Ak je dobrá energia, capoeiristi

dokážu aj to, čo by inak nezvládli

Čo si predstavíte pod pojmom Brazília? Nádherné pláže, karneval v Riu, či temperament brazílskeho ľudu. Niekomu, najmä časti mladšej generácie, sa však v mysli okamžite vybaví aj capoeira. Druh bojového tanca, ktorý expandoval z Brazílie do celého sveta. Svojou exotickosťou, hravosťou a excelentnými akrobatickými kúskami, predvádzanými capoeiristami, si podmaňuje čoraz viac ľudí. Patria k nim aj Košičania. Capoeiru do Košíc doniesol a jej výuku pred šiestimi rokmi rozbehol 27-ročný programátor Ing. Richard Széplaki. Založil úspešnú skupinu Capoeira Oxumare, ktorej vystúpenia mohli Košičania vidieť na rôznych akciách. Naposledy na Hlavnej ulici v rámci akcie T-Com Fiesta.

Mladí muži v bielych tričkách a bielych voľných nohaviciach predvádzajúci saltá dopredu i dozadu, mlynské kolá, mostíky, ohýbajúci trupom v pózach dolu hlavou, vyrážajú divákom dych. Sú ako z gumy. Vyzerajú ako by sa len zabávali. Ich vystúpenie sa vždy nesie v znamení temperamentných rytmov exotickej hudby, ktorá dáva exhibícii osobitú atmosféru.

Náročné bojové artistické pohyby predvádzajú s ladnou, doslova mačacou ľahkosťou. Neuveriteľné. Ako sa toto dá naučiť? "Tréningom. Cvičíme trikrát do týždňa po dvoch hodinách," vraví vedúci skupiny Capoeira Oxumare Ing. Széplaki, alias Rixao (všetci capoeiristi majú prezývky). Svojím výzorom, tmavými dlhými kučeravými vlasmi viac pripomína pravého brazílskeho ako košického capoeiristu. "Základom Capoeiry naučím každého za dva týždne. So základom je však potrebné ďalej pracovať. Pohybov je v capoeire na tisíce, lebo každý môže mať aj 60 variácií. Môže sa vykonávať s rôznymi emóciami a bude zakaždým vyzerať inak." Akrobacia v capoeire vychádza z brazílskeho temperamentu. Brazílčania tieto prvky do klasickej capoeiry zaradili v snahe predvádzať sa, čo je typickým znakom južanskej nátury.

Richard sa s capoeirou stretol prvýkrát na televíznej obrazovke. Bojové umenia ho fascinovali vždy. Od 14 rokov trénoval Taekwon-do, Ninjutsu a Yoseikan Budo. "Capoeira ma zaujala asi tým, čím každého svojou exotickosťou, temperamentom, osobitou hudbou. Nedá sa porovnať so žiadnym iným bojovým umením. Je oveľa hravejšia ako iné bojové štýly."

Sen o cvičení capoeiry sa mu splnil v lete v roku 2001, ktoré strávil v USA. "Tu som stretol človeka, ktorý ma učil techniky capoeiry, hre na hudobné nástroje, ako aj spevu." Tento afro-američan mu pomohol rozbehnúť capoeiru v Košiciach. Preskúšal ho a dostal od neho poverenie, na základe ktorého, môže záujemcom legitímne poskytovať jej výučbu.

"Capoeira je náročná v pohyboch, ale aj v hudbe," pokračuje Richard. "Človek musí mať hudobný sluch a zmysel pre pohyb. Moji tréneri ma učili, že v capoeire je hudba 80 percent a zvyšok je pohyb. Človek však nemusí byť parketový lev a nemusí mať ani základy gymnastiky. Saltá nemusí robiť každý. Nesmie mať vážne zdravotné problémy s kĺbmi, s chrbticou. Jednou z našich členiek je napríklad fyzioterapeutka a sama potvrdzuje, že naším tréningom sa veľmi posilňujú chrbtové svaly."

Capoeira vedie k lepšiemu držaniu tela, okrem chrbta posilňuje brucho, ruky, nohy a zlepšuje celkovú ohybnosť. Žiadne vážne úrazy ešte doteraz nemali, nanajvýš nejaký vytknutý členok. Po pol roku poctivého tréningu človek zosilnie a zvládne veci, ktoré by si myslel, že nedokáže. "V žilinskej skupine máme 120 kg člena, ktorý je perfektný v hudbe, v pohyboch. Dokáže stáť na rukách, vie vyskočiť do vzduchu, čo je na jeho postavu úžasné. Jeho dávam každému za vzor, lebo je to najlepší výkon, ktorý som v capoeire videl."

Capoeira je dialóg, vytvorený z pohybov - prieskumných, útočných, obranných, ľstivých. Prostredníctvom týchto pohybov dvaja ľudia komunikujú vo forme otázok a odpovedí. "Pri capoeire sa človek učí na každý pohyb druhého človeka odpovedať určitým pohybom. Napríklad, odpoveďou na pohyb útočný je pohyb obranný, alebo únikový," objasňuje. Je to viac šport alebo tanec? "Niekto v tom vidí viac tanec, iný šport. Kto má o tanci predstavu zosynchronizovaných pohybov páru, tak ten v tom asi tanec neuvidí."

Každý, kto to s capoeirou myslí vážne, musí prejsť skúškou zasvätenia, pri ktorej "mestre" testuje, či ovláda základné pohyby a históriu capoeiry. Po tomto rituále dostane capoeiristickú prezývku. Okrem toho, každý capoeirista musí vedieť zahrať capoeiristickú hudbu. Preto sa počas tréningov učí spievať a hrať na päť tradičných capoeiristických hudobných nástrojov. Rytmus je jednoduchý, na štyri doby. "Jedno bez druhého sa robiť nedá. Práve z hudby vzniká energia, ktorá dodáva silu obidvom hráčom. Hovorí sa, že keď je dobrá energia, tak capoeiristi dokážu aj to, čo by inak nikdy v živote nezvládli."

Niektoré hudobné nástroje, na ktorých Košičania hrajú, sú z Brazílie, iné sa im podarilo vyrobiť svojpomocne. Problémom bolo napríklad vypestovať tekvicu, ktorá tvorí základ hudobného nástroja berimbau. Bežne rastie v južných krajinách, ale na Slovensku nemá dobré podmienky. "Po dlhom skúšaní sa nám podarilo vypestovať tekvice v Nižnej Hutke. Potrebovali veľa vlahy, hnojiva a starostlivosti."

Košickí capoeiristi úzko spolupracujú s európskymi capoeiristami. Sú zastrešení úniou, ktorú vedie brazílsky Mestre Pontapé. V Košiciach je asi 40 capoeiristov, z toho tretina žien. "Vo svete tvoria ženy polovicu členov capoeiristických skupín. V histórii ženy nesmeli robiť capoeiru. Mohli byť len v okolí a tancovať pri tom sambu." Ako ide capoeira ženám v porovnaní s mužmi? "Muži majú celkovo viac sily a je to aj pri capoeire vidieť. Preto vedia pohyby po technickej stránke lepšie zvládnuť. Ale ženy sú zase ohybnejšie a tam kde nemôžu ísť silou, idú rozumom." Najmladší člen košickej skupiny má 6 rokov, najstarší sa blíži k 50-tke. Minulý rok otvorili krúžok capoeiry pre deti na ZŠ Laca Novomestského.

Ľudia, ktorí capoeire prepadli, ju vnímajú nielen ako koníček, ale i životný štýl. Capoeira je prejavom boja za slobodu a svetový mier. Symbolizuje boj nielen po stránke fyzickej, ale aj duševnej. "V tomto duchu sa snažia capoeiristi žiť. Všade vo svete vystupujú v rámci rôznych charitatívnych podujatí, je ich vidieť v demonštráciách proti vojnám." Okrem tejto filozofie sa snažia do svojho bežného života vniesť viac južanskej uvoľnenosti. Aj brazílskemu temperamentu sa vraj dá naučiť. Kto je capoeiristom telom i dušou, ten sa viac baví a menej ponáhľa. "A občas kývne rukou nad tým, že nestíha. Brazílčania sa nikde neponáhľajú, o 10 minút majú vystúpenie a ešte si kľudne sedia na káve. Mali sme s nimi na seminári jednu prezentáciu a ani jednu z dvoch skúšok nestihli..."

Richard sa v capoeire vzdeláva stále. Chodí na rôzne capoeiristické sústredenia, kde sa od skúsenejších učí novým pohybom. Pre neho sa capoeira skutočne stala životným štýlom. Nechal si narásť vlasy ako pravý Brazílčan, učí sa portugalčinu ako samouk a je v nej natoľko zdatný, že sa s Brazílčanmi dokáže dohovoriť. Ovládanie jazyka je pre neho výhodou pri organizovaní stretnutí s brazílskymi capoeiristami. Budúci rok sa chystá splniť si sen, ktorý je snom každého capoeiristu - má namierené do Brazílie.

Prostredníctvom capoeiry sa ľudia učia prekonávať problémy a samých seba. Na tréningoch v príjemnej atmosfére, vytvorenej priateľskými vzťahmi a hudbou, ktorá ju umocňuje, dokážu prekonávať vlastné obmedzenia. Skupina je totiž ako rodina. Jej členovia si navzájom radia a povzbudzujú sa nielen na tréningoch, ale aj mimo nich. "Takto sa dokážeme zbaviť vlastných blokov. Pomáhame si pri odstraňovaní nedostatkov, ktoré sa u každého pri cvičení prejavujú. Každý úspech človeka povzbudzuje, napomáha sebadôvere, ktorá je potrebná aj pri riešení iných problémov. Sme radi, že sa venujeme niečomu konštruktívnemu, niečomu čo nás obohacuje a nekrátime si čas chodením po diskotékach alebo na pivo."

Capoeira je nielen moderným spôsobom pestovania fyzickej zdatnosti, ale aj pútavým spôsobom spoznávania kultúry cudzej krajiny. Je spojítkom k poznávaniu inej mentality, iného spôsobu života a umožňuje si z neho zobrať to, čo človeku obohatí život aj v našich končinách.

* Capoeira sa v čase jej vzniku stala demonštráciou otrokov proti útlaku, neskôr aj kriminálnou činnosťou

Najprv ju zakazovali, neskôr sa stala národným športom

Existuje niekoľko teórií o tom, ako capoeira vznikla. Najrozšírenejšou je tá, ktorá hovorí o tom, že keďže otroci nemohli vlastniť žiadne zbrane a nemali možnosť ako sa brániť, vyvinuli bojové umenie ukryté v tanci.

Keď v roku 1500 začali Portugalci kolonizácovať Brazíliu, priviezli do krajiny 3,5 milióna otrokov z Afriky. Tí si zas so sebou priniesli kultúru, v rámci nej i capoeiru, ktorú si predávali z generácie na generáciu. Okolo roku 1814, keď bolo otroctvo najviac rozšírené, bola capoeira a iné formy africkej kultúry zakázané. Dôvodov bolo niekoľko: vytvárali sa malé a súdržné skupiny, capoeira robila z otrokov nebezpečných a agilných bojovníkov, a dávala im pocit znárodňovania sa. Praktizovala sa v násilných formách v Riu a Recife, ako rituálno-tanečno-bojová hra v Bahii, na skrytých alebo otvorených miestach, kde by ju nebolo možné zrušiť.

V roku 1888 sa zrušilo otroctvo a oslobodení otroci nemohli nájsť miesto v sociálno-ekonomických vrstvách. Capoeirista, s bojovými vlastnosťami, skvelou kondíciou a individualitou, v tomto období často skončil ako kriminálnik. A capoeira s ním. V Rio de Janeiro, kde nadobudla exkluzívnu formu boja, sa vytvorili kriminálne gangy, ktoré terorizovali miestne obyvateľstvo. Dýka a britva boli ich neodmysliteľnou súčasťou. To viedlo až k definitívnemu zákazu capoeiry v roku 1892.

V roku 1930 obávaný bojovník Mestre Bimba otvoril prvú akadémiu capoeiry a založil štýl Capoeira Regional. Vytvoril novú vyučovaciu metódu deviatich sekvencií, založenú na pohyboch a kopoch pre dvoch hráčov. Tiež vymyslel sekvencie premetov a sált, pri ktorých sa capoeiristi učia padať vždy na nohy. Jeho štýl rýchlo expandoval do všetkých kútov Brazílie. K oficiálnej registrácii capoeiry mu pomohol vtedajší prezident, ktorý prehlásil capoeiru za národný šport. V roku 1941 Mestre Pastinha otvoril svoju školu capoeiry Angola. Po prvý raz sa capoeira začala učiť aj v tradičnej forme.

Časom vznikali aj rôzne majstrovstvá s pravidlami. Okolo roku 1970 začala capoeira strácať svoju rituálnu a filozofickú stránku hry a zaraďovala sa medzi ostatné bojové umenia. Aj keď majstrovstvá a turnaje existujú dodnes, nemajú reálne uplatnenie vo svete capoeiry.

Štýl - Capoeira Angola: zachováva všetky staré a pôvodné tradície capoeiry, ktoré by sa inak stratili. Celá hra tejto capoeiry je velmi pomalá a priblížená nízko pri zemi. Je veľmi náročná na pohyb.

Štýl - Capoeira Regional: štýl založený na prvkoch akrobacie, dynamických a rýchlych pohybov. Otcom tejto capoeiry bol Mestre Bimba. Nielen že skombinoval pohyby capoeiry s technikami iných bojových umení ale vytvoril aj oficiálny výukový systém.

Sprievodné hudobné nástroje: Berimbau je nástroj v tvare luku, na ktorom je prichytená tekvica. Atabaque je africký bubon, ktorý nájdeme aj v iných kultúrach. Udáva rytmus pre pandeiro a tlieskanie. Pandeiro je tamburína, ktorá pomáha udržiavať rytmus atabaqu a tlieskania. Agogo sú dva zvonce spojené v jeden. Má veľmi silný zvuk a obohacuje priebeh hry capoeiry. Reco-reco je nástroj, používaný pri štýle angola. Má tvar bambusovej trúbky, so zárezmi na povrchu, po ktorom sa prechádza paličkou. Vydáva hrkavý zvuk.

Stranu pripravila: Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: LAMA ALPAKA (Lama pacos)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári