Naštudoval košický súbor opičie jazero?

Znáša orlica vajíčka do psej búdy?

Spoznávať jazyky a nedorozumievať sa v cudzine rukami-nohami sa najmä u mladých stáva pomaly samozrejmosťou. Čo však s tými, ktorí nemajú nadanie na jazyky alebo patria k staršej generácii a pri učení slovíčok, tvorení viet a preklade textu im to tak "nepáli?" Riešenie je jednoduché môžu využiť služby tlmočníkov. Patrí k nim i Košičan Roman Gajdoš. Na "voľnej nohe," teda v slobodnom povolaní pôsobí ako konferenčný tlmočník a prekladateľ z a do francúzštiny a angličtiny. Tejto činnosti sa venuje štyri roky.

"Viete, že prekladanie a tlmočenie nie je to isté, i keď si to mnohí myslia? Sú to dve rozdielne činnosti," začal R. Gajdoš stretnutie otázkou. "Prekladať znamená, že sa z jedného jazyka do druhého preloží to, čo je napísané, čiže ide o písané dokumenty. Bežne prekladám rodné listy, sobášne, živnostenské, vysvedčenia, obchodné zmluvy, rozhodnutia súdov. Výraz tlmočenie je správne použiť vtedy, ak ide o slovný prejav a môže byť simultánne alebo konzekutívne" pokračoval vo výklade. "Simultánne tlmočenie býva zväčša kabínkové, čo znamená, že tlmočník sedí v kabíne a ihneď tlmočí to, čo rečník hovorí. Prednášajúci môže na tlmočníka takmer aj zabudnúť a hovoriť prirodzeným tempom."

Pri konzekutívnom tlmočení, ktoré sa často využíva na menších seminároch, rokovaniach a tlačovkách, rečník prednesie istú ucelenú myšlienku, potom svoju reč preruší a slovo má tlmočník. Tento spôsob je náročný na pamäť, preto si tlmočník musí robiť poznámky, takzvaný tlmočnícky zápis. Aj preto tento druh tlmočenia viacerí považujú za náročnejší ako simultánne. R. Gajdoš pravidelne strieda obe formy a obe sú rovnako vzrušujúce, lebo nikdy nevie, čo ho v najbližšej chvíli čaká. "Ak ide o oficiálne podujatie či simultánne tlmočenie v priamom televíznom prenose je to podobné ako čítanie správ naživo. Oprava neexistuje. Do éteru vyjde, čo v tom momente vyslovím."

Veľkou skúškou ohňom sú pre neho tlmočenia, keď v hľadisku sedí odborná verejnosť a musí používať odborné výrazy, ktoré sú pre ňu všeobecne známe a zaužívané. K takým patrili trebárs semináre pre sudcov a prokurátorov o európskom trestnom práve či tlmočenie v holandskom Haagu. Kým sa posadil do kabíny, niekoľko dní bol zahrabaný v učebniciach, slovníkoch a publikáciách vo francúzštine i slovenčine, aby odborné výrazy správne pochopil, vhodne ich spojil, naučil sa ich i adekvátne hneď pretlmočil.

Len poznať jazyk k tlmočeniu nestačí

Tí, čo cudzí jazyk obstojne ovládajú, sú často presvedčení, že tlmočenie nemôže byť zložité a hravo by ho zvládli. O opaku ich nemieni presviedčať. Vie, že len na "mieste činu" sa najobjektívnejšie a na vlastnej koži presvedčia, koľko úskalí na tlmočníka čaká a čo všetko k serióznej práci musí ovládať. "Osobne som zástancom názoru, že kto chce tlmočiť, mal by cudzí jazyk študovať systematicky a seriózne na vysokej škole. I keď sa na kurze alebo počas dlhodobejšieho pobytu v zahraničí dá naučiť hovoriť plynulo a s lepším prízvukom, pri absencii adekvátneho vzdelania sa používa veľa hovorových výrazov. Ani gramatika nie je čistá, učesaná."

Okrem dokonalého ovládania jazyka a bohatej slovnej zásoby musí byť podľa R. Gajdoša tlmočník pohotový, aby to, čo odznelo, okamžite preformuloval do druhého jazyka. Má byť tiež rozhľadený, lebo témy rozhovorov bývajú rôzne. "Aj prednedávnom sa mi stalo, že pri stretnutí druhého najváženejšieho člena francúzskeho senátu s významným predstaviteľom nášho mesta, keď skončili debatu na tému kultúry, senátor sa priznal, že je vášnivým poľovníkom. A tak sa zaujímal, či je u nás možnosť zastrieľať si na operencov." Keďže odpoveďou bol kompletný prehľad o slovenskej poľovnej zveri, na kultúrne a ekonomické témy musel v tej chvíli zabudnúť. O to rýchlejšie prišlo na rad lovenie v pamäti ako sa po francúzsky povedia prepelice, jarabice, sluky, tetrov, srnec, jeleň. "Ešteže sa do nás na Katedre románskej a klasickej filológie Prešovskej univerzity snažili pedagógovia "vtĺcť" i možno napohľad nepodstatné veci, napríklad predstaviteľov fauny a flóry. V spomínanej chvíli som im v duchu veľmi ďakoval..." Roman si cení i svoju jazykovú kultúru, ktorú mu dali rodičia. Hoci sa narodil v Košiciach, keďže obaja sú slovenčinári, v detstve ho často kárali, keď zaťahoval po "košicky" alebo sa v jeho jazykovom prejave objavili nečistoty a zlozvyky: Aby niekde na odbornom fóre pri tlmočení do slovenčiny zaťahoval východniarsky, to si dnes nevie predstaviť.

Spočiatku si nevedel predstaviť ani to, čomu sa bude pracovne po vysokej škole venovať. Vedel iba, že to budú angličtina a francúzština. Počas voľnej debaty sa ich raz vyučujúca spýtala, či už niekto z nich čosi prekladal alebo tlmočil. Roman sa priznal, že on nie, a že o tlmočníctve ani veľmi neuvažuje. Netušil, ako sa mýli. Hneď po škole totiž absolvoval civilnú vojenskú službu ako asistent vtedajšieho francúzskeho atašé pre francúzsky jazyk Bruna Boyera. "Bola to neopísateľná 13-mesačná škola života, počas ktorej som si vďaka rôznym stretnutiam francúzskeho atašé zdokonalil techniku tlmočenia. Na toto obdobie rád spomínam. I keď trému, či skôr rešpekt, mám pred každým tlmočníckym výkonom dodnes."

Je to pochopiteľné. Práve preto, že je na voľnej nohe, klienti s ním musia byť spokojní zakaždým, nie iba raz. Zlý chýr sa šíri oveľa rýchlejšie ako dobrý. Jeho obľúbenými témami sú právo, ekonomika, európska politika, menej rád má medicínske témy alebo iné, vysoko technické, niektoré tlmočenia aj odmietol.

"I v tejto práci človek musí poznať svoje schopnosti a nepreceniť sily. Dodržiavať treba tiež nepísaný etický kódex, do ktorého patrí aj povinnosť zachovať mlčanlivosť, veď na rokovaniach sa neraz hovorí o vážnych strategických krokoch, obchodných plánoch spoločností či politických zámeroch. Niektorí klienti mi dali podpísať prehlásenie o mlčanlivosti, s väčšinou však spolupracujem na základe vzájomnej dôvery."

Na škole netušil, kde zakotví

Po skončení "civilky" uvažoval, čo ďalej, kde sa uchytiť. Jedno mu bolo jasné. Neznáša stereotyp, nevie si predstaviť, že by ráno na ôsmu do kancelárie prišiel a o šestnásť tridsať odišiel. To bol jeden z dôvodov, kvôli ktorým sa rozhodol pre slobodné povolanie. Dnes sú jeho kanceláriou mobil a internet. "Pri tlmočení mi všednosť a pravidelnosť nehrozia. Už som tlmočil na Silvestra či počas iných sviatkov, prípadne mám víkend uprostred týždňa, zato v nedeľu najčastejšie pracujem." Okrem toho, že nemusí "štikať", na jeho práci sa mu páči, že sa často menia témy rokovaní, aj ich miesta. Týždeň trebárs začne tlmočením v ochrannom oblečení pri vysokej peci v U. S. Steele a o niekoľko hodín neskôr je v obleku na konferencii v Paríži. Dosť často ho volajú, ak potrebuje jeho služby samospráva, štátna správa, tlmočí i na vládnej úrovni, ak príde na Slovensko delegácia z niektorého francúzsky hovoriaceho štátu. Pravidelne jeho služby využíva tiež francúzska ambasáda na Slovensku.

"Asi pri 80 percentách práce som v tmavom obleku a kravate, aj keď pripravenú musím mať aj inú alternatívu. Minulý rok v septembri som tlmočil v prezidentskom paláci počas večere s kambodžským kráľom a na druhý deň som sprevádzal slovenskú delegáciu po francúzskom vidieku, na kozej farme. Vďaka mojej profesii sa dostanem aj tam, kam noha bežného smrteľníka asi nikdy nevkročí. Mal som napríklad možnosť vstúpiť do prísne stráženého pásma na ukrajinskej hranici, do zákulisia lyonskej opery či do belgickej práčovne, ktorá je najväčšou v Európe. Alebo som bol s bývalým slovenským prezidentom počas jeho návštevy Alžírska v beduínskom stane na Sahare. "

K menej príjemnej stránke tejto profesie podľa R. Gajdoša patrí to, že sa väčšina dôležitých a zaujímavých podujatí deje v Bratislave alebo ešte ďalej na západ od Košíc. Letušky ho pomaly vidia častejšie ako doma manželka. Trošku pokojnejšie je to cez leto a začiatkom roka. Vtedy je mierny útlm, ktorý využíva na preklady. V podstate však stále musí byť pripravený a sústredený, pretože, i keď na niektorých podujatiach tlmočí len hodinu či poldeň, príprava na poniektoré trvá i dva-tri dni. Je puntičkár, preto je na seba prísny. Takže, ani veľké trapasy zatiaľ nevyviedol.

I keď celkom sa mu nevyhli. Jeden "vyrobil" v máji tohto roku, počas návštevy delegácie z Lyonu. "Boli sme na návšteve v košickom Štátnom divadle. Jeho riaditeľ okrem iného menoval baletné predstavenia, ktoré naštudovali. Všetko bolo v poriadku do chvíle, kým nespomenul Labutie jazero. Namiesto labutie sa mi podarilo názov pretlmočiť ako opičie jazero. Labuť a opica sa po francúzsky podobne vyslovujú. Aj keď som sa v tej istej sekunde opravil, Francúzi šli od smiechu do kolien..." I ďalšie faux pas sa mu prihodilo so zvieracou ríšou. Bolo to pred niekoľkými rokmi na festivale lokálnych televízií Zlatý žobrák. Tlmočenie je náročné, veď projekcia trvá štyri dni, filmy sú na najrôznejšie témy, takže aj slovná zásoba je v nich nesmierne široká. "Všetko, aspoň som si to myslel, išlo dobre aj pri tlmočení slovenského dokumentu o orlovi skalnom. Počas prestávky prišli za mnou do kabíny Francúzi so širokým úsmevom. Pochválili ma za tlmočenie, ale hneď sa aj spýtali, odkedy u nás orlica znáša vajcia do psej búdy... Opäť podobnosť slov vo francúzštine a prešľap, ktorý našťastie, nikoho neurazil bol na svete."

Dôležité je poznať kultúru národa

V poslednom čase sa v západnej Európe namiesto pojmu tlmočník začína používať pomenovanie medzikultúrny mediátor, pretože takýto človek musí poznať kultúru oboch krajín. Inak pri stretnutiach môže dôjsť k nedorozumeniam. "Francúzi sú napríklad šokovaní, ak im pred začiatkom rokovania, ktoré sa začne ráno o 9. hodine, ponúkneme alkohol. Dokonca som zaregistroval, že zmenili postoj, stretnutie začali brať menej vážne. Aj keď slovenská strana to s "ostrým" myslela úprimne, chcela si ich po našom uctiť. Vo Francúzsku je však nepredstaviteľné predpoludním piť tvrdý alkohol. Ďalším naším zlozvykom je, že pred začiatkom vety, pri pritakávaní, hovoríme no, no. Francúzi ho vnímajú ako nesúhlas, pretože u nich no znamená nie. I to potvrdzuje, že niekedy sa kvôli maličkostiam môže zbytočne pokaziť alebo nesprávne pochopiť veľmi vážne stretnutie."

Hoci R. Gajdoš s turistickými výpravami po Košiciach veľmi nechodí, dva momenty zo sprevádzania mu utkveli v pamäti. Francúzi, bežní, aj z oficiálnych delegácií, úžasne obdivujú našu Hlavnú ulicu. Páčia sa im i tie krajšie letné záhrady vzdialené niekoľko metrov od budovy reštaurácie, kde ľudia s obľubou posedávajú. Inak však o Slovensku veľa toho nevedia. Bežný Francúz napríklad to, kto je naším prezidentom, vie zriedkakedy. Zato Adrianu Sklenaříkovú pozná vo Francúzsku vari aj malé dieťa.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Štefan Bubán vo VSG

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári