V divadle usporiadal záhradník malú výstavnú revue, dovtedy nevídanú

Porovnávať súčasnosť s minulosťou mesta je bežné, aj užitočné, lenže vždy vyhrá tá súčasnosť a my sa môžeme chváliť, aký sme urobili kus práce. Ako by aj nie, veď máme modernú techniku, materiály, technologické postupy, ktoré sú neporovnateľné s minulosťou krompáčov, rýľov, talíg, konských povozov a všeličoho iného. Aj pri takej nedokonalosti bolo niečo, čo posúvalo dopredu život mesta, jeho výzor a dianie v ňom. Bolo to myslenie ľudí, nadšencov a obetavcov, ktorí nehľadali osobný a hmotný prospech. Koľkokrát sme to už ilustrovali príkladmi našich predchodcov. Aj dnes pripomenieme niektorých, čo im záležalo na vzhľade mesta, na niečom novom, prospešnom pre iných: členov "Spolku na skrášľovanie mesta", záhradníkov a ďalších, ktorí sa usilovali o založenie a činnosť spolkov v oblasti pestovateľstva, ako aj predvídavých mešťanostov.

Asfaltové chodníky mesto pozdvihli

Neboli to iba mešťanostovia - tiež nie všetci z nich - ktorí prišli medzi rôzne zmýšľajúcich radných s nejakou verejnosti a mestu prospešnou myšlienkou. Nebyť mešťanostu Teodora Münstera (1833 - 1909), ktovie kedy by mali Košice asfaltové chodníky. Nimi chcel dať Košiciam mestskejší vzhľad a ľuďom čistejšie prostredie, keď nebudú chodiť v blate. Pre vojakov dal postaviť za mestom dočasné drevené kasárne a v Košiciach kasárne, ktoré stoja dodnes, lebo predpokladal, že posádka sa bude rozrastať a mesto tiež.

Edmund Éder (1843 - 1912), Münsterov zástupca, a potom mešťanosta o jeho smrti, presadzoval urbanistickú úpravu najmä ulíc, patriacich do predmestia v západnej časti Košíc, tiež parkov, rozšírenie vodovodnej a kanalizačnej siete. Za veľmi dôležité považoval riešenie mestskej hromadnej dopravy a veľké úsilie vynaložil na prípravu výstavby električkovej trate, ktorú mesto samo nemalo šancu zvládnuť. Tomuto mešťanostovi možno ďakovať za výstavbu nemocnice (terajšia FN L. Pasteura na Rastislavovej ul.), za zriadenie súdnej tabule, čo sa stalo realitou v roku 1890. Navrhol nový štatút mesta, ktorým sa zaviedol do mestskej administratívy nový poriadok a presnosť. Mesto podľa neho pomenovalo park medzi divadlom a Dómom sv. Alžbety. Nové divadlo sa zriadilo zásluhou jeho predchodcu T. Münstera, za mešťanostovania ktorého sa renovoval Dóm sv. Alžbety aj Michalská kaplnka. Obidvaja títo mešťanostovia zotrvali na čele mesta až do svojej smrti a zrejme pre Košice urobili veľa vďaka svojej predvídavosti a schopnostiam. Popritom boli obidvaja členmi a funkcionármi mnohých spolkov, a to nielen formálne. (Münster bol aj členom slobodomurárskej lóže a aktívnym členom košického mužského spevokolu).

Brat Edmunda Édera (1846 - 1911) - hlavný mestský notár a mestský radca zaviedol matriku sobášených - po vydaní zákona o štátnom uzatváraní manželstva - ako v prvom meste na území Slovenska v bývalom Uhorsku. Ako predseda mestskej stavebnej komisie sa postaral o úpravu dlažby ulíc a chodníkov, nad výstavbou múzea a mestskej kanalizácie mal dozor a zriadil mestskú vináreň s predajom vín z viníc, ktoré malo mesto Košice v Slovenskom Novom Meste a chcel, aby malo z nich aj prospech.

Vincent Kozoroha (1852 - 1912) položil základy cestovného ruchu ako zástupca mešťanostu a inicioval vznik Zväzu cudzineckého ruchu, ktorého bol funkcionárom a propagoval Košice s okolím a ich pamiatkami článkami v časopisoch. Spomeňme mešťanostu Alexandra Töröka (1829 - 1863), ktorý bol na čele mesta iba dva roky (predtým bol hlavným mestským notárom a radcom) a tragicky zahynul pri výkone svojho povolania, keď išiel na obhliadku Bankova. Cestou späť utrpel zranenie pri nehode koča a na jeho následky zomrel. V tom čase neboli takéto dopravné nehody zriedkavé.

Košice v minulosti oplývali zeleňou, parkovou výsadbou, kvetinovou výzdobou, o čo sa zaslúžili záhradníci. Spomeňme troch, ktorí pôsobili v meste v období rokov 1848 - 1931. Boli to Adolf Uhl, Alexander Migály a Štefan L'Hullier. Uhl bol mestským umeleckým záhradníkom a podľa jeho návrhov sa upravovala aleja na terajšej Moyzesovej ulici v roku 1872. Pri košickej železničnej stanici bola lúka, z ktorej vytvorili v roku 1883 rozparcelovaním na záhony park, slúžiaci mestu a ľuďom dodnes. Deväť rokov mal Uhl vlastné kvetinárstvo so širokým sortimentom, odborným poradenstvom a dodávaním sadeníc pre súkromné záhrady.

V Andrássyho paláci na Hlavnej ulici mal kvetinárstvo Alexander Migály. Bol známy aj mimo Košíc ako pestovateľ ruží, na čo sa špecializoval a zúčastňoval sa na krajinských výstavách. V roku 1885 sa úspešne prezentoval na výstave v Budapešti expozíciou ruží, za ktorú mu udelili medailu. Jeho ruže boli vysadené aj v košických parkoch.

Odborníkom na pestovanie zeleniny bol Štefan L'Hullier, profesor Poľnohospodárskej školy v Košiciach a prednášal záhradníctvo aj v Debrecíne. Bol jedným z hlavných usporiadateľov krajinskej poľnohospodárskej výstavy v roku 1896 v Košiciach, ktorá mala veľký úspech a vysokú odbornú úroveň. Bol známy ako autor odborných článkov o nových technologických postupoch v pestovaní zeleniny, aj ako autor učebnice. Uhlova manželka sa venovala pestovaniu kvetov a bola v tom čase ako priekopníčka dnešných flóristov, keď viazala kytice novým spôsobom Tie, aj kvety ako solitéry vystavovala v obchode A. Migályho, spolu s ním, kde sa on prezentoval svojimi ružami. Bolo to v roku 1888, v jeseni, kedy boli Košičania po dovolenkách a radi chodili na rôzne podujatia. K výstave kvetov Uhlovú aj Migályho pravdepodobne inšpirovala výstava vencov záhradníka Júliusa Morvaja v októbri 1887 pred Dušičkami. Okrem mestského umeleckého záhradníka Uhla mali Košice ešte hlavného záhradníka Kertésza. Aj on sa predstavil na svojej individuálnej výstave v budove divadla pod lákavým názvom "Malá výstavná revue hlavného záhradníka Kertésza, ako doposiaľ nevídaná". Všetky výstavy poskytovali aj poradenstvo, vyvolali záujem o pestovanie kvetov, ale aj zeleniny a tým aj záujem o členstvo v záhradníckych spolkoch i v Spolku na skrášľovanie mesta.

Iniciatívni záhradníci

Poľnohospodárstvo ako také nezohrávalo v Košiciach veľkú úlohu, usudzujúc aj podľa toho, že iba 500 ľudí v tomto odvetví bolo koncom 19. storočia zárobkovo činných. V rámci župného poľnohospodárskeho spolku boli rôzne odborné poľnohospodárske spolky - záhradnícky, rybársky, hodvábnicky, poľovnícky. Záhradník A. Glevitzký založil Hornouhorský záhradnícky spolok so zameraním na podporu pestovania okrasných, liečivých a priemyselných rastlín, ovocinárstvo, záhradníctvo, zeleninárstvo, kvetinárstvo, včelárstvo aj hodvábnictvo. O to sa Glevitzský snažil, ale jeho plány a predstavy sa splnili až o 20 - 30 rokov, keď ich realizovali profesori Poľnohospodárskej školy v Košiciach. Spolok, ktorý mal schválené stanovy aj uhorským ministerstvom poľnohospodárstva v roku 1893 a jeho zakladajúcimi členmi mali byť majitelia záhrad, od začiatku stagnoval, takže o 2 roky prepracoval jeho výbor pod vedením predsedu - hlavného župana Péchyho - stanovy. Svoj cieľ - pestovateľstvo - nahradili výučbou záhradníckych pracovníkov a poskytovaním zliav členom pri nákupe kvetov, semien a ovocných stromov. V roku 1895 navrhol Záhradnícky spolok v Košiciach v meste zriadiť záhradnícku školu a včleniť ju do Poľnohospodárskej školy (na terajšej Letnej), predbežne otvorili osemmesačný kurz pre záhradníkov, vinohradníkov a ovocinárov s perspektívou rozširovania odborov a výchovou odborníkov, ktorí by propagovali ovocinárstvo na vidieku. Záhradnícky spolok požiadal mesto o pridelenie pozemku na školské pestovateľské účely, kde by mohli frekventanti kurzu získavať praktické skúsenosti. Dostali pozemok pri Poľnohospodárskej škole medzi cestou a Čermeľským potokom. V tom období tiekol cez Komenského ulicu až na Hlavnú. Po ňom, ani po pozemku, kde pestovali hrozno a ovocné stromy, niet už ani chýru.

Spolok na skrášľovanie mesta ho zviditeľnil

Zveľaďovaniu mesta pripisovali veľký význam tí, ktorí boli na to povolaní z titulu svojej funkcie a ľudia, ktorým nebolo napredovanie Košíc, ich vzhľad a modernizácia ľahostajné. Veľkým prínosom bola činnosť členov Spolku na skrášľovanie mesta, v 19. aj začiatkom 20. storočia. Nezviditeľňval sa vo verbálnej a teda formálnej činnosti, ale zviditeľňoval mesto. Či to bolo zriadenie plavárne a úprava ulíc, o čo sa zaslúžil v r. 1876 jeho predseda Ľudovít Ékes, úprava parkov pri stanici a na Hlavnej ulici vďaka Viliamovi Maléterovi (lekárnikovi a neskoršie mešťanostovi), stavba hrádze na Hornáde pre odvod vody do košického mlynského náhonu pod vedením Emila Grosa, v roku 1901, ochrana zvierat, hygiena mesta. Jej základy položil hlavný mestský lekár a hygienik Jakub Moskovics v roku 1882. Zaviedol kontrolu hygieny predaja potravín a ich pravosti, aj čistoty trhovísk. Gabriel Gönder ako hlavný inžinier mesta bol poverený riadením výstavby vodovodu a kanalizácie a túto funkciu spájal s členstvom v Spolku na skrášľovanie mesta. Navrhoval úpravy verejných priestranstiev - park pozdĺž Mlynského jarku, fontána v parku za divadlom, zabezpečoval odvoz odpadu a polievanie ulíc, v roku 1911 navrhol urbanizačný plán mesta. Určite je čitateľom známe meno košického fotografa Ladislava Rozmana. Jeho otec, obchodník Andrej Rozman (1854 - 1941) bol poverený mestskou radou ako jej zástupca v Spolku na skrášľovanie mesta. So skrášľovaním mesta súvisela aj ochrana parkov a verejných priestranstiev, v čom našiel Spolok spoločný jazyk s mestskou políciou, strážením parkov a výziev mestského kapitána k obyvateľom, aby ich neničili. Spolok plnil svoj cieľ a jeho ideu oživili aj členovia súčasného spolku, ktorému tak isto nie je ľahostajné, akú tvár má mesto.

Starodávne mestské novosti

Hľadali mŕtveho grófa

Súdna stolica v Košiciach dvakrát predvolala grófa Gejzu Andrássyho ako svedka vo veci predaja jeho lesov. Dvakrát predal tie isté lesy hlavný správca Andrássyho majetku Ándor Harmatta z Parchovian v Sečovskom okrese, ktorý mal plnú moc na uzatváranie zmlúv v grófovom mene. Harmatta, údajne bez vzdelania, dostal toto miesto ako príbuzný, aby spravoval majetok v hodnote 1 miliardy korún. Iba v Zemplínskej župe vlastnil gróf do 40 tisíc jutár pozemkov, prevažne lesov. Gróf sa na súd ani raz nedostavil a Harmatta nevedel kde sa nachádza. Rovnako to vyhlásil aj Andrássyho právny zástupca Dr. Turnovský. Keď po hľadaní a pátraní polícia súdu oznámila, že gróf sa nemohol dostaviť na súd lebo je mŕtvy, obaja sa tomu čudovali.

Falošné mince

Štátna polícia v Košiciach zistila, že na trhoviskách obiehajú falošné dvadsaťhalierové mince a istila aj to, kde bol ich zdroj. Falšovatelia mincí z Ostravy ich priviezli do Medzilaboriec a Michaloviec a tam sa ich "dealeri" už postarali o vpustenie do obehu. Mince boli vyrobené zo starých rakúskych a pri dôkladnejšom prezeraní dvadsaťhaliernikov bol na nich viditeľný rakúsky orol.

Namiesto krčmy kostol

V Košickej Novej Vsi sa v máji 1922 obyvatelia rozhodli, že postavia nový kostol. Boli to väčšinou mäsiari, ktorí chodili denne do Košíc na trh predávať svoje výrobky. Mäsiari nemali čas vysedávať v obecnej krčme, ktorá bola preto takmer prázdna a navrhli obecnej rade, aby ju predali a za utŕžené peniaze postavili kostol, ktorý bol už na spadnutie. Začali sa naň už zbierať - mali 450 tisíc Kč a keby k nim pridali peniaze za krčmu, svojpomocne by ho postavili.

V obci chceli dokončiť stavbu vodovodu, ktorá sa začala ešte za monarchie a prerušila počas 1. svetovej vojny. Košická N. Ves mala nedostatok pitnej vody a pramene, ktoré boli južne aj severne od obce, mali malú výdatnosť. Preto museli prehlbovať studne, ktoré v lete vysychali. Tento problém mali aj Košice, kde sa v lete voda nedostala na 1. poschodie, niekedy ani na prízemie.

Konkurz na miesta horárov

Vrchný lesný radca v Košiciach Ing. Czmira vypísal konkurz na miesta okresných horárov na 4 stanice so sídlom v Slanci, Svidníku, Hrabkove a Vranove. Záujemcovia mali spĺňať tieto podmienky: "Vek 24 - 40 rokov, bezvadný v mravnej oblasti aj po zdravotnej stránke, ukončená nižšia lesnícka škola, ovládanie slovenského jazyka v slove i v písme, v Slanci musí znať čiastočne aj maďarskú reč."

Ponúka sa definitívne vymenovanému horárovi nasledovné: "Ročný plat 2 000 Kč, bytné 600, druhotný príplatok 1 200, cestovný paušál 1 200, šatný príplatok 1 200, úhrnom 6 tisíc Kč. Služné sa päťročne o 400 Kč zvýši."

Košice bombardovali v 15. storočí

Nie je to omyl, ale skutočnosť. Z historických prameňov sa dozvedáme, že Košice boli bombardované počas ich niekoľkomesačného obliehania poľsko-litovskými vojakmi Jána Alberta v rokoch 1490 - 91. Pevné mestské hradby aj ozbrojenci odolávali nepriateľovi, ale nedokázali zabrániť škodám, ktoré spôsobilo bombardovanie na domoch vnútorného mesta aj jeho sakrálnych stavbách, nehovoriac o zničených huštákoch, ktoré ani po dvoch desaťročiach nedosiahli počet domov, aký bol pred týmto pustošením. Na bombardovanie získaval poľský panovník trhaviny aj k nim potrebné zariadenia z rôznych zdrojov, dokonca aj z poľského mesta Gdaňsk, odkiaľ ich dopravovali po vode aj súši. Po víťazstve Košičanom, ktorí ním preslávili mesto až natoľko, že ho začali označovať ako nedobytné a ktorým zachránili Vladislavovi II. uhorskú kráľovskú korunu, dostalo od neho mesto odškodné za vynaložené výdavky v sume 9 tisíc zlatých.

Soňa MAKAROVÁ

Autor: Štefan Bubán vo VSG

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári