nezvyčajné, akurát zameranie jeho zberateľstva je možno netradičné. "Je to ako u ostatných zberateľov, niečo kupujem a predávam, niečo vymením. Venujem sa tomu približne 10 rokov. Prvý bodák som si kúpil ako 10-ročný v istom košickom starožitníctve. O nejaký čas som si kúpil ďalší. Nakoniec som sa dostal až k samopalom a guľometom. Často som sa o zbraniach rozprával s dedom, ktorý na vlastnej koži zažil II. svetovú vojnu."

Slovenské burzy však doteraz veľmi nenavštevoval. "Na košickej som prvý raz. Tri roky som pracoval v Čechách, takže som väčšinou navštevoval burzy v Prahe. Tam to naozaj stálo za to. Je tam neuveriteľný výber, tu sa nám môže o tom iba snívať. Aj pokiaľ ide o zbrane, samozrejme, znefunkčnené. Práve z Prahy pochádza časť mojej zbierky. Kúpil som tam jeden guľomet. Ale niektoré zbrane sú ´uloženky´ z armádnych skladov. Istý čas ich znefunkčnené predával aj vojenský opravárenský podnik v Moldave nad Bodvou. Doma mám aj nemecký guľomet MG 42, ktorý vyrobili v Juhoslávii. Samozrejme, tiež znefunkčnený."

Vráťme sa však ešte k Prahe. Zbrane sa tam nedajú zohnať len na burzách, ale aj inde. "Za dobré ceny sa predávajú aj na pražskom blšáku. Ukrajinci ponúkali ´načierno´ aj funkčné zbrane, väčšinou pištole," vraví zberateľ. Takže v prípade záujmu sa tam dá ozbrojiť aj "normálnou" zbraňou. Podľa L. Fűzeša ich však evidentne ponúkali mafiáni. Takže pochybní neboli len predávajúci, ale aj minulosť zbraní.

Drienovčan však vlastní aj zbrane, ktoré desiatky rokov ležali v zemi a čakali na svoje objavenie. "Mám tu mínometnú strelu, ktorú som našiel na Dargove. Niečo sa dá nájsť aj v okolí Moldavy, kde boli ku koncu vojny 6-týždňové intenzívne boje. Podobných vecí mám doma veľa. Akurát treba dávať pozor a nerozoberať to. Väčšinou ide o náboje či míny. Nenašiel som však zatiaľ žiadny samopal, či pištoľ. Ak sa dá, tak si veci do zbierky kupujem, niečo vymením a občas idem niečo pohľadať na miesta, kde sa kedysi bojovalo."

Aj on má v zbierke svoju "srdcovku", ktorú si cení. "Je to originál nemecký dôstojnícky bodák, za ktorý ponúkajú na jednej internetovej stránke 15 000 českých korún. Daroval mi ho sused, už starší pán. Našiel ho ešte počas vojny ako chlapec. Niektoré veci mi venovali aj známi a susedia, ktorí o mojej záľube vedia. Pre mňa má cenu aj debna na náboje, ktorú používala maďarská armáda za Horthyho," vymenúva L. Fűzeš nejcennejšie kusy zo zbierky.

Doma má nielen zbrane, ale napríklad aj prilby, či inú vojenskú výstroj. Len pre orientáciu, guľomet PKT predával na burze za 13 000, guľomet vzor 59 za 7 500 Sk. Samozrejme, zaujímalo nás, či sa mu podarilo niečo na košickej burze predať. "Jeden záujemca si kúpil samopal vzor 58. Predal som ho za 3 200 Sk."

Ján Kučera si niektoré kúsky vymieňa s Američanom

Vlastní slobodomurárske vyznamenanie i Purpurové srdce veteránov z Vietnamu

Na burze bolo aj viacero zberateľov rôznych vyznamenaní a medailí. Nás zaujali exponáty Jána Kučeru z Lučenca. "Mám napríklad vyznamenania z prvej československej republiky alebo z partizánskej brigády. Momentálne sa špecializujem na obdobie vlády Františka Jozefa, je to moja srdcová záležitosť. Patrím k tým, ktorí zbierajú pre radosť," prezradil.

Vo svojej zbierke má niekoľko tisíc vyznamenaní. "K tomuto číslu som prišiel za zhruba 35 40 rokov." Medzi najvzácnejšie patrí britské vyznamenanie z 19. storočia. "Dostalo ho len 20 ľudí. Udeľovali ho slobodomurári pri príležitosti vstupu do ich spolku v roku 1880. Je to precízna ručná zlatnícka práca, naozaj radosť pozrieť. Sú vyrobené zo striebra. Parádna vecička."

Nechýba ani Purpurové srdce, čo je jedno z najvyšších vojenských vyznamenaní v USA, ktoré dostávali napríklad ranení veteráni z Vietnamu. "Dostalo ho veľa Američanov počas vojny vo Vietname. Dávalo sa tým, ktorí boli v boji ranení. Ale mám tu aj ´vzorňákov´, čiže tzv. Vzorných vojakov a rôzne výsadkárske vyznamenania. Cením si aj železničiarske, lebo tie až toľko ľudí nepozná. Mám sovietske, americké i československé vojenské vyznamenania. Ale môj záber je širší."

Momentálne je v kurze obdobie Slovenského štátu. "Je to zaujímavé preto, lebo mnoho ľudí sa týchto vyznamenaní zbavovalo, keďže im za to počas komunizmu hrozili tresty. Preto sú to rarity, ktoré dnes už pomerne ťažko zohnať."

Ako získava J. Kučera jednotlivé kusy vyznamenaní do svojej zbierky? "Chodím po slovenských burzách a kupujem, predávam, vymieňam... Ale často funguje práve ´výmenný obchod´. My, zberatelia, v tomto obore, ktorý sa odborne volá falarelistika, čiže zberateľstvo vyznamenaní, sa už na Slovensku poznáme. Teda aspoň tí špičkoví, ktorí sa tomu riadne venujú."

Takže viac menej je to, podobne ako u väčšiny zberateľov o výmennom obchode. "Veľmi dobrú úroveň má burza v Trenčíne na výstavisku. Potom sú Košice, tie sú druhé v poradí. Napríklad aj ja sám robím burzu v Lučenci každú poslednú nedeľu v mesiaci. Chodím aj do Maďarska, alebo do Čiech."

J. Kučerovi však "nestačia" burzy na Slovensku a v okolitých krajinách. Chodieva aj na "veľké" burzy európskeho významu. "Na špičkové európske burzy, ktoré bývajú v apríli, cestujem do nemeckého Stuttgartu. Zopár kúskov som vďaka výmene získal aj tam. ´Západniari´ majú veľký záujem o veci zo strednej a východnej Európy. Teraz to má trochu ´šmrnc´, lebo tam logicky toho veľa nemajú," vysvetľuje.

Na spomínanej nemeckej burze má J. Kučera aj stáleho "kunčafta" spoza veľkej mláky. "Chodieva tam jeden Američan. Pôvodom je ´Rusák´, jeho rodičia robili za komunizmu na veľvysanectve v USA a on tam už ostal. Vlastní tri obchody v New Yorku, ktoré sa špecializujú na ´military´, čiže armádne veci, napríklad aj ruské vyznamenania. S ním si zvyknem niektoré exempláre vymieňať."

Podľa J. Kučeru nie je zberateľstvo vždy iba o peniazoch. Je to aj záľuba. Podľa toho, kto čo chce mať. "Teraz je moja srdcová záležitosť František Jozef a obdobie, počas ktorého panoval. Mám tu z tých čias služobné kríže, niektoré v zlate. Sú to už také parádne kúsky, ktoré aj majú slušnú hodnotu."

Alexander Ignaševič má v zbierke vyše 5000 pohľadníc

Jednu mu venovala aj Katka Koščová

K artiklom, ponúkaným na burze, patrili aj pohľadnice. Väčšinou staršieho dáta. Časť zo svoje bohatej zbierky priviezol aj Ing. Alexander Kernaševič, Prešovčan žijúci v Bratislave. Na pohľadniciach dominovali mestá strednej Európy a Ruska, najviac bolo samozrjeme zo Slovenska.

"Mám to rozdelené aj podľa jednotlivých krajov a okresov. Najviac je pohľadníc z Bratislavy, Košíc a Prešova, nechýbajú ani Vysoké Tatry. Zvlášť sú potom pohľadnice z Maďarska, Poľska, Rakúska, či Ruska." Nezbierajú sa však len pohľadnice miest, ale aj s rôznymi motívmi. "Napríklad jazdci na koňoch, staré autá. Dokonca mám známych, ktorí zbierajú pohľadnice s témetikou včiel a úľov, iní zháňajú hrady a zámky či kominárov. Nechýbajú ani secesné pohľadnice so psami a mačkami, či náboženskou tématikou."

Ktorú pohľadnicu zo svojej zbierky si A. Kernaševič cení najviac? "Ide o pohľadnicu, ktorá má zaujímavú históriu. Ja na nej pôvodný ´mikulášsky´ kostol v centre Prešova ešte predtým, než mu zhorela strecha. Sú na nej ešte renesančné štíty. Až po požiari urobili strechu, ktorú má kostol dodnes. Záber je od Karola Divalda, ktorý mal v Prešove ateliér a vyrábal pohľadnice svetlotlačou, nie litografiou, ako napríklad v Košiciach či iných mestách." Spomínaná pohľadnica je však zaujímavá aj niečím iným. "Je to jeden z najstarších záberov v Európe. Vznikol v roku 1867, ale pohľadnica bola vydaná až v roku 1909. Takže ten záber bol 50 rokov v nejakom šuflíku. Ďalšou vzácnou pohľadnicou je pohľad na Prešov, kde je kolégium s gréckoatolíckym kostolom a synagógou z roku 1899. Je na nej ešte uhorská známka a bola poslaná poľnou poštou."

V zbierke A. Kernaševiča nechýbajú ani vzácne pohľadnice z Košíc. "Mám záber na košickú Hlavnú z roku 1899, kde ešte vidno ´sólo´ hodiny. Také sú dnes už len v Bratislave pred hotelom Carlton. Ďalšie vzácne zábery zobrazujú secesný dom na Hlavnej, kde je dnes parfuméria či Mlynský náhon."

Niektoré pohľadnice sa však môžu stať vzácnymi nielen vďaka fotografii. "Mám pohľadnicu Bratislavy, ktorú poslali Dr. Kvačalovi do Litvy jeho bývalí študenti v roku 1893. Dr. Kvačala bol akýsi ´slovenský Komenský´ v oblasti pedagogiky, dnes je po ňom v Bratislave pomenovaná aj ulica. Na pohľadnici nie je vzácna len známka či pečiatka. Ide aj o kuriozitu, keďže v Litve majú pravoslávny a u nás katolícky kalendár, tak dátum poslania je neskorší, ako dátum prijatia."

A. Kernaševič má v zbierke mnohé unikáty. "Venujem sa tomu 20 rokov a za ten čas sa už toho nazbieralo dosť. Ťažko presne povedať, koľko ich je. Ale celkovo odhadujem počet pohľadníc v mojej zbierke na zhruba 5 tisíc." Niektoré exempláre si vymieňa s inými zberateľmi. "Niektorí však len sľubujú a nakoniec nič. Ale napríklad Katka Koščová, s ktorou sa poznám, mi pri návšteve Olomouca kúpila starú pohľadnicu, na ktorej je prvý československý prezident T.G. Masaryk. Keď sa vrátila z Čiech, tak mi ju venovala. Som rád, že na mňa myslela. Len škoda, že niektorí moji známi, zberatelia to tak nerobia."

Niekedy sa A. Kernaševičovi podarí zohnať pohľadnice aj za lacný peniaz. "Pohľadnicu istej synagógy som získal od českého zberateľa za 10 Sk. Jej reálna hodnota však bola 500 Sk. Zrejme sa v tom veľmi nevyznal, inak by mi to tak lacno nepredal." A. Kernaševič momentálne "zháňa" zábery synagóg v slovenských mestách. "Rád by som o nich vydal knihu. Budú v nej použité zábery nielen z mojej zbierky, ale aj zo zbierok iných zebrateľov pohľadníc, ak budú súhlasiť. Mnohé z nich boli postupom času zničené, alebo už neslúžia svojmu účelu."

Košičan Tibor má doma "angličák" v hodnote 3 000 euro

Diagnóza ho drží už pol storočia

Pán Tibor z Košíc sa na burze prezentoval časťou svojej bohatej zbierky autíčok. Nechýbali ani tie vzácnejšie. "Mám tu prvé Matchboxy z 50. rokov. Medzi nimi sú aj zriedkavé kusy." Niektoré boli v ponuke ešte s pôvodným obalom - zápalkovou škatuľkou. To len potvrdzovalo, že sú to naozaj Matchboxy. "Ponúkam aj autíčka iných značiek, ale staré Matchboxy sú najcennejšie."

Koľko kusov autíčok má zbierka pána Tibora, nám však z bezpečnostných dôvodov prezradiť nechcel. Vraj je to niekoľko tisíc. "V Košiciach už zlodeji ´vybrali´ niekoľko bytov. Nechcem, aby bol medzi nimi aj ten môj." Niet sa čo čudovať, najdrahšie autíčko, ktoré doma má, stojí 3 tisíc euro.

Svojej záľube je pán Tibor verný od detstva. "Mám 52 rokov a prvé autíčko mi otec kúpil, keď som mal 5 rokov. Odvtedy ich vlastne zbieram a táto diagnóza ma stále neopustila," vysvetlil so smiechom.

Samozrejme, tie najvzácnejšie autíčka nechal doma. "Väčšinou kupujem celé zbierky, neraz kvôli jednému autíčku. To, čo zvýši a nie je pre mňa zaujímavé, potom predávam. ´Jadro´ mojej zbierky tvorí zhruba 3 500 autíčok. Z niektorého modelu mám aj 30 kusov."

Aj "autíčkari" majú svoje módne trendy. Momentálne sú v kurze staré hračky. "Nielen u nás, ale aj v Európe. Je jedno, či sú to vláčiky, autíčka či bábiky. Väčšinou z 50. rokov. Veľký boom zaznamenali práve československé hračky, hlavne plechové. Aj dnes tu bol jeden chlapec, ktorý má jednu z najväčších zbierok týchto plechových hračiek." Často sú súčasťou ponuky zberateľov autíčiek aj sovietske kovové modely áut. Hlavne Volgy či Moskviče. "Predávajú sa po 300 korún. Záleží to od toho, či má autíčko pôvodnú krabičku alebo nie. S krabičkou by som tieto autíčka mohol predávať po 700 korún. Takže majú paradoxne väčšiu cenu, než samotné auto. Moje autíčka sú z rokov 1973 - 74."

Materiál, z ktorého sú autíčka vyrobené, sa nazýva "biely kov". Ide o zliatinu zinku. Sovieti materiál "okopírovali", ale... "Ich autíčka majú problém v tom, že reagujú na ľudský pot. Navyše, majú aj nekvalitnú farbu. Po čase začnú ´reagovať´ a rozpadávať sa. Možno preto majú vyššiu cenu vtedy, ak sú na predaj aj s pôvodnými nevzhľadnými kartónovými krabičkami. Podobne sú na tom aj prvé Matchboxy. Lenže tie vďaka tomu ešte získavajú na hodnote. Lebo vlastne ide o ´patinu´. Skrátka, berie sa to tak, že neboli robené do vitríny, ale na hranie."

U Matchboxov sú ceny rôzne. Čím staršie, tým drahšie. "Tam napríklad autíčko stojí 3 000, ale keď má iné kolesá, môže stáť 13 000 korún. Mám napríklad aj prototypy, ktoré sa nikdy nedostali do výroby." Ak Matchbox vyrobil modely, ktoré mali napríklad nesprávne nálepky, tak sa väčšinou nedostali mimo továrne. No občas sa stalo, že sa malé série do obchodov dostali. A práve tie sú dnes veľmi vzácne. Vznikali za zaujímavých okolností. "Buď sa v niektorej smene vo výrobe niekto pomýlil, alebo z dlhej chvíle nalepil nálepky na nesprávne angličáky." Dotyční pracovníci Matchboxu z toho možno mali "prúser", ale určite netušili, že vďaka nim vznikli unikáty, ktoré budú mať už o pár rokov veľkú cenu, ktorá bude postupom času narastať.

Matchbox však v začiatkoch "chŕlil" aj modely iných dopravný prostriedkov, nielen áut. Vďaka tomu niekedy vznikali ešte zaujímavejšie a cennejšie "omyly". "Vyrábali sa aj modely električiek. Niektoré nálepky z nich sa dostali aj na modely nákladných áut a tie stoja niekoľko tisíc euro. Treba dodať, že nálepky sa nedali odlepiť."

Boris macko

Autor: Na kuchárske umenie svojej

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári