Vôbec sa nehnevá ani nečuduje, že pre väčšinu ľudí je Banán

Herec Peter Bátthyany si pred pár dňami našiel cestu do Košíc spolu so svojimi dvoma kolegami - Igorom Adamcom a Martinom Vanekom. Spolu tunajších divákov rozosmiali predstavením Mafstory alebo Mafiánske historky III. Ešte skôr, než sa z P. Bátthyanyho stal obľúbený mafián Banán, našiel si čas aj na rozhovor.

Vôbec sa nehnevá a ani sa už nad tým ani nečuduje, že mu ľudia nevedia prísť na jeho pravé meno a pre väčšinu je proste Banán. "Ja to samozrejmé a beriem to ako prirodzenú súčasť toho, čo robím. Ale musím povedať, že ľudia sa ku mne správajú slušne a preto sa im snažím vychádzať v ústrety. Ak mám čas, rád si s nimi podebatím," prezradil. Občas sa môže pokojne stať, že na kus reči sa zastaví i človek, ktorý na prvý pohľad vyzerá, že bude za akejsi ´pofidernej´ rodinky... "Ale dnes je to ťažko odhadnúť. Dnes človek nevie, s kým má tu česť, či s lekárom, mäsiarom alebo naozaj s niekým z mafie. Pre mňa je človek ako človek... Najdôležitejšie je, aby bol dobrý..."

Mafiánska ´hantírka´, ktorá zaručene zabáva divákov sledujúcich Mafstory na JOJ-ke, z veľkej časti pochádza práve od P. Bátthyanyho. "Istý čas toho bola všade priveľa. Mal som pocit, ako keby bolo Slovensko Klondike. O miliónoch sa hovorilo ako o zápalkách. Tam 40 miliónov, hen 50, ale počuj kamarát nemáš požičať na cigarety? Takto to u nás vyzeralo. Aj mi to istú dobu išlo priadne na nervy a nejako sa to samé núkalo, aby som si z toho začal robiť srandu."

V Mafstory sa tak mieša trochu rómčiny, maďarčiny, záhoráčtiny a ´blaváčtiny´. "Snažím sa byť s ľuďmi v kontakte, lebo to je pre mňa tou najlepšou inšpiráciou. Chodím s otvorenými ušami, občas čosi zaujímavé pochytím a keď to stojí za to, tak to použijem. Všetko to však chce poriadnu dávku nadsázky, aby sa na tom diváci mohli dobre baviť. Aj keď podľa mňa, niekedy môže ľudí zamraziť, keď si uvedomia, o čom všetkom hovoríme... Ale snažíme sa to odľahčiť, ako sa len dá."

Nechcel byť hercom

Herci, ktorí rozosmievajú divákov v Mafstory, väčšinou vzišli z bratislavského divadla GUnaGU. Tak isto ako štvorica zabávačov z S.O.S. Tak sa teda zdá, že GUnaGU je celkom dobrou liahňou televíznych zabávačov... "Podľa mňa je to tým, že sme sa v GUnaGU stretli zaujímavé typy hercov. Toto divadlo vznikalo ako združenie hercov i nehercov, ktorí sa nesnažili brať to všetko príliš vážne. A práve preto je atmosféra v GUnaGU uvoľnenejšia, o čo lepšie sa potom tvorí. Je to výborný základ pre improvizátorov."

P. Bátthyany nepatril medzi tých, ktorí chceli byť od počiatku hercami. K divadlu sa dostal až neskôr a to vďaka Blahovi Uhlárovi a divadlu Stoka. "Práve on zo mňa dokázal vytiahnuť to, čo sa ľuďom páči. Dodnes to využívam. Považujem ho za jedného z najišpiratívnejších ľudí, ktorí sa okolo divadla kedy točili..."

Ešte skôr, ako sa vôbec dostal k divadlu, bol džokejom a veľmi úspešným tanečníkom v skutku netradičnom žánri - electric boogie. "Ešte stále chodím na rôzne súťaže, ale už nie ako súťažiaci, ale skôr do porôt, alebo len tak podporiť mladých. Radšej nech tancujú, ako keby mali prepadnúť alkoholu, drogám či iným svinstvám. Dnes vidím, že mnohí mladí majú pocit, ako keby jediné dôležité bolo mať peniaze, lebo inak ich nebude chcieť žiadne dievča a nebudú môcť mať poriadny vzťah. Takýto predobraz vidia všade v televízii, takže sa ani nie je čo čudovať. Ťažko je potom im vysvetliť, že toto nie je ten správny spôsob, že si majú hľadať vlastnú cestu... Ja som vždy šiel vpred len pomaly krok po kroku. Videl som, že mnohí moji spolužiaci sa veľmi rýchlo dostali hore a ja som sa sám seba pýtal, či chyba nie je vo mne. Ukázalo sa, že to nebola chyba, len dôslednosť..."

V časoch, kedy sa P. Bátthyany začal electric boogie venovať, bol tento tanec u nás veľkou neznámou. "Spolu s Fredym Ayisim sme robili bojové umenia a mali sme spoločného známeho, ktorý ešte počas komunizmu emigroval do Rakúska. Keď sa po revolúcii Robo Latigo vrátil a začal nám hovoriť čosi a brakedance a electric boogie, tak sme vôbec ani len netušili, o čom to hovorí. Keď predviedol pár pohybov z electric boogie, neveril som vlastným očiam. Veľmi sa mi to však zapáčilo. Robo ostal v Bratislave dva dni a za ten čas som sa snažil od neho pochytať čo najviac sa dalo. Pripadalo mi neuveriteľné a úplne úžasné, ako dokáže ovládať každý jeden sval, každý kĺb. Potom som si po pamäti pred zrkadlom opakoval pohyby, ktoré som od neho odkukal. Skúšal som to milión krát, kým sa to začalo blížiť k tomu, k čomu sa to blížiť malo. Neskôr som získal rôzne videopásky zo záznamami iných tanečníkov a študoval som to."

Vznikla tak skupina tanečníkov, ktorí sa volali Gumení chlapci a svojim tancom prekvapovali divákov na celom Slovensku. "Pomaly sa to začalo v Čechách a na Slovensku rozbiehať, no mojim snom bolo skúsiť to na nejakých medzinárodných majstrovstvách. Tak som šiel na Majstrovstvá Rakúska, kde som vyhral, rovnako ako na Majstrovstvách Európy. Na Majstrovstvách sveta som skončil tretí. Nechcel som tomu ani veriť. Ja som šiel na tieto medzinárodné súťaže s tým, že tam určite stretnem lepších od seba a budem sa môcť niečo od nich naučiť... Nemal som teda ambície víťaziť, ale zlepšovať sa. Možno práve preto sa mi tak darilo, lebo som si to nejako príliš nebral a žiadny úspech som nečakal. Ešte pred tým, než som šiel na Majstrovstvá sveta mi jeden francúzsky tanečník povedal, že tam bude porota vnímať súťažiach z východného bloku úplne inak. Že by som musel byť tak neskutočne dobrý, aby im neostávalo nič iné, len ma posunúť do finále. V Západnej Európe boli totiž presvedčení o tom, že my tu nič nedokážeme a nič nevieme. Práve preto som si povedal, že ja im ukážem!"

Pri electric boogie je veľmi dôležitá technika, ale rovnako by to nešlo, ak by tanečník nedokázal cítiť rytmus. "Okrem toho je to o predstavivosti, o stvárňovaní figúr, v dosť veľkej časti je to aj o pantomíme. Tanečník musí zaujať nie len perfektným prevedením ale aj myšlienkou."

Venoval sa koníkom

Ešte skôr, ako sa P. Bátthyany dostal k tancu, venoval sa koníkom. Je totiž vyštudovaným džokejom. "Naposledy som si na koníka vysadol niekedy pred dvoma mesiacmi. A viete, že dnes ma to samotné jazdenie už tak neteší? Skôr mi stačí, ak idem s koníkom na prechádzku a kráčam popri ňom. To mi robí väčšiu radosť, ako keby som mal naňho vysadnúť a cválať. Neviem, ako sa to celé stalo, zrejme som úplne zmenil uhol pohľadu, ako sa na koníky dívať. Alebo je to možno tým, že svojho čas som sa doslova vyrajtoval. Dnes som spokojný, ak môžem pri koníkovi len tak stáť, pohladkať ho a rozprávať sa s ním. Koňom rozumiem a myslím si, že hoci nerozprávajú, viem o čom hovoria..."

P. Bátthyany sa však pôvodne nechcel stať džokejom. Lákalo ho to k exotickým zvieratám. "Keď som bol malý chlapec, tak moja predstava o budúcom živote bola taká, že pôjdem do Afriky a budem tam chrániť zvieratká. Chcel som ísť študovať chov cudzokrajných zvierat. Lenže to sa dalo študovať len na jednej škole v Prahe, kde prijímali maximálne 10 žiakov ročne a navyše - tie miesta boli roky dopredu obsadené... Aj keď sa mi nepodarilo splniť si sen, nedokázal som odísť od neho ďaleko. Vnútorne som sa nevedel stotožniť s tým, že by som mal robiť niečo úplne iné, že by som mal ísť na strednú ekonomickú alebo čosi podobné. Povedal som si, že ostanem pri zvieratách a to konkrétne pri koníkoch. Čo na tom, že to nie sú exotické zvieratá, podľa mňa sú krásne a ušľachtilé a zaslúžia si našu pozornosť a starostlivosť."

Koníkom, starostlivosti o ne a jazdení na nich sa venoval pomerne dlho. "Potom som ale prestal vnímať dostihy či parkúr ako niečo, čo by ma stále lákalo. Neviem ani čím to bolo. Ale zrejme rozhodujúce bolo, že v tom čase som sa začal venovať tancu a ten ma natoľko pohltil, že som za sebou uzavrel kapitolu starania sa o kone. Potom som šiel na vojnu a tým sa táto moja éra definitívne skončila. Keď som sa vrátil, pevne som sa rozhodol, že pôjdem na nejaké medzinárodné majstrovstvá v electric boogie. Splnil som si aj tento sen, uspel som a vtedy nastal čas, aby som za sebou uzavrel aj túto kapitolu. A práve v tom čase za mnou prišiel Blaho Uhlár a povedal mi, či by som nešiel hrať do Stoky. Netušil som, čo to obnáša, čo budem robiť, ako mi to pôjde, no ostal som tam."

Divadlo ako očista

P. Bátthyany má teda za sebou etapu, kedy sa naplno venoval jazdeniu, etapu, kedy ho pohltilo electric boogie a dnes je v etape, kedy je pre neho divadlo všetkým a on sám je zanieteným hercom. "Divadlo vnímam okrem iného aj ako prostriedok na očistu. Je to pre mňa istý druh psychohygieny. Keď mi v bežnom živote niečo ide priveľmi na nervy, tak sa to snažím preniesť do postavičky v Mafstory a takto sa vyventilovať...."

Rovnako je to však aj s pozitívnymi emóciami. "Z tohto dôvodu, ale i z mnohých ďalších, sa mi divadlo páči a som veľmi rád, že ho môžem robiť. Nemôžem však hrať naraz napríklad tri predstavenia úplne iného razenia. Potom to vnímam ako mix - postavy musia byť pre mňa v podobnej línii, inak by som hrať nevedel... Divák je veľmi vnímavý a aj keď možno nevie prečo sa mu niečo nepáčilo, tak presne vie, že sa mu to nepáčilo! Z toho dôvodu robím vždy len jednu postavu istú dobu, potom inú a potom zas inú..."

Ak má P. Bátthyany pocit, že si od divadla potrebuje oddýchnuť, novú energiu zaručene načerpá pri rybárčení. "Sklamem každého, kto čaká, že budem teraz hovoriť o svojich kapitálnych úlovkoch. Vôbec nie. Ja totiž nechodievam na ryby so zámerom loviť ich. Hoci, samozrejme, že sa poteším, ak sa mi podarí čosi chytiť. V prvom rade mi však rybárčenie vyhovuje preto, že som v prírode. Zbožňujem vodu, najmä tú tečúcu, ktorá mi pomáha čistiť si myseľ, dodáva mi energiu a pobyt pri nej je pre mňa istým spôsobom meditácie. No a keď nejakú rybu pri tom ulovím, tak je dobre. Ak nie, tak som spokojný, že som ich aspoň nakŕmil," dodal s úsmevom.

Dátum narodenia: 25. júl 1966

Znamenie: Lev

Miesto narodenia: Bratislava

Rodinný stav: ženatý

Relax: rybárčenie

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Prírastky vo VSG

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári