V stredovekých Košiciach bol čulý cudzinecký ruch a platilo sa drahými kovmi aj zahraničnou menou
Uhorský snem uznal osobitné košické miery aj váhy a gbelom merali v celej krajine
V cestopise o Košiciach, ktorého autorom bol Evlia Čelebi, člen tureckého posolstva - so zaviazanými očami ho priviedli ku generálnemu kapitánovi Košíc v roku 1660 - napísal, že sú nedobytnou baštou, ako aj o ich veľkosti a nádhere, veľkom bohatstve. O päť rokov neskoršie vyšla vo Frankfurte nad Mohanom kniha "Ortelius Redivius", kde autor píše o Košiciach ako o hlavnom meste celej východnej provincie, o sídle centrálnych úradov, i ich generálnom kapitánovi. Vyratúva, komu a čomu má právo rozkazovať: župám, šľachte, hradom, pevnostiam, hraniciam, sídlam šľachty, v ktorých je cisárske vojsko. Moskovské veľkoknieža Ivan III. Vasiljevič poslal uhorskému kráľovi Matejovi Kornínovi posolstvo v roku 1488, v ktorom okrem iného žiada: "Nech pošle nám takých majstrov, ktorí poznajú rudu zlatú aj striebornú, majstrov strieborníkov, ktorí vedia spraviť veľké i malé strieborné sudy." Veľkoknieža poznal prácu košických majstrov, ktorá bola známa aj inde v zahraničí, lebo pochádzala z hlavného centra stredovekého zlatníctva a strieborníctva - z Košíc. Zo správ o Košiciach vzniklo aj ich výtvarné stvárnenie viacerými umelcami, ktorí tu nikdy neboli a ich veduty sa zachovali dodnes.
Cudzinecký ruch v stredoveku
Košice boli známe mesto v stredoveku, k čomu prispeli ich európske spojenia diaľkovým obchodom. V 14. storočí prichádzali do Košíc kupci z Poľska, rumunských kniežatstiev Moldavy a Valašska, z Rusi, Srbska, Sliezska, Pruska, Nizozemska, Flandier, Horného a Dolného Nemecka, Porýnia, Moravy, Čiech, Itálie, Švajčiarska. Dnes by sme povedali, že tu bol svojím spôsobom cudzinecký ruch, aj keď kupci neprichádzali za oddychom, ale pracovne, obchodne. Aj ich prostredníctvom sa o Košiciach dozvedali v iných krajinách. Dnes lákajú cudzincov svojimi "vábničkami" rôzne krajiny i turistické destinácie. Stredoveké Košice mali tiež svoje "vábničky", i keď niektoré z nich povinné, ako právo skladu, ktorému sa nedalo vyhnúť. Mali veľkú výhodu: boli bezpečné pre kupcov 13. storočia a ich cenný tovar, lebo mesto bolo opevnené murovanými hradbami a to ako jediné v kraji. Cudzí kupci prichádzali do Košíc aj kvôli denným trhom a serióznou vábničkou bola serióznosť košických právnych aktov aj "peňazomencov" (tak sa hovorilo stredovekým zmenárnikom), lebo neboli úžerníkmi. Prichádzali sem aj uzatvárať zmluvy pred mestskou radou. Kupci mohli platiť aj cudzími mincami a drahými kovmi, na základe čoho sa ustálil osobitný kurz mincí - košický kurz, čo sa uvádzalo aj v zmluvách, lebo okrem košického kurzu bol aj kurz budínsky. Uhorským snemom boli uznané osobitné košické miery aj váhy. Košický "gbol" či "gbel" bol uznávaný v celom Uhorsku. Z krajín, ktoré sme vymenovali na začiatku pochádzali aj noví košickí občania z rokov 1460 - 1525, ktorí sa tu natrvalo mohli usadiť. Mnohí si tu kvôli diaľkovému obchodu kupovali domy a tunajší kupci opačne, najviac Krakovčania a Košičania v Krakove, ale aj v Toruni a naopak.
Ústup a nové snahy
V 15. storočí boli už iné podmienky a nastali zmeny aj v cudzineckom ruchu - tak to nazvime - a obchode. Dvorný historik kráľovnej Beatrice označil Košice tohto storočia ako "slávnu obchodnú metropolu celého kraja". V 16. storočí charakterizuje Košice ostrihomský biskup ako mesto preslávené krásou, opevnením a počtom obyvateľov, ale aj ako kedysi hojne navštevovanú obchodnú metropolu severnými národmi.
Stáročiami sláva Košíc ustúpila do úzadia a v 19. storočí sa ju snažili oživiť. Ako sme písali pred týždňom 10. augusta v článku "V divadle usporiadal záhradník malú výstavnú revue..." zástupca mešťanostu Édera Vincent Kozora inicioval vznik Zväzu cudzineckého ruchu v roku 1898 a sám propagoval Košice a okolie článkami v odborných časopisoch. Spolok cestovného ruchu, ktorý sa už v Košiciach začal prejavovať uverejňovaním inzercie a vydávaním plagátov, začal s novým zväzom spolupracovať. Aj mestská rada sa začala zaoberať otázkou, ako priviesť do Košíc turistov, najmä cudzincov. Vyzvala majiteľov a nájomcov pohostinstiev, reštaurácií a hotelov, aby zrekonštruovali priestory na ubytovanie a stravovanie. Košice priblížila prípadným záujemcom o ich návštevu brožúra J. Haydina "Košice očami cudzinca" o jeho zážitkoch z mesta, kde ho aj s trenčianskymi a nitrianskymi turistami sprevádzal po pamätihodnostiach Karol Šlachta v roku 1892. V apríli r. 1898 sa Košický turistický kruh rozhodol založiť kanceláriu na vydávanie obrázkových plagátov a letákov, aj turistického sprievodcu po Košiciach. Po vydaní prvého čísla časopisu pre rozvoj cudzineckého ruchu vyzval Košický turistický kruh čitateľov Košických novín, aby do augustového čísla časopisu (1898) prispeli svojimi článkami.
Magnetom mal byť Bankov
V miestnej tlači sa objavujú inzeráty o možnostiach využitia kúpeľov v Košiciach a okolí: napr. na minerálne kúpele pri Ťahanovciach, otvorenie kúpeľov Červený rak, otvorenie Legányiho vaňových kúpeľov na dnešnej Aničke, reštaurácie a kúpeľov Baránok v každom dennom čase, na letovisko Bankov s Ľudovítovým prameňom, kde je vybudované kúpalisko na Hornáde. Kúpele na Bankove, zmodernizované ešte v roku 1892 mali vďaka rodinám, ktoré bývali v tejto mestskej časti, zavedený aj telefón, takže objednávky stúpli aj vďaka nemu. Od apríla 1895 fungovala električková doprava na Baránok.
Návštevnosť začala klesať potom, ako bola vybudovaná v Čermeli nová cesta, po ktorej už premávali aj autá, preto sa na zvýšenie turistického ruchu začala v r. 1899 akcia na vybudovanie hotela na Bankove. Správa mesta sa rozhodla vyčleniť na zveľadenie Bankova určitú finančnú čiastku ešte päť rokov predtým, dúfajúc, že sa v tomto krásnom prostredí postaví hotel, na ktorý ponúkla zadarmo pozemok investorovi. O kúpele na Bankove sa veľmi dobre staral mestský lesmajster Štefan Szönyey, ktorého mesto vymenovalo za ich správcu namiesto Emila Antala, ktorý sa vzdal správcovstva. Szönyey sa zaslúžil aj o zveľadenie okolia kúpeľov a lesných chodníkov. Po postavení letnej reštaurácie sa v nej vystriedali viacerí nájomcovia, medzi nimi vdova po reštauratérovi Sicheroovi a A. Hagedorn, ktorý si prenajal od mesta aj kúpele. V roku 1900 oznamoval v miestnej tlači Štefan Németh prevzatie hostinca kúpeľov a pozýval záujemcov od mája na rekreáciu a dobré jedlo.
V lete zvyčajne pribudli nové reštaurácie, vrátane záhradných. V roku 1890 otvoril záhradnú reštauráciu na Mäsiarskej ulici č. 9 Roman Schufflay, ktorý mal dobré meno medzi reštauratérmi a potrpel si na dobrú úroveň obsluhy svojich zamestnancov. Vdova po bývalom majiteľovi hostinca na Kováčskej č. 2 Sichertovi si otvorila reštauráciu so širokým výberom jedál, ale aj nápojov oproti dôstojníckej jedálni na Kováčskej č. 43 a získala novú klientelu na celodennú stravu pre úradníkov. Bratislavská firma prevzala kaviarne Café Central na Mlynskej č. 15 a prvotriedne ich zariadila v júni 1891. Tým, že sa objavilo viac nových hostincov, reštaurácií a kaviarní, niektorí majitelia začali znižovať ceny, napr. reštauratér Steuer na Mlynskej č. 8, kde boli pre hostí aj biliardové stoly. Záhradná reštaurácia pribudla na Kalvárskej s hudbou a tanečným parketom. V roku 1898 si prenajal v novom Andrássyho paláci na 10 rokov kaviareň Alojz Szállassy a mal v nej stále plno hostí.
Všetky vymenované aj nevymenované takéto zariadenia boli magnetom iba pre klientelu Košíc a okolia, ale len pre malý počet cudzincov, ktorí by prichádzali špeciálne kvôli miestnym pamiatkam.
* Prvá lekáreň v meste je písomne doložená z roku 1394 a Košický liekopis vyšiel tlačou v roku 1732
U Uhorskej koruny predávali liečivé mlieko, v Zlatom levovi patentovanú sódu
Košickí seniori s letargiou spomínajú na to, čo v meste bolo a čo nie je a nezabudnú si vzdychnúť: „A tie cukrárne, koľko ich tu bolo a vždy boli plné." Áno, bolo ich tu dosť za Uhorska, prvej ČSR, a aj po druhej svetovej vojne, dokonca i po februári 1948, kedy boli poštátnené. V minulosti mali svoje opodstatnenie, pretože boli nielen cukrárňami ako obchodnými jednotkami, ale aj spoločenskými strediskami. Stretávali sa v nich pravidelne priatelia a celé rodiny - tie najmä v nedeľu a vo sviatok. Dnes ich je ako šafránu, veď zákusky dostať takmer všade a ľudia sa stretávaj v novozriadených podnikoch. Vyžiadala si ich doba. Je menej cukrární, ale viac lekární.
To, čo vzal čas, je zákonitá vývojová zmena. Žijeme v tom istom priestore, ale v inej dobe, takže je prirodzené, že niektorí z nás majú zakorenené návyky z minulosti Niekdajšími názvami volajú ulice, spomínajú na staré obchodu: tu bol Špira, tam Megayho cukráreň, atď. V lekárni pýtajú prášky proti bolesti, balené v papierových štvorčekoch - stáva sa to dosť často - alebo v okrúhlych obaloch z oblátok - či salicyl proti plesni na zaváraných kompótoch. Vráťme sa nakrátko do minulosti - tentoraz lekárenstva do obdobia, ktoré naši seniori nespomínajú.
Preskočíme dobu k počiatkom lekárstva a lekární na našom území, čo bolo v 14. storočí. Odvtedy totiž máme písomné správy o lekárnikoch aj o verejných lekárňach. V Košiciach je lekáreň doložená z r. 1394, v Bardejove z r. 1442, v Kremnici z r. 1491, o prvom lekárnikovi v Bratislave z r. 1310. Okrem verejných lekární sa zakladali aj lekárne v kláštoroch. Sieť lekární sa rozšírila v 16. - 18. storočí. V 70. rokoch 18. storočia bolo na území Slovenska 55 lekární. Pripravovali v nich lieky podľa písomných a ústnych pokynov lekárov a od 17. do druhej polovice 19. storočia sa v nich vyrábali aj chemické liečivá.
Práca lekárnikov vychádzala zo zbierok predpisov na prípravu liečiv a liekov (dispenzatória a antidotánia), z ktorých sa neskôr vyvinuli liekopisy, obsahujúce aj údaje o vlastnostiach, uchovávaní, akosti a kontrole liečiv. Lekárne na našom území sa riadili podľa viedenského dispenzatória a augsburského liekopisu do roku 1700. Potom podľa ôsmich vydaní rakúskych liekopisov a od roku 1872 až do 31. decembra 1947 podľa uhorských liekopisov.
V Košiciach sa používal košický liekopis, ktorý vyšiel tlačou v roku 1732. Bol to zoznam jednoduchých liečiv a zložitých liečivých prípravkov, nachádzajúci sa v znovuotvorenej košickej mestskej lekárni. Zostavený bol podľa liekopsiných diel, používaných v tom čase na území Slovenska: augsburského liekopisu a viedenského dispenzatória.
Spomeňme košických lekárnikov mesta, ktorých uvádza vo svojom Slovníku košických osobností Dr. Mária Mihóková: Majiteľom jednej z najstarších lekární v Košiciach na rohu Hlavnej a Mlynskej "U uhorskej koruny" bol Leopold Molnár (nar. 1830). V roku 1877 v nej predával "liečivé mlieko" kefír. Viliam Maléter (nar. 1819) bol jedným z najbohatších Košičanov a vlastnil lekáreň Zlatý lev - na Hlavnej 46, odkúpil ju Anton Megay (nar. 1864) a vyrábal aj predával v nej liečivú sódovú vodu, ktorú si dal patentovať Maléter. František Koláth (nar. 1839) dostal povolenie na otvorenie piatej lekárne s názvom Salvator na Hlavnej 149, kde tiež vyrábal a predával sódovú liečivú vodu. Lekárnikom bol aj Viliam Benczúr (nar. 1811) otec slávneho maliara Júliusa Benczúra.
Kvôli úplnosti ešte uvedieme, že v lekárňach predávali aj niektoré druhy koloniálneho tovaru, na čo nemuselo byť osobitné povolenie. Zriaďovanie a kontrola lekární bola do r. 1748 v kompetencii mestskej rady, ktorá riadila ich prevádzku podľa medicínskych a lekárenských poriadkov. Potom ich zriaďovanie reguloval štát prostredníctvom zdravotníckych komisií alebo oddelení príslušných správnych úradov a ich vlastníctvo bolo viazané na koncesiu.
* Košické novinky: Rehabilitačný ústav a kontroly hygieny
Rehabilitačná liečba, ktorá je pre mnohých nevyhnutnosťou, si musela získavať dôveru tých, ktorí ju potrebovali per lepšenie svojho zdravotného stavu, keď sa objavila ako niečo nevídané v Košiciach okolo roku 1880. Jej zakladateľom a propagátorom bol Dr. Jakub Moskovics, hlavný mestský lekár (1839 - 1902) od roku 1882.
Na vtedajšej Ružovej ulici č. 3 - terajšej Rooseveltovej založil „Rehabilitačný ústav" podľa švédskeho vzoru, s masážami a telocvikom, vyškolil zdravotníkov a poriadal prednášky o význame tejto liečby pre odborníkov, aj verejnosť. Mal bohaté skúsenosti ako lekár a zároveň propagátor zdravotníckej osvety ešte z obdobia epidémie cholery z roku 1870, ktorá zasiahla aj Košice a okolie. Riadil košickú verejnú nemocnicu a ďalšie tri baraky, zriadené pre postihnutých cholerou. Vyškolil ošetrovateľov a štáb ľudí, ktorí dozerali na dodržiavanie hygienických zásad, aby sa epidémia nešírila.
Popri funkcii hlavného mestského lekára bol aj hlavným mestským hygienikom a ako prvý vytvoril kontrolnú skupinu zloženú z odborníkov z chemickej kontrolnej stanice, živnostenských inšpektorov a dôverníkov mestskej živnostenskej rady. Ich úlohou bola okrem kontroly hygieny predaja potravín, najmä pečiva a chleba, aj „námatková" kontrola všetkých pekárskych dielní i vtedy, keď začali vážiť múku a miesiť cesto. Tam bol veľký nedostatok, lebo všade múku nepreosievali. Aby sa chlieb a pečivo nepredávalo aj na chodníkoch a hocikde po meste, na jeho návrh bol ešte v jeseni r. 1882 zriadený pri Urbanovej veži chlebový trh na spoločnom trhu.
Soňa MAKAROVÁ
Autor: NAD JAZEROM
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
