Kým sú policajti, zachraňujú životy.

V civile sa organizujú aj do gangov...

Médiá nás takmer denne zaspávajú správami o tom, akí skorumpovaní, nekompetentní a neschopní sú niektorí príslušníci policajných zložiek. Dozvedáme sa o organizovaných skupinách bývalých kukláčov, páchajúcich najhoršie trestné činy, o policajtoch, ktorí bijú páchateľov či policajtoch - motoristoch, ktorí si sadnú za volant s alkoholom v krvi. Niet sa čomu čudovať, že verejnosť potom nemá o polícii najlepšiu mienku. Mnohým vŕta hlavou, ako môžu takí ľudia prejsť špeciálnymi psychologickými testami, ktoré sú základným sitom pre pracovníkov v službách Policajného zboru SR. Je chyba v testoch, psychológoch, byrokracii alebo korupcii? Na túto tému sa s nami porozprávala policajná psychologička Mgr. Ivana Bartlová, ktorá KR PZ Košice poskytuje svoje odborné služby už 11. rok.

Do roku 2001 mal záver odbornej psychologickej diagnostiky uchádzača do radov polície len doporučujúci charakter. Každý krajský či okresný riaditeľ mohol prijať aj uchádzača, ktorý nesplnil požadované psychologické kritéria. Od roku 2001 platí nariadenie ministerstva vnútra, ktorým sú závery psychologického vyšetrenia záväzné.

Výberové testy pre uchádzačov do policajných zložiek pripravuje psychologické pracovisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v spolupráci s psychologickými pracoviskami krajských riaditeľstiev Policajného zboru. Testy sú zamerané na odhalenie náznakov osobnostných vlastností, ktoré sú alebo môžu byť kontraindikáciou už pri vstupe človeka do služobného pomeru. Aké osobnostné kvality teda musí mať človek ktorý sa chce stať policajtom?

"Toto je otázka, ku ktorej Vám nemôžem veľa povedať, pretože v posledných rokoch zápasíme s problémom týkajúcim sa práve týchto testov," odpovedá Mgr. Bartlová. "Uchádzači o prácu v polícii sa totiž na nich cielene pripravujú. Vysoká nezamestnanosť v regióne východného Slovenska zapríčiňuje, že ľudia sú silne motivovaní získať stálu prácu a preto sú ochotní zaplatiť psychológom, ktorí ich na ne pripravujú. Niektorí naši ´kolegovia´ si takýmto spôsobom dokážu slušne privyrobiť. Preto sa k tejto téme nechcem bližšie vyjadrovať..."

Testy odhalia osobnostné kvality človeka len do istej miery. Aj to iba v prípade, ak sú zodpovedané úprimne a nie účelovo. Ich skreslenie môže byť nielen v dôsledku neúprimnosti, ale i nereálneho sebahodnotenia. Podľa psychologičky, sa práve preto spáchanie trestného činu nedá testami predpovedať. Okrem toho, aj keď sú testy zopovedané úprimne a vyberie sa podľa nich vhodný kandidát, neznamená to, že sa nikdy nedopustí trestného činu. Človek sa totiž stále môže ocitnúť v situácii, kedy urobí niečo, čo by za normálnych okolností neurobil a čo sa prieči jeho morálnym i všeobecným zásadám.

"Skôr je potrebné pátrať po príčinách, prečo sa dostal do situácie, ktorá ho prinútila konať v rozpore so svojimi presvedčeniami. Jeho konanie nemôžeme vysvetľovať či pripisovať vstupnému psychologickému vyšetreniu. Nie je to problém testov, z môjho pohľadu sú dosť náročné. A okrem toho, nie je možné dávať do vzťahu páchanie trestnej činnosti s výberom k polícii. Žiaden test neodhalí to, či človek niekedy v budúcnosti zlyhá a trestný čin vykoná."

Aké sú požiadavky na policajta?

Nádejný adept na pozíciu ochrancu zákona musí mať úplné stredné vzdelanie s maturitou, musí prejsť previerkou fyzickej zdatnosti, previerkou ovládania štátneho jazyka, psychologickým vyšetrením a lekárskymi vyšetreniami. "Faktom je, že najväčším sitom sú previerky fyzickej zdatnosti a ovládania štátneho jazyka, ale dosť veľa mladých ľudí neprechádza aj zdravotnou prehliadkou. Psychologickými testami prejde okolo 60 percent občanov uchádzajúcich sa o služobný pomer v policajnom zbore."

Psychotesty sú zamerané komplexne, teda zisťujú výkonové charakteristiky, ale aj osobnostné vlastnosti uchádzačov. Skladajú sa z dvoch častí. Prvá je sústredená na analýzu výkonových charakteristík človeka skúma sa napríklad rýchlosť reakcie, pamäťová kapacita či inteligencia. Druhá časť skúma osobnostné vlastnosti uchádzača.

O policajtoch koluje nespočetné množstvo vtipov, pretriasajúcich ich inteligenčné skóre, preto nám nedalo neopýtať sa, aké musí mať policajt minimálne IQ aby mohol vstúpiť do radov polície. "Pri vstupe k policajnému zboru sa nehodnotí IQ v čísle, ale úroveň všeobecných rozumových schopností. V testoch sa teda riešia úlohy rôzneho typu, do úvahy sa berie jednak celkový počet bodov, ale zároveň aj to, ktorá zložka u uchádzača prevláda. Či je lepší vo verbálnych alebo neverbálnych úlohách, s dôrazom na verbálnu úroveň."

Aj keď sú testy inak koncipované ako klasické, merajúce inteligenčný kvocient, musia byť porovnateľné a malo by sa nimi približne zistiť, akú inteligenciu má uchádzač. "Pohybuje sa to asi v spodnej časti priemerného pásma inteligenčného kvocientu," diplomaticky odpovedá Mgr Bartlová. (Nediplomaticky to znamená, že budúci policajt musí mať IQ najmenej 90.) "To je kritériom pre stredoškolsky vzdelaných občanov. U vysokoškolsky vzdelaných ľudí je hranica postavená vyššie," dodáva.

Emocionálna a sociálna inteligencia uchádzača sa v testoch zisťuje len v malej miere. "A práve to je schopnosť, od ktorej závisí ako sa človek dokáže presadiť so svojimi schopnosťami v určitom sociálnom prostredí", dodáva Mgr. Bartlová. Od výšky emocionálnej inteligencie závisí ako pristupuje policajt k výkonu svojej práce, ako reaguje v krízových situáciách. "Policajti sa pri výkone služby musia rozhodovať rýchlo, pod tlakom situácie, častokrát riskujú svoje životy v prospech záchrany životov iných. Máme policajta, ktorý počas nočnej služby v zime skočil do ľadovej vody a zachránil ľudí z potápajúceho sa auta. Alebo nedávno pri výbuchu plynu náš policajt vytiahol chlapčeka z plameňov rodinného domu. A množstvo ďalších prípadov. Za takéto zásluhy bývajú policajti mimoriadne ocenení, či už hodnostným povýšením alebo aj finančnou odmenou."

Medzi policajtmi, napokon ako všade inde, sa nájdu aj takí, ktorí sú postupom času čoraz viac demotivovaní. Platy sú nízke a úroveň vyžadovanej poslušnosti vysoká... "Títo ľudia si po určitom čase vybudujú nejaký vnútorný obranný múr. Robia len to, čo majú v náplni práce, a nič navyše." Hlavným riešením by podľa psychologičky mala byť finančná motivácia. Veď žijeme v dobe, kedy všetko začína aj končí pri peniazoch.

Pocit moci, ktorý policajtom dáva zákon, v nich veľakrát prebúdza aj tie nie práve napozitívnejšie ľudské vlastnosti. Často zneužívajú svoje postavenie. V dávnejšej minulosti však svoju autoritu budovali aj pozitívnymi činnosťami - upozornili človeka, že má otvorené okno na chate, alebo, že sused má plnú schránku novín... Teraz sa väčšina z nich uchyľuje automaticky k pokutám. Je takéto pozitívne správanie žiadúce aj v súčasnosti, alebo je trend tlačiť všetko do nejakých sankcií? "Pozitívne správanie je žiadúce vždy a na každej úrovni, nie len v práci príslušníkov PZ. A príčiny ´uchyľovania sa k pokutám´ je potrebné hľadať skôr v systéme a fungovaní policajného zboru."

Usmerňovanie žiadúceho správania policajtov vo výkone, ich motivovanie, by podľa nášho názoru malo byť taktiež v kompetencií policajných psychológov. Realita je však iná, slovenskí psychológovia na krajských pracoviskách PZ takúto činnosť v pracovnej náplni nemajú. Mienka verejnosti o policajných psychológoch je tvorená seriálmi z policajného prostredia. Mnohí si možno myslia, že policajní psychológovia sa zúčastňujú v niektorých prípadoch aj vyšetrovania či výsluchov. Chodia v uniformách, nosia zbraň, pohybujú sa so svojimi kolegami policajtmi v teréne. U nás to však takto nefunguje. Drvivá väčšina psychológov sú civilnými zamestnancami polície. A takéto zaradenie im to neumožňuje. "Policajné informácie sa k civilným zamestnancom nemôžu dostať. Preto ani nie je dôvod či možnosť zúčastňovať sa výsluchov alebo vyšetrovania."

Tým pádom nemôžu byť policajtom nápomocní pri vyšetrovaní, nemôžu pomáhať zefektívňovať výsluchy použitím psychologických metód. Aj keď sú budúci policajti pripravovaní na svoje povolanie po psychologickej stránke na policajných školách, kde si trénujú prístupy k páchateľom na modelových situáciách, tieto vedomosti si ďalej prakticky neopakujú a neprehlbujú.

"Určite by bolo prospešnejšie, keby psychológovia boli v služobnom pomere, lebo ak má psychológ s policajtmi naozaj spolupracovať a pomáhať im, musí byť a pracovať medzi nimi, poznať a zažiť ich prácu a pracovné podmienky." Na Slovensku je psychológov v uniformách (v službe) len zopár. "Policajné miesta psychológov ostali iba na špecializovaných útvaroch v Bratislave, napr. na Úrade ochrany ústavných činiteľov a diplomatických misií, či na útvare osobitného určenia."

Na Krajskom riaditeľstve PZ v Košiciach dnes pracujú dvaja civilní policajní psychológovia. V minulosti ich bolo nielen viac, ale boli aj v služobnom pomere, čiže mali k policajtom a ich práci omnoho bližšie. Z roka na rok v rámci šetrenia finančných výdavkov sa ich počet znižoval. "Do roku 1997 mal každý pohotovostný policajný útvar vlastného psychológa v služobnom pomere. Psychológ pracoval na útvare, zabezpečoval výber policajtov, sledoval ich činnosť, zabezpečoval psychohygienu, či spolupodieľal sa na analyzovaní zásahov."

Okrem vyhodnocovania testov a spracovávania psychologickej diagnostiky uchádzačov o prijatie do služobného pomeru, policajný psychológ preveruje schopnosti a osobnostné predpoklady vnútorných zamestnancov v prípade ich preradenia na inú pozíciu alebo do iného útvaru. Psychológ sa taktiež podieľa aj na vzdelávaní policajtov v rámci pomoci pri štúdiu na vysokých školách, v psychologickej príprave formou besied a prednášok na vybrané témy. Úlohou psychológa v polícii je aj poskytovať psychologickú pomoc policajtom, ktorí zažijú nejakú traumatizujúcu udalosť. Môže to byť postrelenie, či usmrtenie páchateľa, s ktorým sa policajt nevie vyrovnať.

"Posttraumatickú intervenčnú starostlivosť poskytujeme v prípade, ak o to požiada policajt, alebo jeho priamy nadriadený. Táto služba však nie je často využívaná, možno aj preto, že medzi policajtmi nie je veľmi spropagovaná. Napríklad minulý rok sme poskytovali túto starostlivosť v dvoch prípadoch u civilných zamestnancov na požiadanie ich nadriadeného." Prax je však taká, že po výbere už psychológ s policajtmi väčšinou nespolupracuje. "V prípade smrti alebo použitia zbrane so smrteľným následkom sa s tým policajti vyrovnávajú sami, psychológ v takýchto prípadoch nie je využívaný."

Za celý čas svojho pôsobenia v polícii sa Mgr. Bartlovej stalo len párkrát, že jej služby využil policajt z vlastného popudu. O psychologickú starostlivosť takmer stále požiadajú nadriadení pre svojich zamestnancov. Tak to bolo aj v prípade, keď posudzovala psychický stav policajta, ktorý si pri manipulácii so zbraňou prestrelil ruku. "V prípade kontrolného psychologického vyšetrenia ide o posúdenie aktuálneho psychického stavu. Posudok o psychickej spôsobilosti či nespôsobilosti policajta na ďalší výkon služby ale vypracuje klinický psychológ Nemocnice MV PZ v Bratislave."

Za zlyhaním policajta stoja vo väčšine prípadov rodinné problémy, rozvody, alebo frustrácia z práce. Takýto policajti už väčšinou v polícii nezostávajú. Odídu sami alebo sú prepustení.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: "Byť slobodná je diagnóza?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári