Keď v kuchyni otvorila zásuvku vyskočil z nej veľký potkanisko

Softvérová inžinierka z Nižnej Myšle Alena Takáčová by si mohla žiť úplne spokojne na Slovensku, ju to však láka do ďalekých krajín. Precestovala veľkú časť Európy, bola i v Thajsku a už tri krát navštívila Šalamúnove ostrovy, kde spolu s misiou seleziánov pomáha tamojším ľuďom so všetkým, s čím pomôcť dokáže.

Prvý krát sa na ostrovy vybrala v roku 2003. Inšpiráciou k tomu, aby sa zbalila a šla do neznámeho sveta, jej bol jeden mail. "Kamarát mi poslal správu, že jeho brat už na ostrovoch je a jediné, čo mi môže poskytnúť, je dobrý kontakt a snáď ubytovanie," spomína A. Takáčová. "Keď som si mail prečítala, tak som sa v práci zdvihla zo stoličky a zaspievala si - A ja idem na Šalamúnove ostrovy... Pravdou však bolo, že som ani netušila, kde to je, čo by som tam robila a podobne." Nešlo však len o akýsi chvíľkový popud... "Po čomsi podobnom som túžila. Čítala som veľa cestopisov, listy z misií, životopisy misionárov a podobne. Aj ja som sa chcela pridať a byť niekde užitočná."

K potrebe pomáhať sa pridala aj cestovateľská túžba spoznávať, vidieť na vlastné oči a presvedčiť sa, aký ďaleký svet naozaj je. "Mám pocit, že ich svet je ten ozajstný. My sme tu už príliš pohltení informáciami, stresom, termínmi. A na druhej strane si žijeme každý sám za seba izolovane a individuálne a tak neskutočne vyjadrené slovíčkom ´akože´. Európu som už precestovala a bola som i v Thajsku, takže nejaké veľké obavy z cestovania som nemala. Povedala som si, že ak sa aj niečo nepredvídateľné prihodí na ceste na druhú stranu sveta, snáď si budem vedieť poradiť."

Prv, než vôbec nasadla do lietadla, zisťovala, ako bude môcť byť na Šalamúnových ostrovoch užitočná. "Písala som si s otcom Petrom Kuchárom, seleziánskym misionárom, a zisťovala ako môže byť na misiách užitočný softvérový inžinier. Dovtedy som mala predstavu, že sa tam uplatnia skôr učitelia, stavbári, zdravotné sestry alebo duchovné povolania... K mojím záľubam patrilo fotografovanie, šitie, varenie - a to sa im v Tetere hodilo, lebo potrebovali pomôcť s malou krajčírskou dielňou pre miestne ženičky. Takže som už mala istú predstavu, do čoho idem, zobrala som si zo sebou strihy z časopisov a podobne.

Predstavy, s ktorými na Šalamúnové ostrovy šla, boli trochu iné ako realita. "V kuchyni sa varilo zo surovín, s ktorými som sa dovtedy nestretla, preto som dosť improvizovala. Kysnuté cesto z kokosového mlieka bolo vynikajúce a japonským vysokoškolákom, ktorí tam prišli tiež ako dobrovoľníci, veľmi chutili slovenské lokše. Krajčírska dielňa to bola len jedna miestnosť. Na zemi betón, na streche vlnitý plech, steny z pletiva. A v dielni bolo len niekoľko starých šijacích strojov. Nožnice sme mali len tie, čo som priniesla, ihla tiež bola vzácnosťou... Ale osem miestnych ženičiek tam chodilo každý deň aj niekoľko kilometrov peši, aby sa niečo nové naučili. Bolo nám spolu veľmi dobre.."

Bola učiteľkou i kamarátkou

Pri prvom pobyte na ostrovoch sa teda A. Tkáčovej podarilo rozbehnúť krajčírsku dielňu. Pri druhom už dostala za úlohu spustiť nultý ročník učňovky pre dievčatá. "Chlapcom, budúcim automechanikom či poľnohospodárom sa tam venovali majstri, ktorí ich učili praktické veci, podobnú triedu bolo treba vytvoriť aj pre dievčatá. Väčšinou šlo o mladých ľudí z dedín, ktorí mali problém s čítaním a písaním a bolo by nemysliteľné, aby sa učili v triede. Bolo treba ich naučiť praktické veci. Bola som im učiteľkou, vychovávateľkou, kamarátkou..."

Keďže škola pre dievčatá nemala vlastnú budovu, začínalo sa - ako sa hovorí - na zelenej lúke. "Doslova. A tá tráva mala výšku jeden a pol metra. Prišla som v októbri, pokosili sme, posadili, aby sme mali čo jesť. Najprv sme sa teda postarali o záhradu, kým to rástlo, tak som dievčatá naučila piecť buchty, šišky, aj chleba, potom v januári sme sa pustili do šitia. Čo dievčatá ušili alebo upiekli, predávali. Čosi šlo pre ne, za zvyšok sme nakúpili nitky, látky a šilo sa ďalej... Dievčatá sa naučili šiť a o naše sukne sa zákazníčky bili, prípadne čakali pod strom, kedy ich došijeme.." Popri tom sa dievčatá učili základy fyziky, matematiky, dejín a podobne. "Na začiatku nemali ani poňatia, aký je rozdiel medzi centimetrom a metrom, koľko je kilogram či liter..."

Vo februári 2005 na misijnej stanici v Tetere začala svoje vysielanie aj nová rádiostanica RADIO BOSCO, a potrebovali niekoho, kto im by im tam pomohol s technikou. "Bola som blízko a okrem toho som mala notebook, minidisk a technický background... A tak som tam prvé tri mesiace vysielania trávila každé poobedie. Zo začiatku sme vysielali hodinu denne - na starej vyradenej technike, ktorú nám poslali z Talianska. Postupne sa to vylepšovalo. V RADIO BOSCO pracujú miestni mladí dobrovoľníci, ktorých som naučila základom práce s počítačom, ako preniesť nahrávku z minidisku na počítač, upraviť, vybrať pesničky do vysielania... A keď som ich prvý krát počula z éteru, ako to zvládajú, mala som slzy v očiach ..."

Keď sa A. Tkáčová vybrala minulého roku na Šalamúnove ostrovy do tretice, strávila tam celý školský rok, ktorý tam trvá do februára do novembra. Na technickom inštitúte Don Bosco vyučovala výpočtovú techniku a informatiku. "Učila som sedem hodín každý deň, čo v tamojších horúčavách nebola žiadna sranda, ale dalo sa to zvládnuť."

Zje všetko, čo sa nehýbe

Keď po prvý krát odchádzala na Šalamúnske ostrovy, otcovi Petrovi napísala, že v jedle vyberavá nie je a zje všetko čo sa na tanieri nehýbe... Našťastie, žiadny takýto pokrm jej predložený nebol. "Tamojšia strava mi veľmi vyhovuje. Je jednoduchá a myslím, že aj zdravá. Prevládajú tam sladké zemiaky, banány a podobne, mäso sa je len zriedka. Ochutnala som však napríklad korytnačie mäso, sépiu či rybu varenú v kokosovom mlieku. Výborný je napríklad šalamúnsky puding. Sladký zemiak sa nastrúha, zaleje horúcim kokosovým mliekom, do toho sa zamieša roztlačený banán. Zabalí sa to do lista banánovníka a pečie na horúcich kameňoch..." Bežnou súčasťou jedálnička boli dlhé fazuľové struky, ktoré sa pripravovali na rôzne spôsoby, rovnako ako baklažán, ktorý jedla takmer denne. Okrem toho papaya, mango, ananás...

Rovnako, ako sú na Šalamúnových ostrovoch exotické rastliny, sú tam aj exotické zvieratá. "Najväčšie sú krokodíly a žraloky, ale tie som našťastie nevidela, ani som po tom netúžila. Najnebezpečnejšie sú moskyty, pretože prenášajú maláriu. Najmenej príjemné mi boli mravce, šváby a pavúky a veľmi zle som znášala prítomnosť potkanov. Bolo priam nemožné sa ich zbaviť!"

Keď bola A. Takáčová na Šalamúnových ostrovoch po druhý krát, bývala v dosť skromných podmienkach. "Dom sme mali na koloch, elektrinu len tri hodiny večer. Bol tam aspoň vodojem, takže voda tiekla samospádom a dalo sa ňou sprchovať a splachovať záchod. Lenže v kúpeľni v stenách boli diery, ktorými sa dnu dostávali potkany alebo žaby, a tie bolo treba každé ráno najprv vyplašiť... Vtedy som v sebe objavila lovca potkanov, a jedného som aj chytila do klietky. Ale najhorší zážitok bol, keď som v kuchyni otvorila zásuvku s príborom a z nej na mňa vyskočil potkanisko... Ten ma už skutočne dožral," prezradila s úsmevom.

Nutnosť žiť v podmienkach, ktoré by mnohí z nás asi nezvládli, A. Takáčovej vynahrádzajú tamojší ľudia. "Sú veľmi pokojní, nehádajú sa. Sú vnímaví, dokážu počúvaním cudzej reči presne odhadnúť, o čom sa rozprávate. Majú svoje zvyky, ktoré treba dodržiavať. Zaujímavé je, že na Šalamúnových ostrovoch sa za všetko platí... Za urážku, za neveru, za nevestu, za pozemky. Platí sa buď peniazmi, alebo aj jedlom ryžou čui prasiatkami, ale tradične je to ich červenými korálkami. Sú to obrúsené koraly z mora, ktoré navliekajú na nitky a meria sa to na metre. Volajú to red shell money - červené mušľové peniaze. Tým sa zvyčajne vypláca nevesta."

Všetci si navzájom mávajú

Pre Európana je na Šalamúnových ostrovoch veľmi veľa vecí prekvapivých. "Zaujímavé je, že tam si ľudia mávajú. Najprv som si myslela, že nám mávajú preto, že vidia belocha. Ale nie. Oni si mávajú medzi sebou vždy, dokonca aj cudzí ľudia. Keď napríklad idú po meste a zachytia niečí pohľad, tak mu automaticky zamávajú, aj keď toho človeka nikdy predtým nevideli. Je to veľmi príjemný a milý zvyk. Veď som si aj robila srandu, že keď prídem domov na Slovensko, tak budem tiež z okna autobusu mávať a usmievať sa na okoloidúcich...

Ďalšia vec, ktorá cudzincovi hneď udrie do očí, sú ich červené ústa a zuby! "Tamojší ľudia totiž žujú betelový orech. Vyzerá ako náš vlašský, kým je zelený. Jadro z neho žujú a keď to žujú spolu so zeleným plodom jedného stromu, tak to v ústach vytvára červené sliny, ktoré potom vypľúvajú okolo seba... Pre cudzinca to vyzerá dosť nechutne, no je to ich zvyk. Niekedy tomu hovoria, že betelový orech je pre nich ako šalamúnske pivo. Ak niekto niekoho stretne na ulici a chce si podebatiť, tak ho ponúkne týmto orechom. Aj keď niekto príde na návštevu, tak na stole sú pripravené orechy. Zaujímavé je, že mi vraveli, že keď vidia betelový orech žuť belochov, že im to pripadá smiešne. Vraj nám to vôbec nepristane..." Inak si však tamojší obyvatelia belochov veľmi vážia. "Podľa nich je každý beloch múdry, pekný a všetko vie a môže ich veľa naučiť. Zaujímavé však je, že aj diabla si predstavujú bieleho..."

Obyvatelia Šalamúnových ostrovov sú Melanéžania a ako mi raz povedal páter Števko, sú krásni. Ani nie čierni, ani nie bieli, len tak akurát upečení. Prekvapivé na nich je, že niektorí majú blond vlasy. "Najvýraznejšie je to u detí, neskôr im vlasy zvyknú tmavnúť. Nie je však ničím nezvyčajným stretnúť i staršieho černocha s blond vlasmi..."

Tak ako ľuďom na celom svete, aj tým na Šalamúnových ostrovoch nie je cudzí humor. "Bol tam jeden pán, ktorý bol široko-ďaleko jediný s vysokoškolským vzdelaním, otec rodiny. Ako vieme, na Šalamúnových ostrovoch boli ešte v minulom storočí ľudožrúti, a tak som sa ho nesmelo opýtala, ako to teda s tým kanibalizmom je... Tak mi povedal - Neboj sa Alena, s tým sme už dávno skončili. Včera sme dojedli posledného ... So smiechom sa všetci naokolo bavili na mojej reakcii"

Návrat zo sveta, kde sú problémy iné ako u nás, kde termíny či večne vyzváňajúce mobily sú pojmom neznámym, je pre A. Takáčovú vždy šok. "Najviac som si to uvedomila, keď som šla vzápätí po návrate z ostrovov na služobnú cestu do Viedne. Bola som v šoku z metra, z rýchlych vlakov, ktoré prichádzali a odchádzali na sekundu presne, z preplnených obchodov, blikajúcich reklám... Prišla som do hotela a keď som zbadala čisto bielu posteľ, tak som si povedala - a kde budem spať, snáď si nemám ľahnúť do tejto bielučkej postele..."

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári