Ako si spomínate na august 1968?
Pred tým vpádom vojsk to bolo niečo nádherné, osviežilo to celé ovzdušie v spoločnosti. Ja som mal vtedy rok pred maturitou. Potom to bola katastrofa. Mládež niečo podobné dovtedy videla len v amerických filmoch. Strach bol veľký, keď prechádzali tanky okolo Slovanu a celá cesta do Bratislavy bola obsadená posádkou zo Sovietskeho zväzu. Všetci v rodine sme boli v strachu. Nechcem na to ani radšej spomínať.
Gejza, technik
Akurát vtedy som bol na vojenčine v Bratislave. O piatej ráno 21. sme boli prekvapení. Mysleli sme si, že tí čo boli v službe na bráne si z nás robia srandu, keď prišli k nám s tým, že nás obsadili Rusi. To bol pre nás šok. V kasárňach sme boli potom mesiac zavretí, hoci sme mali ísť už domov, nechceli nás pustiť domov. Chýbali informácie, nič iné nefungovalo len rozhlas po drôte. Ten hlásil aj mŕtvych v Košiciach, nevedeli sme či to nie sú naši blízky.
Marián, dôchodca
Môj muž vtedy v noci hovoril, že idú asi kombajny alebo mláťačky. Ja som hovorila, to nemôžu byť kombajny, lebo to bolo také strašné dunenie. Mali sme vtedy drobné deti, nemali sme zásoby chleba ani nič. Šťastím bol pre nás môj švagor, ten mi nosil jedlo do Trebišova, kde sme vtedy bývali. Aj neskoršie obdobie bolo tým poznačené. Po každej stránke to bolo zlé. Aj muža prepustili, išiel z administratívy do výroby. Nemáme na to dobré spomienky, my sa tešíme tomu, čo je teraz.
Alžbeta, dôchodkyňa
Ja som bol vtedy v Bratislave. Bolo mi 30. Kvôli deťom, ktoré s nami spávali v jednej izbe som nemohol pustiť rádio. Keď som vyšiel na ulicu, videl som, že každý má pri uchu tranzistorové rádio. Až v zamestnaní som sa dozvedel, že sme obsadení. V podniku išiel celý deň rozhlas. Všade pred obchodmi a lekárňami boli vtedy dlhé rady. Problémom vtedy bolo zohnať Sunar. Ten veľký chaos trval hádam týždeň. Nebolo to jednoduché, nechodila doprava, tanky sa šúchali po tých kameňoch, bolo to čudné.
Viktor, dôchodca
Mala som vtedy 17 rokov, vnímala som to veľmi intentzívne. Spomínam si hlavne na tú noc keď prišli. Bývala som tu na Hlavnej ulici a silné reflektory svietili po dvore, ako keby niekto niečo hľadal. Do pamäte sa mi ako prvý moment tých udalostí vrylo to, ako k nám volala sesternica z Komenského ulice, že videli ísť tanky na Košice. Neskôr som na Námestí osloboditeľov videla prevrátený tank, rozstrieľaný osemposchoďák, všade horelo, bol dym. Taký nepríjemný pocit. Sovietsky vojaci chodili po vtedajšej Leninovej ulici s puškami.
Tamara, laborantka
V 68 som nebol tu, bol som v Plzni. Pred ich príchodom to bolo skutočne dobré. Zmenilo sa veľa. Bolo to veľmi negatívne vnímané. Aj keď sa tam nestrieľalo. Pracoval som, mal som už rodinu. Bolo to skutočne zlé obdobie. Keďže Plzeň oslobodili Američania, bola viac-menej orientovaná prozápadne. Ich príchod bol zakorenený, rozdávali čokolády, lebo to bola bohatá armáda. Keď prišli Sovieti, brali ich veľmi zle, všetko vykupovali, prišli hladní.
Miroslav, dôchodca
Vybaví sa mi návrat z konferencie z Oslo, pred ktorým som bol varovaný. Napriek tomu som ale prišiel domov, lebo som tu mal rodinu. Na Štúrovej boli mačacie hlavy. Počuli sme veľký hluk. Hovoril som si, že asi chodia čistiace autá. Na to pribehol sused a hovoril, že to idú tanky. Najprv sme mu neverili. Rusi si dávali veľký pozor, veľmi boli obozretní, aby sa to nezvrhlo na masaker. Bolo tu obrovské napätie, ale neskôr i rozčarovanie, že sa Dubček zachoval asi tak ako Beneš. Bol tiež v takej istej dileme.
Vladimír, dôchodca
Autor: Alexander Suchan
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
