Bol v krajine, kde si aj uľaviť

môžete s mimoriadnym pôžitkom

Dnes sa vyberieme na cesty trochu netradične. Letom - svetom, tak ako ich absolvoval 36-ročný ultramaratónec z Malej Idy Slavomír Lindvai. Navštívime s ním trebárs Tchajwan, Južnú Kóreu, Japonsko, ale aj Dubaj či Kanadu, pre Európana stále exotikou voňajúce krajiny. Všade bol behať, ale aj zbierať zážitky. O niektoré z nich sa rád s vami podelí.

"Na základnej škole som mal najradšej zemepis. Vždy ma zaujímal celý svet, ako to asi vyzerá v cudzích štátoch, na iných svetadieloch. Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že niekedy mnohé z tých krajín aj navštívim," rozhovoril sa momentálne najlepší slovenský ´dlhotratiar´. "Sny sa začali stávať skutočnosťou vďaka športu." Aj keď k nemu pričuchol pomerne neskoro. Po jednom z jeho víťazstiev nad tunajšou konkurenciou v roku 2003 mu ponúkol miesto v slovenskej reprezentácii prezident Slovenskej asociácie ultramaratóncov. "Vraj, či nechcem presedlať z klasických krátkych tratí na dlhé, ultramaratónske. Núkala sa možnosť cestovania, ale zároveň bola za tým tvrdá drina. No ponuku som prijal. Keďže som však nemal žiadne skúsenosti, oslovil som dnes už žijúcu legendu na týchto tratiach Petra Poláka, aby ma viedol. Nuž a pri spoločných tréningoch som s nemým úžasom počúval jeho zážitky z pretekov po celom svete. Im obom som vďačný, že sa dvere do sveta otvorili aj pre mňa."

Všetko sa začalo Talianskom. Počas pretekov vo Florencii navštívil i chýrne letovisko Rimini, svetoznámy okruh ´ef jednotiek´ v Imole, ba aj európsky miništátik San Marino. Onedlho pribudli ďalšie krajiny, Rakúsko, Nemecko, Holandsko, Belgicko, Francúzsko..., dá sa povedať, takmer celá Európa. "Ale, samozrejme, vždy bol na prvom mieste môj výkon, až potom prehliadka miest a návšteva ich dominánt, pamiatok a atrakcií."

Japonsko

Tak bolo aj v Japonsku. Prvú ´výpravu´ za oceán absolvoval pred dvoma rokmi. "A to hneď až na koniec Japonska, k jazeru Saroma, na najsevernejší ostrov Hokkaidó. Pevninu omývalo Ochotské more a neďaleko bol ostrov Sachalin i problémové Kurilské ostrovy. Doposiaľ to bola moja najdlhšia cesta, počas nej som mal možnosť pobudnúť chvíľu v Dubaji, Osake i Sappore."

Arabský Dubaj bol len bleskovka. "Veľká horúčava, samý šejk a zahalené ženy, proste, moslimský svet. Všade vládne prepych a luxus, to nebolo nič pre mňa." Panenky v očiach sa mu pretočili, keď sa od letušky v aeropláne dozvedel, že iba za obhliadku jedného zo zázrakov modernej architektúry, nespočethviezdičkového hotela ´Burj Al Arab´ by mal vysoliť dvesto amerických dolárov.

To v Japonsku, kam z Dubaja odlietal, bolo čo obzerať (aj si užiť) i za lacnejší peniaz. Napríklad v erotickom salóne v Sappore, ktorý sa mu, ako jedna z atrakcií dejiska zimnej olympiády v roku 1972, priplietol do cesty medzi prvými. "Žiaľbohu, erotický salón som nenavštívil, iba čo som sa pred ním nechal zvečniť. No počul som, že oproti našim ´relaxačným´ zariadeniam majú tú výhodu, že sú otvorené nonstop, dvadsaťštyri hodín. Pred vchodom na tabuli sú fotografie miestnych pracovníčok, a vy si tú ktorú kňažnú lásky môžete vybrať. Udaný je aj čas, ktorý s ňou môžete stráviť. Najmenej tridsaťpäť minút, za päťtisíc jenov, čo vás vyjde asi na tisícpäťsto korún slovenských. Celkom ako u nás," smeje sa S. Lindvai pri spomienke na najhlbší erotický zážitok na žltom kontinente.

Treba povedať, že si ho mohol dovoliť, keďže je stále slobodný mládenec. "No nemôžem povedať, že by ma to nejako lákalo, lebo v mojich očiach sú jednoznačne najkrajšie Slovenky, zvlášť v Košiciach, na Starej Baštovej..." konštatuje veľavravne bežec - cestovateľ.

"Aj v Nemecku, Holandsku či Belgicku sa nájdu, ale len jedna zo sto. A aj to je tam pracujúca Slovenka. Arabskú krásu neviem posúdiť, lebo tamojšie ženy ju pred mužmi ukrývajú."

Ale vráťme sa do Japonska, kde S. Lindvaia zaujala aj nádherná príroda, slušní, úslužní a pracovití ľudia. "Aspoň podľa toho čo som videl v meste Tokoro na brehu Lake Saroma, kde sa obyvatelia živia najmä rybolovom. Oveľa iné to bolo vo veľkých, pretechnizovaných mestách. Ešte aj na záchodoch je toľko techniky, že z nej zostanete vyvalení. Nielenže si nastavíte teplotu vody, ktorá vám umyje zadok, ale môžete si zvoliť aj teplotu dosky na ktorej sedíte. Tak vybavené nie sú len hotelové WC, ale aj verejné. Jednoducho, je tam radosť uľaviť si. Len chvíľu trvá, kým prídete na to, ktorou gombičkou čo treba spustiť."

Využitie sa odporúča, keď máte na krajíčku, no turisticky založenému Slovákovi sa pokojne môže stať, že tam nebude mať nič. Lebo naplniť si žalúdok v Japonsku nie je veru lacná záležitosť. "Samozrejme, čo sa týka stravy, počas pobytu bolo o nás dobre postarané, ale čo vtedy, keď vám počas odbavovacej procedúry na letisku začnú cigáni vyhrávať v žalúdku, a vy ste už minuli všetky financie?" Čo by to však bolo za našinca, keby sa v ďalekom svete nevynašiel? "Na letisku v Sappore bolo hádam aj sto stánkov so všelijakým občerstvením, a my sme zistili, že predtým ako si jedlo kúpite, ponúknu vám aj jeho vzorku, na ochutnávku. Tak sme obišli všetky tie stánky, tu sme sa napili, tam sme si zobli, a keď sme obchôdzku skončili, boli sme celkom sýti. Pre nás tam bolo jedlo príliš drahé, aj keby nám nejaké peniaze ešte zostali. Aj tak mi tá ich strava po šiestich-siedmich dňoch už liezla krkom. Niet nad mamkinu kuchyňu."

Tchajwan

Po tej zatúžil aj v Taipei na Tchajwane, keď videl ten pouličný chaos. "Napríklad, predávajú tam sliepky. Tak, ako keby u nás, niekde na Mlynskej, rovno pred vami, na klátiku jej odseknú hlavu, ošklbú, vypytvajú, a tak vám ju predajú. O nejakej dôkladnejšej hygiene nemôže byť ani reči. Na trhoviskách ponúkajú rôzne plazy, sušené chrobáky, koníky, všeličo možné, všetko čo sa dá jesť. No nikde nejdú do kuchyne, aby to jedlo pripravili, pred tebou klepú mäso, vyprážajú, smažia vajíčka, vidíš celú jeho prípravu. Našincovi to pripadá veľmi zvláštne. Radšej sme sa vybrali do klasickej reštaurácie, aj keď bola zas trošku nóbl."

O New Yorku sa vraví, že je to mesto ktoré nikdy nespí. O Taipei to platí dvojnásobne. "Na rušnej ulici máte obchody, ktoré sú otvorené cez deň, druhú polovicu zas otvárajú v noci. Aj doprava je rušná rovnako vo dne ako aj v noci. A na každom kroku zápcha. Mesto je plné budhistických chrámov, ale najväčšou dominantou bola v tom čase najvyššia budova sveta ´101 Tower´. Meria päťstoosem metrov, ale najvyššie vyhliadka je vo výške štyristoosemdesiat metrov. Za jej návštevu som vysolil v prepočte sedemsto korún, a výťahom som bol hore za štyridsaťpäť sekúnd. Ako keby ste štartovali v rakete. Len ten výhľad nestál za nič, pretože to bola strašná výška, a ešte k tomu bolo aj pod mrakom."

Sotva by mu napadlo, že tak vysoko nad matičkou zemou, v takej ďalekej krajine, začuje aj rodnú slovenčinu. "Iba na Tchajwane som stretol Slováka. Najskôr na tej veži, nejakého študentíka z Trebišova, že tam prišiel na prázdniny z USA. A počas pretekov nás povzbudzovali i slovenskí fanúšikovia, istý Trenčan, so ženou aj so synom. Bol tam na stavbe železničnej trate. On mi po pretekoch priniesol aj miestne noviny, kde bola, medzi tým nečitateľným obrázkovým textom, moja fotografia. Vraj, pozri aký si slávny..."

Južná Kórea

S. Lindvai sa aj dotretice vybral na ázijský kontinet, doma tentoraz zapichol špendlík do krúžku s názvom Soul, hlavné mesto Južnej Kórey. "Na ňu mám asi najkrajšie spomienky, tá krajina ma najviac oslovila. Možno aj preto, že tam všetko fungovalo doslova na jednotku. Veľký dojem urobil na mňa celý olympijský komplex. Počas jeho prehliadky ožili vo mne spomienky na olympijské hry v roku 1988, keď som mal sedemnásť a v televízii som po nociach sledoval Pribilincovo i Mečířovo víťazstvo. Musím priznať, že ma trochu ovládla aj nostalgia."

Organizátori svetového ultramaratónskeho podujatia navyše šupli všetkých účastníkov do hotela (Seoul Olympic Parktel), kde počas spomínanej olympiády našiel pohodlie aj bývalý šéf MOV Juan Antonio Samaranch. "Bolo pre nás veľkou poctou, keď rovno pred ním zastavil vládny bavorák slovenského veľvyslanca v Kórei Pavla Hrma, a my sme sa v ňom viezli cez celý Soul, ako nejakí významní papaláši."

Nechýbalo veľa, a slovenský športovec mohol byť osobne pri tragickom dejinnom okamžiku, 10. októbra 2006 totiž v susednej KĽDR demonštrovali ničivé účinky jadrového výbuchu. Zámerná provokácia vydesila všetkých "Južanov". "Celý deň to bolo v televíznych spravodajstvách, v krajine vyhlásili pohotovosť, nad Soulom lietali vrtuľníky, po meste jazdili nákladiaky plné vojakov, schyľovalo sa doslova k mobilizácii. Aj náš veľvyslanec sa vrátil na ambasádu predčasne z konferencie k päťstému výročiu vzniku kórejského písma. Na každom kroku bolo cítiť mimoriadne napätie."

Vojna mohla byť realitou. Ale napokon tam zostalo všetko po starom. Aj s atraktívnym výletom pre západných turistov do demilitarizovanej zóny. "Odvezú vás tam za dvesto dolárov, pozerať sa na ich nepriateľov, ako jedni i druhí Kórejčania mieria na seba zbraňami."

Kanada

Kanada, ktorú S. Lindvai navštívil toto leto, bola o inom. "Tí ktorí tam niekedy boli mi dajú určite za pravdu, keď poviem, že tam žijú spokojní a šťastní ľudia. Uvoľnený život z nich priam sršal. Na každom kroku boli preplnené bary a kaviarničky. Ten kto má prácu, má zrejme dôstojný život, so všetkým čo k nemu patrí. Na potulkách Montrealom som videl možno štyroch bezdomovcov, aj to boli skôr mladí narkomani. No bol by tam asi raj pre našich spoluobčanov, vreckárov a zlodejov. Niekde sú kamery, ale vo väčšine obchodov a obchodíkov je tovar bez dozoru, stačí po ňom len siahnuť... Ani tam som si nenechal ujsť príležitosť poobzerať sa po športoviskách letnej olympiády pred tridsiatimi rokmi."

Pohodová krajina, ale možno v nej zažiť aj nepríjemné chvíľky. Najmä vtedy, keď chcete na jej pôdu vstúpiť. "Pri príchode, na letisku, som sa cítil doslova ako zneuctená žena. Skontrolovali vás celého, od hlavy až po päty, nevraviac o batožine. A hneď štyrikrát za sebou. Z domu som si niesol sedem plechoviek nealkoholického piva, mal som ich v kufri pekne poukladané, jednu vedľa druhej. Až sa to zriadencovi letiska nezdalo, zrejme si myslel, že sú to nejaké granáty, a otvárací systém rozbuška. Handričkou všetky opatrne povytieral, a dal ich pod prístroj skontrolovať. Že som športovec uveril až vtedy, keď prezrel všetky moje papiere, ba aj botasky a reprezentačný dres. Asi to s tým bezvízovým vstupom ešte nebude také horúce ako sa hovorí..."

Na budúci rok má Slavomír Lindvai vyhliadnuté ďalšie zaujímavé miesta na našej modrej planéte. Črtá sa mu mexické Monterrey, klokanie Melbourne, alebo ´jablkový´ New York. "Viete, kde by som išiel najradšej? Do Melbourne, pretože je to ďalšie dejisko olympijských hier. Ale veľkým lákadlom je aj Mexiko a jeho kultúra a pamiatky. Pravda, ak zdravie a forma dovolia."

Bohuš MATIA

Autor: NAD JAZEROM

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári