Tzv. Prešovské jatky, ktoré sa odohrali 5. marca až 12. septembra 1687, zasiahli aj osudy výzmaných Košičanov
Hoci košický richtár podľahol mučeniu, kat jeho telo verejne rozštvrtil
Prešovské jatky, ktoré sa odohrali pred 320 rokmi. Po drastickom mučení, ktoré využilo všetky hrôzostrašné metódy špaielskej inkvizície dal krvežíznivý generál Antonio Caraffa popraviť 24 významných osobností. Medzi nimi boli aj traja Košičania.
V roku 1687, keď sa táto smutná udalosť odohrala, sme už po Thökölyho povstaní, ktoré prinieslo do Košíc i Prešova skutočnú slobodu vierovyznania. Thököly ako evanjelik mal na tom leví podiel. Ale jeho odboj mal krátku trvácnosť. Opieral sa o Turkov, ktorých mocenská nadvláda nad Strednou Európou už pomaly končila.
Imrich Thököly svoj odboj aktívne začal v roku 1678. V období príprav na ďaľšie vojenské ťaženie, sa oženil s vdovou Františka I. Rákócziho, s Helenou Zrínskou. Ženích mal 25, nevesta 39 rokov. To sa stalo presne pred 325. rokmi, 15. júna 1682. O niekoľko týždňov, 7. júla, mu žičilo bojové šťastie. Jeho Kuruci zajali grófa Herbersteina aj s 80 vojakmi, ktorý sa mal ujať miesta hornouhorského kapitána v Košiciach a 18. augusta obsadil aj Košice. Po dobytí Fiľakova ho paša Ibrahim vymanoval za panovníka Uhorska a Imrich Thököly sa sám nazýval kniežaťom Horného Uhorska. V tomto období sa Turci ešte naposledy pokúšali o dobytie Viedne, ale ich pokus skončil nezdarom, čo samozrejme malo nepriaznivý vplyv aj na Thökölyho odboj. V roku 1684 jeho vojská vytlačili zo Šaríša. Péter Faygel 25. októbra 1685 po dvojtýždňovom obliehaní vzdal Košice na naliehanie posádky. Košickí kuruckí vojaci sa dali do služieb cisára. Košické, prešovské, levočské i bardejovské evanjelícke kostoly sa odovzdali do rúk katolíkov.
Thökölyho manželka aj s deťmi sa pritom bránila v mukačevskom hrade, ktoré obliehali cisárske vojská na rozkaz neapolského grófa Antonia Caraffu (na snímke). Tento generál nechvalného mena, ako hlavný kapitán Horného Uhorska oznámil panovníkovi, že naďabil na proticisárske sprisahanie. Leopold I. mu začiatkom februára 1687 dal povolenie, aby v Prešove pod jeho vedením vznikol 12-členný mimoriadny súd, ktorý by súdil Thökölyho priaznivcov. Prešovu venovala cisárska strana aj preto zvýšenú pozornosť, lebo toto mesto do konca povstania horlivo podporovalo Thökölyho a podielalo sa na finančnej zbierke na vyslobodenie jeho spolupracovníka Andrása Szirmayho.
16. februára sa teda započalo so zatýkaním a kráľ 3. marca dal Caraffovi plnú moc na ďaľšie zatýkania, na vynesenie rozsudkov a ich vykonanie. Mnohí zo strachu ušli do Poľska. Vojenskému súdu predsedal najskôr gen. Wallis, ale potom ho vystriedal Caraffa. Wallis sa stal jeho zástupcom. Súd bol však formálnou záležitosťou, lebo 12 prísediaci svoje rozhodnutie mohli len pošuškať predsedovi do ucha a on sa vôbec neobťažoval tým, aby bral ich mienku na vedomie. Medzi nimi boli štyria cisárski dôstojníci a osem uhorských zemanov a mešťanov.
Wallis vidiac neprávosti sa vzdal svojej funkcie, ostatní civili boli tak zdesení, že sa neodvážili nič podniknúť a stali sa bábkami v rukách krvilačného Caraffu. Súd vymáhal vyznania krutými tortúrami a aj sľubmi, že v prípade doznania sa vyšetrovaným nič nestane. Uväznení boli všetci zámožní ľudia, čo neskôr vyvolalo podozrenie, že sadistický Caraffa takýmto krutým spôsobom sa chcel obohatiť. Niektorým sa podarilo vykúpiť, iní spáchali sebevraždu, alebo prestúpili na katolícku vieru.
Hlavným prokurátorom bol László Szentiványi. Kedysi prívrženec Kurucov bol za tieto svoje služby povýšený do grófskeho stavu. Dve markytánky pochybných mravov sa tiež podujali na krivé svedectvo. Jednej meno poznáme. Volali ju Erzsók (čítaj: eržók) Ujhelyi, či Tábori, čo v slovenčine znamená Erža Táborová. József Tutkó o nej hovorí bez obalu, že bola prostitutkou.
Po krutých tortúrách, ktoré využili všetky neľudské objavy španielskej inkvizície v dňoch 5. marca až 12. septembra 1687 sa konali drastické verejné popravy. Takto získané priznania a falošné listy mali potvrdiť, že títo ľudia sú v sprisahaneckom spojení s obkľúčenou Helenou Zrínskou a s Thökölym. 24 osôb evanjelického vyznania bolo popravených. Z nich 20 bolo šľachticov a mešťanov.
Takto chceli Habsburgovci zastrašiť odbojnú uhorskú šľachtu a meštianstvo, aby nielen posilnili pozíciu katolíckej cirkvi na úkor ostatných vierovyznaní, ale celú krajinu chceli včleniť do svojej ríše obídením všetkých právnych noriem, ktoré ich viazali. Uhorsko proste malo zaniknúť. Kardinála Leopolda Kollonicha, ktorý vôbec nebol naklonený uhorskej samostatnosti a patril medzi prívržencov viedenského dvora, sa toto sadistické vyčíňanie tak hlboko dotklo, že prehlásil: "Nech Boh je milostivý k nevinne preliatej uhorskej krvi na prešovskej šibenici a nech ich snovateľov nenechá žiť bez potrestania!"
Takto skončil na popravisku aj Dávid Féja, či Fejja, bývalý notár a richtár mesta Košíc v období Thökölyho povstania, zeman poochádzajúci z Turca. On zomrel počas mučenia. Ak obete zomreli pri mučení, ich telo sa aj tak dostalo na popravište. Kat im najskôr odťal pravé rameno, potom hlavu. Ich telo rozštvrtili a vyvesili v smere štyroch svetových strán. Odťaté hlavy boli priklincované na šibenicu.
Féjovo rozštvrtené telo bolo vyvesené, priklincované na výstrahu v Košiciach. Jeden z jeho potomkov, spisovateľ Géza Féja (1900-1978), rodák z Levíc napísal o ňom novelu, kde sa vžíva do jeho situácie. Podľa autora jeho predok mohol položiť svoj život len vo viere, že Helena Zrínska v Mukačeve vydrží až do konca a nezávislosť krajiny bude zabezpečená. Táto novela vyšla len nedávno (1993). Osobe kuruckého richtára venoval svoju drámu aj Samu Fényes: Kuruc Féja Dávid (Kurucký Dávid Féja). Jedna ulica v našom meste tiež nesie jeho meno (snímky hore).
Ďaľším popraveným Košičanom sa stal mäsiar Samu Lányi a jeho syn. Ich bez dôvodu a výsluchu dal Caraffa sťať. V nevhodný čas boli na nevhodnom mieste a stali sa obeťou sadizmu cisárskeho generála.
Caraffa stratil súdnosť a začal obviňovať medzi inými už aj košického hlavného kapitána grófa Lászlóa Csákyho. Takto vyšlo najavo, že sa chce pomstiť všetkým svojim osobným nepriateľom, najmä ak sú bohatí, aby sa obohacoval, veď majetky zavraždených si prisvojoval.
Do prešovskej väznice sa dostal v apríli aj Féjov švagor, už spomímaný Péter Faygel, predtým kurucký veliteľ a kapitán košickej pevnosti. Jeho tiež mučili, ale mal štastie. Keby panovník nebol býval Caraffu odvolal, boli by ho popravili, ale aj tak strávil dlhých 5 rokov v košickej Miklušovej väznici.
Župy a aj mnohí verejní činitelia spolu s palatínom sa obrátili na panovníka, aby ukončil toto zverstvo, ktoré aj v zahraničí malo veľký a nepriaznivý ohlas. Šťastím v nešťastí bolo, že Caraffa obvinil aj knieža Hermanna, brata bádenského kniežaťa, že paktuje s Thökölym, čo už bolo priveľa. Leopold I. ukončil činnosť súdu, vec dal prešetriť výboru, ktorý pricestoval do Košíc, ale Caraffovi namiesto trestu sa dostalo najväčšieho uznania. Vedel šikovne lavírovať medzi mocenskými skupinami a nakoniec sa stal poľným maršalom, tajným radcom, hlavným veliteľom hradov Horného Uhorska a čoskoro rytierom zlatého rúna. Zomrel vo Viedni r. 1693.
Keď Helena Zrínska nakoniec kapitulovala a hrad Mukačevo odovzdala cisárskym vojskám (1688), sa potvrdilo, že nikto si nedopisoval s ľuďmi v obliehanom hrade a všetko bolo vykonštruované. Bol to teda koncepčný súd, s akými sme sa žiaľ mohli stretnúť o takmer 300 rokov neskôr v oveľa hojnejšej miere a ani metódy výsluchu sa v podstate nelíšili...
Horné Uhorsko bola časť, ktorá sa rozprestiera severne od ľavého brehu Dunaja a pravého brehu Tisy
Košice boli "prvým mestom" alebo "lepším mestom v hornom Uhorsku"
Košickí, či horno-uhorskí hlavní kapitáni sídlili najskôr v budove na Hlavnej ulici, na mieste ktorej dnes stojí premonštrátsky kostol a potom v paláci, kde dnes sídli Slovenské technické múzeum (Hlavná 88). Košiciam sa hovorilo v rôznych jazykoch "prvé mesto" (Superioris Hungariae Civitas Primaria), či "jedno lepšie mesto v Hornom Uhorsku". Ale čo sa skrýva pod týmto pojmom?
Horniaky (nie celkom presne povedané: dnešné Slovensko) sa skladalo z Horného a Dolného Uhorska. Pod pojmom Dolné Uhorsko sa rozumela časť krajiny od moravskej hranice po východné hranice stolíc Novohrad, Zvolen a Liptov, na juhu tvoril hranicu Dunaj. Teda severo-západnú časť krajiny po ten bod Dunaja, kde sa otáča smerom na juh. Trochu zjednodušene môžeme povedať, že je to západná časť dnešného Slovenska od moravsko-slovenskej hranice po východné hranice spomínaných žúp, teda po Gemer a Spiš.
Tieto geografické pomenovania sa udomácnili aj v iných jazykoch. Keď Ján Amos Komenský sa zdržiaval šesť dní v Trnave, v Púchove potom napísal: "Když jsem tak vyřídil záležitosti v Dolních Uhrách..." A potom jeho cesta viedla popri Váhu do Levoče, Prešova a nakoniec do Blatného Potoka. Počas tureckej okupácie sem rátali stolicu Hontiansku i Zvolenskú, kde ležali banské mestá ako Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Pukanec, Ľubietová, Nová Baňa a Banská Belá. Týmto sa teda súhrnne hovorilo dolno-uhorské banské mestá.
Horné Uhorsko sa definovalo vo všeobecnosti ako tá časť Uhorska, ktorá sa rozprestiera severne od ľavého brehu Dunaja a pravého brehu Tisy. Pod týmto pojmom rozumeli predovšetkým župy Spišskú, Abovskú a Boršodskú, ale aj Berežskú, Sabolčskú, Satmársku, Ugočskú a Zemplínsku.
Horné Uhorsko sa začalo ako geografický pojem používať v dobe Omodejovcov, keď si vytvárali svoju državu, ale tá po ich porážke pri Rozhanovciach (1312) sa rozplynula.
Keď neskôr Gelnica, Smolník a ostatné banské mestá v oblasti sa spojili, aby si zabezpečili svoje spoločné hospodárske záujmy (napr. predaj rudy) založili koncom 15. storočia Horno-uhorské banské občianstvo (Oberungarische Waldbürgerverein), ktoré svoju činnosť ukončilo až v r. 1895. Okrem spomínaných dvoch miest zo Spiša sem patrili Rudabánya (Boršodská), Jasov a Telkibánya (Abovská), Rožňava (Gemer) a Iglov dnešná Spišská Nová Ves (Spiš). Strediskom tohto spolku sa stala Gelnica práve pred 520 rokmi (1487). Postupne sa sem zaradili novo založené osady, ako Švedlár, Žakarovce, Vojkovce, Prakovce, Helcmanovce, Krompachy, Štós, Jaklovce, Margecany, Folkmár a iné. Toto spoločenstvo si potom v roku 1751 odhlasovalo nový štatút, ktorý platil až do zániku spolku.
Teda pojem Horného Uhorska sa postupne vytváral už v období državy Omodejovcov. Hospodárske záujmy hornouhorských miest tento pojem používali naďalej a v 16. storočí získalo nový podstatný zmyseľ, keď Turecko obsadilo podstatnú časť Uhorska. V tomto storočí došlo k určerniu hraníc medzi "dvoma" Uhorskami. Neobsadená časť Uhorska podriadená kráľovi sa viacmenej skladala z teritória dnešnej Podkarpatskej Rusi, Slovenska a Zadunajska. V týchto oblastiach bolo potrebné riadiť protitureckú obranu prakticky skoro po dve stáročia. A tak na severovýchode krajiny, v Hornom Uhorsku vznikol Hornouhorský hlavný kapitanát so sídlom v Košiciach, ktorého pôsobnosť siahala až po hranice Sedmohradska, po hrad Satmár, smerom na západ po Fiľakovo a Muráň, na východ po Mukačevo vrátane, ale zabezpečoval aj obranu Jágru (Egeru). Pôsobnosť Spišskej komory tiež obsiahla toto teritórium, ktoré taktiež sídlilo neskôr v Košiciach (Hlavná č. 70).
V západnej časti dnešného Slovenska vznikol dolno-uhorský, či banský kapitanát, so sídlom v Nových Zámkoch a potom v Leopoldove. Tieto oblasti sa menili podľa toho, ako "vandrovalo" uhorsko-turecké pomedzie. V 18. storočí už sa rozšírili aj do oblastí oslobodených spod tureckého jarma. Nakoľko neskôr tieto pojmy stratili svoj politický, hospodársky, či strategický obsah, pomaly zanikli a žijú už len v historických názvoch nietkorých bývalých inštitúcií.
V tomto zmysle sa používal aj hrdý názov pre naše mesto, ktoré sa takto stalo v 16. storočí hlavným mestom Horného Uhorska a tento výraz žil až do konca prvej svetovej vojny.
Stranu pripravil: Zoltán Balassa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
