Korzár logo Korzár Košice
Piatok, 22. január, 2021 | Meniny má ZoraKrížovkyKrížovky

V konkurenčných VSS posielali Elenu Szabadkaiovú na materskú dovolenku, aby mohli pomýšľať na víťazstvo

Keď vrátila svoju trinástku, v klube po nej neštekol ani pesBolo to niekedy pred rokom a pol, na Mikuláša. V Cassovii, ako je už tradíciou,

Keď vrátila svoju trinástku, v klube po nej neštekol ani pes

Bolo to niekedy pred rokom a pol, na Mikuláša. V Cassovii, ako je už tradíciou, pripravili pre svoje basketbalové nádeje zábavné športové popoludnie. Jeho súčasťou bola aj súťaž v streľbe šestiek. Keď videla tie decká, ako im to ide, aj nejde, sama vzala loptu do rúk, a iba tak v civile, bez rozcvičky, trafila osemkrát z desiatich pokusov. "Oči som vyvaľoval. Veď to dnes nevidíte ani od ligových hráčok," spomína s uznaním populárny športový fotograf Róbert Berenhaut, ktorý bol pri tom.

Skryť Vypnúť reklamu

Veru, o niekdajšej hráčke košickej Lokomotívy Elene Szabadkaiovej sa vravelo, že má zlatú ručičku. Streľba z diaľky bola jej doménou. "Vtedy ešte neboli trojky ako dnes, no párkrát som trafila aj z takej vzdialenosti, v nejednom zápase. Môj strelecký rekord bol štyridsaťosem bodov v jednom stretnutí, ešte v družstve mladších dorasteniek Lokomotívy. V lige, za ženy, som dávala v priemere asi dvadsaťdva až dvadsaťštyri bodov na zápas." Svedčia o tom aj novinové výstrižky, z každej sezóny, sama si starostlivo robila kroniku svojej basketbalovej kariéry.

Dala sa na ňu v jedenástich, na základnej škole na Kótayho ulici. "Kdeže, začiatkom šesťdesiatych rokov basketbal v televízii ešte vôbec nebol, ani som poriadne nevedela ako sa to hrá, ale basket sa mi zapáčil hneď ako som sa naň v škole prihlásila." Jej prvým trénerom bol straší z bratov Andreánskych, ´Nandi´. "Od trénera sme dostali pásikovanú, zeleno-čiernu látku, každá si z nej mala dať ušiť dres, taký do véčka. Len sme nevedeli, či tie pásiky majú byť zvislo alebo vodorovne. Jedna ich mala potom tak, druhá opačne. A tak poobliekané sme aj hrali. Spočiatku ešte s obyčajnou koženou loptou, neskôr s bulharskými, gumenými. Volali sa ´etar´..."

Skryť Vypnúť reklamu

V roku 1964 jej dal príležitosť v družstve mladších dorasteniek Lokomotívy Ladislav Šosták. "Dodnes sa pamätám na jeho slová, keď sme sa na Veľkú noc stretli na ihrisku v Petrovom sade. Povedal, že nám garantuje, že do roka budeme majsterky Československa. Vtedy sme sa tomu smiali..."

Už nevedno, či tréner Šosták bol jasnovidec, alebo chcel svoje dievčatá iba povzbudiť do roboty, ale jeho veštba sa, takmer do roka a do dňa, splnila. Bol to prvý majstrovský titul pre basketbalový oddiel Lokomotívy v histórii. "Nebolo to vôbec jednoduché, veď len v rámci regiónu hralo v súťaži dvanásť družstiev, potom sme museli prejsť turnajom o majstra Slovenska a napokon sme hrali o federálneho majstra. Od začiatku som nastupovala v základnej päťke, a v tej sezóne, keď sme získali titul, bola som vyhlásená najlepšou hráčkou v ČSSR."

Skryť Vypnúť reklamu

Prišli ďalšie dorastenecké medaily, chodili aj pozvánky do juniorskej reprezentácie Československa. "Výbery sa robili väčšinou na záverečných turnajoch o majstra republiky, kde sa zišli všetci dôležití tréneri. No ani v tej vekovej kategórii nebolo pre slovenské hráčky jednoduché dostať sa do reprezentácie. Ústredie bolo v Prahe, takže tak to aj vyzeralo. Z Košíc sme boli v juniorskom výbere, s Evou Galášovou, dve."

Elena Szabadkaiová hrala na juniorských majstrovstvách Európy, dres s levíčaťom na hrudi obliekala na mnohých medzinárodných turnajoch, doma i v zahraničí. "Nezabudnem na august v šesťdesiatomôsmom, keď sme išli s Lokomotívou na sústredenie do Juhoslávie. Z Košíc sme odchádzali 20. augusta a prvú noc sme spali v meste Bačka Topole. Ráno sme sa zobudili a dozvedeli sme sa o ruskej invázii. Prirodzene, vtedy neboli mobily, spojenie s domovom a blízkymi bolo veľmi ťažké. Nevedeli sme si ani predstaviť čo je s nimi, čo sa u nás deje. Strachovali sme sa, aj si poplakali, ale rozhodli sme sa, že v ceste budeme pokračovať, až do Splitu. Vrátili sme sa 1. septembra, prvým vlakom, ktorý mohol ísť cez hranice."

Už v juniorskom veku pendlovala medzi dorastenkami a ženským druholigovým družstvom. "Aj keď moje začiatky medzi ženami boli skôr lavičkové. Viac som sedela ako hrala, ale vôbec ma to neodradilo. Tvrdo, poctivo som na sebe pracovala. Vždy som bola poctivá, na sto percent, neexistovalo aby som niečo odflákla. Iné dievčatá mali prázdniny a ja som chodievala behať do lesa v Kysaku, kde sme mali chatu, alebo do telocvične v Čermeli, kde som denne hádzala na kôš tisícky striel. Jednoducho, bavilo ma to."

V sezóne 1968/69 bola členkou tímu, ktorý vyhral druhú ligu a postúpil do najvyššej celoštátnej súťaže. Ešte vtedy, keď sa košické basketbalové kluby delili o starú Jazdiareň. "Muži i ženy. Športová hala bola plne obsadená, trénovalo sa v nej od rána do desiatej večer. Tuším, že až po sedemdesiatom roku sme prešli do vlastnej telocvične v Čermeli."

V lige patrila medzi špičkové rozohrávačky, a napriek silnej konkurencii na svojom poste sa dokázala prebojovať aj do národného tímu ČSSR. No jej reprezentačná kariéra bola trochu zvláštna. Nezahrala si na žiadnom významom svetovom či európskom podujatí, ba reprezentačný dres si neobliekla ani v jedinom medzištátnom stretnutí. Keď išlo v nominácii do tuhého, vždy dostala prednosť iná. "Bolo veľmi ťažké presadiť sa v reprezentácii. Najmä pre takú mladú hráčku, akou som vtedy bola. V národiaku boli podstatne staršie a skúsenejšie hráčky, a musím úprimne povedať, že aj kvalitnejšie, na mojom poste napríklad Petrovičová zo Slovana či Jindrová. Ja som bola skôr takým sparringom, takmer dve sezóny. Dostávala som pozvánky na všetky sústredenia, ale do užšej nominácie som sa nikdy nedostala. Prvá pozvánka na sústredenie národného družstva mi prišla od trénera Hegera už v roku 1970, keď som chodila na strojnícku priemyslovku. Ako jedno z mála dievčat. Ale vtedy bola taká doba, išli ste tam, kde ste mali známych. Mojimi spolužiakmi boli napríklad futbalista Pivarník či atlét Plachý. Kvôli basketbalu som mala strašne veľa vymeškaných hodín, ale profesori boli zlatí, vychádzali mi v ústrety."

Veď bola reprezentantka. "Vtedy sme tam boli iba tri Slovenky, so mnou ešte Nataša Dekanová a Eva Petrovičová. Vždy dostávali prednosť Češky. A tie nás nemali veľmi rady." Tak to išlo takmer dva roky. Vždy prišla na zraz reprezentácie, aj keď vedela, že tréner rozdelí dresy medzi iné hráčky. Iskierka nádeje zablikala v roku 1972, pred majstrovstvami Európy v Holandsku, na ktoré družstvo žien pripravoval už tréner Hluchý. "Aj keď som to nečakala, prišla mi pozvánka, že mám predsa cestovať do Prahy. Zo všetkého som už bola dosť znechutená, tak som sa pýtala nášho trénera Šostáka či tam mám ísť, alebo sa na to vykašľať. On mi na to, že samozrejme, keď som dostala pozvánku. Tak som v Košiciach sadla na vlak, vtedy to bol ešte rýchlik Moskva - Praha, a podvečer som sa hlásila trénerovi Hluchému. Privítal ma slovami: A ty tu čo robíš? Že to je vraj omyl. So slzami v očiach som sa vrátila na stanicu, a o desiatej som už sedela vo vlaku, ktorý ma viezol domov. Veľmi sa ma to dotklo. A tým sa moja reprezentačná kariéra skončila..."

Odvtedy už všetok jej basketbalový kumšt patril Lokomotíve. Bola kapitánkou tímu, aj skvelou strelkyňou. "Je pravda, že som mala dobrú ruku, ale vraj sa ľuďom páčili aj moje nohy, že som ich mala v družstve najkrajšie. A že sa diváci chodili pozerať aj na ne. To mi potom povedala jedna z kočiek." Nečudo, že v hľadisku mala aj nápadníkov. "Nielen v Košiciach, aj v Bratislave, v Prahe to bol jeden fotograf, ba aj v Juhoslávii, kde mi nedal pokoj majiteľ strediska kde sme bývali. Niekedy som sa až bála." Ale srdce dala Košičanovi. Náhodou, keď ich na sústredení reprezentácie v Ružomberku zoznámila kamarátka. Dnes ju však k bývalému manželovi viaže iba syn Daniel...

Prišiel na svet, keď mala dvadsaťpäť. Možno trošku priskoro, lebo jej forma práve kulminovala. Keď sa blížil ligový zápas s konkurenčnými VSS, vtedajší vedúci tímu strojárok Oto Povolný, skôr žartom ako vážne, nadhodil: "Choď už konečne na tú materskú..." Tak sa jej u susedov báli. Počúvla. Ale až potom, keď do ich koša šupla pár bodov. "Aj dve trojky. I keď vtedy sa strely z diaľky za tri body ešte nerátali. To som bola už v treťom mesiaci. Hrala som dovtedy, kým to nebolo na mne vidieť. Ale musela som sa premáhať, lebo mi bolo strašne zle, nejedla som, neznášala som pachy..."

Porodila v decembri, a vo februári už opäť hrala. "Syna som posadila do kočíka a dotrepala sa s ním na Lokomotívu. Kým spal, mohla som trénovať, individuálne, sama v celej telocvični." To tréner Dajko sa už nevedel dočkať, kedy sa opora tímu na ihrisko vráti. "Prosil ma, aby som už začala s tréningom, vraj ma potrebuje na ligový turnaj v Bratislave. Privolila som a na tri dni som nechala syna doma. Dokopy som nastúpila asi na desať minút! Tak ma to napálilo, že som hneď po návrate vrátila dresy, aj kompletný výstroj. Viete, že po mne ani pes neštekol? Vôbec som im nechýbala. Asi preto, že na môj post už mali iné hráčky, bola tam Karabelošová, kúpili Jindrovú..."

Odvtedy už nikdy svoju trinástku neobliekla. Dres s tým číslom nosila počas celej kariéry. "Pre mňa to bolo šťastné číslo, verila som naň aj v basketbale..."

Taká rozlúčka ju strašne bolela. "Lebo za basketbal by som aj život dala, tak som ho milovala. Poplakala som si, ale na ihrisko som sa už nevrátila. Tri roky som na basketbal ani nepomyslela. Až v roku 1975, keď som založila basketbalový oddiel v Inžinierskych stavbách.

Prišli ku mne viaceré staršie hráčky, ako Záhradníková, Galášová, Kľučárová, Balajová, dievčatá boli rady, že si ešte niekde môžu zahrať. Až postupne sme káder omladili."

Klub zmenil názov na ČSAD a z krajskej súťaže sa prebojoval sa až do federálnej ligy. V roku 1990, už ako Cassovia. "Odvtedy tam pôsobím ako profesionálna pracovníčka. Spolu so Sašom Farkašovským sme jeho majitelia. On je prezident klubu i tréner, ja riaditeľka." Nikdy ju vraj nelákalo vstúpiť na trénerskú dráhu. "Lebo ja by som tie decká asi pozabíjala. Dnes sú dievčatá až príliš rozkekešené, tréner musí byť aj psychológ aby ich zvládol. Ako hráčka som nikdy nemala rada, keď niektorá v našom družstve flákala, keď nechcela bojovať. Vyžadovala som to od každej - keď môžem ja, tak bojuj aj ty, v útoku aj v obrane. Vždy som bola na spoluhráčky veľmi prísna, vyžadovala som poriadok aj v šatni. Stávalo sa, že sama som im povystierala uteráky, keď sa osprchovali a nechali po sebe neporiadok. Musím priznať, že som bola aj trochu nervák. A teraz, v hľadisku, alebo na lavičke, ako vedúca družstva, to prežívam ešte ťažšie ako voľakedy. Pamätám sa na jeden zápas, už na Juhoslovanskej, ako som kopla loptu do nemenovaného rozhodcu. Ale prešlo mi to, nechal ma na lavičke, lebo ma asi dobre poznal," spomína E. Szabadkaiová s úsmevom.

Dnes je v klube takpovediac dievča pre všetko. Ale nesťažuje si, lebo basketbal má stále veľmi rada. "Máme desať družstiev, od ´mini 5´ až po extraligu. A nie náhodou sme už štvrtý rok po sebe boli vyhlásení za najlepší klub v rámci Slovenska, pred Ružomberkom," patrí Cassovia, aj jej zásluhou, medzi najúspešnejšie slovenské oddiely.

Bohuš MATIA

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  6. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  7. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  8. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  9. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  2. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  3. Hygge ako životný štýl
  4. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  5. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  6. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  7. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  8. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  9. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  10. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 34 027
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 33 035
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 13 889
  4. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 10 228
  5. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 10 213
  6. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 644
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 971
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 6 713
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 663
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom? 4 600
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Ľubomír Šarník, nový riaditeľ prešovskej nemocnice.

Súdia ho za nezaplatené dane a odvody.

6 h
Finančník Dávid Gedeon si na slobodu musí počkať.

Najvyšší súd predĺžil košickému podnikateľovi väzbu o ďalšie mesiace.

6 h
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Miroslav Marček na hlavnom pojednávaní v prípade obžaloby za vraždu Jána Kuciaka, Martiny Kušnírovej a Petra Molnára začiatkom roka 2020.

Miroslav Marček si odpykáva trest 25 rokov za tri vraždy.

8 h

Už stihol vydať zásadné nariadenia.

6 h
Marcel Slávik

Sulík naňho podal trestné oznámenie.

11 h

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop