Ako sa košická rozohrávačka stala hlavnou kresličkou reprezentácie

Hitom tohtoročného športového leta na Slovensku bol tenisový Fed Cup v košickej Steel Aréne, ale aj svetový šampionát basketbalových devätnástok v Bratislave. Skvelými vystúpeniami na pódiu Sibamac arény NTC si dievčenská kapela s nápisom Slovakia na hrudi získala srdcia fanúšikov a prekvapujúco si "vyspievala" šieste miesto medzi prihlásenou elitou.

Pred odbornou porotou obstáli všetky hráčky z dvanásťčlenného kádra kouča Željka Vukičeviča, jeden z veľkých talentov košického basketbalu, Janku Minčíkovú, nevynímajúc. Pre 18-ročnú rozohrávačku (5.4.1989) je toto leto mimoriadne hektické, ale zároveň aj veľmi príjemné. Svojimi výkonmi na európskom šampionáte v Novom Sade, i svetovom v Bratislave, iba potvrdila oprávnenosť eminentného záujmu štvornásobného slovenského majstra Kosit 2013 Košice o jej služby. Líder nášho ženského basketbalu ju napísal na svoju súpisku ešte skôr ako s ňou spečatil zmluvu. Janka ju mala, podľa vlastných slov, podpísať včera...

Ale najskôr si potrebovala od basketu, aj keď ho zbožňuje, trocha oddýchnuť. Dva veľké turnaje v priebehu niekoľkých týždňov dali mladému organizmu poriadne zabrať. "Nielen tie turnaje, ale aj príprava na ne bola veľmi tvrdá, také niečo som ešte nezažila. Tesne po svetovom šampionáte som si ani neuvedomila aká som vyšťavená, zato teraz, doma, všetko dospávam. Spím v noci, aj cez deň, aspoň takých dvanásť hodín, no stále cítim, že som ešte unavená. Napriek tomu, že na odpočinok sme mali počas svetového šampionátu času habadej."

Po deviatom mieste na nedávnych majstrovstvách Európy basketbalistiek do 18 rokov nedávala slovenská športová verejnosť tomuto družstvu príliš veľké šance na bratislavskom podujatí o rok starších hráčok. Ale temperamentný Čiernohorec Željko Vukičevič, prakticky s totožným tímom, urobil pod svetovými košmi doslova malý zázrak. Z mladých dievčenských duší vydoloval toľko sebavedomia, že už po zápasoch v základnej skupine sa medzi nimi začalo hovoriť o medailách. "To sebavedomie pred majstrovstvami Európy a svetovým šampionátom bolo na celkom inom stupni. A už vôbec sa nedá porovnať s tým, ako sme išli na šampionát vlani. Teraz to bolo úplne iné. Tréner Vukičevič nám od začiatku ustavične vtĺkal do hláv, že sme dobrý tím, že na to máme. A nám to veľmi pomohlo. Zo zápasu na zápas naše sebavedomie stúpalo," pochvaľuje si mladá Košičanka balkánsku krv na lavičke slovenskej reprezentácie. "Tréner s takým temperamentom nám sedí. Počas zápasov sme si ani neuvedomovali, že na nás kričí, že je rozčúlený keď sme nerobili to, čo od nás chcel, vnímali sme iba jeho pokyny. Rýchlo sme si na seba zvykli, brali sme ho takého aký je. Samozrejme, boli aj chvíle, keď nás poriadne spucoval, vykričal sa na nás, ale tak rýchlo ako sa rozčúlil, tak sa aj upokojil. A neboli tam žiadne urážky. Vždy nás dokázal dostať do varu, aj vtedy, keď sa nám prestalo dariť."

S novým trénerom si dievčatá rýchlo porozumeli, aj keď spočiatku bol spojovacím mostom tlmočník. "Tréner totiž vôbec nehovorí po slovensky. Zo začiatku mal po boku stále prekladateľku, lebo sme mu vôbec nerozumeli, ona nám musela tlmočiť jeho pokyny. Tréner sa doteraz po slovensky nič nenaučil, zato my mu už niečo rozumieme. Neraz sme sa pristihli, že na palubovke komunikujeme medzi sebou v jeho rodnom jazyku, bežne už používame jeho basketbalové výrazy..."

Basketbalovú eufóriu v tenisovej hale odštartoval asi súboj so Španielskom, vlaňajším juniorským majstrom Európy. "Aj pre mňa to bol asi najlepší zápas na turnaji. Bola som ako v tranze, vnímala som len loptu, spoluhráčky a súperky, čo sa deje navôkol som neregistrovala. Cítili sme, že máme šancu poraziť majsterky Európy, maximálne sme sa sústredili. Preto bola aj radosť po zápase s nimi asi najväčšia."

Naopak, po štvrťfinálovej prehre s blonďavými Švédkami stekali po slovenských tvárach slzy smútku. Lebo to bol súper, aj keď iba zdanlivo, cez ktorého sa dalo postúpiť. "Prežívali sme veľké sklamanie, keď sme si uvedomili koľko sme toho natrénovali, aby sme sa dostali až tak blízko k zápasom o medaily. Mohli sme vyhrať, samozrejme. Nejeden bežný divák si povedal, že to bude pre nás ľahký zápas, ale my sme dobre vedeli, že Švédky majú veľmi kvalitné družstvo, veď to bol tretí tím z minuloročných majstrovstiev Európy."

Na kovové pliešky nedosiahli, ale fanúšikov aj tak strhli k aplauzu, za neutíchajúcu bojovnosť, skvelý kolektív. "Ťažko určiť nejakú líderku družstva, kapitánkou bola Lucia Krč-Turbová a boli v ňom všelijaké povahy, ale všetky sme ťahali za jeden povraz. Samozrejme, keď ste tri mesiace stále spolu, vyskytnú sa aj nejaké problémy, ale tie ani nestáli za reč. Aj nám, s Dianou Beňuškovou, s ktorou som bývala na izbe, to bezchybne klapalo, veď sme najlepšie kamarátky, poznáme sa už veľmi dlho."

Hecovačka pred každým zápasom končila zborovým pokrikom. "Každá niečo zakričala, a potom všetky naraz: ´Hej, Slovensko!´ K nášmu rituálu patrili aj slovenské vlajočky, ktoré sme si kreslili na lýtka. Najskôr sme si chceli maľovať iba tri prúžky, biely, modrý a červený, ale usúdili sme, že to nie je naša vlajka, tak tam pribudol aj znak. A zo mňa sa stala hlavná kreslička. Aj s Katkou Slimákovou, lebo sme mali farby na telo. Môžem povedať, že ma to veľmi bavilo."

Farby časom zmizli, ale nejaké pamiatky, okrem vnemových spomienok, na nezabudnuteľný šampionát kočkám zostanú. "Dresy, aj všetky veci, ktorými nás vybavili, sme si mohli po majstrovstvách sveta ponechať. Mne však ten náš nezostal, lebo všetky som si pomenila so Španielkami, Litovkami i Američankami. Dresy sa menili na hoteli, každý s každým, bolo to také milé."

Toľkú popularitu, i slávu, zažila väčšina dievčat po prvý raz v živote, pozornosť médií stúpala každým zápasom, každým víťazstvom. "No myslím si, že až také slávne zas nie sme," vraví Janka. "A na tých novinárov sme si celkom zvykli. Sama som už mala nejakú skúsenosť z extraligy, takže keď som mala čosi povedať do televízie alebo pre rozhlas, necítila som žiadnu trému, bolo to v pohode."

Trémou sa netriasli kolená ani z toho, že v hľadisku z nich nespúšťali oči rodinní príslušníci, známi, priatelia. "Naopak, mne to psychicky veľmi pomáhalo, že tam boli rodičia. Predtým som ich totiž dva mesiace nevidela, lebo keď som prišla z majstrovstiev Európy, oni akurát cestovali na dovolenku."

Zvykla si, že je všade najmenšia

Rodičom vďačí Janka Minčíková za veľa, aj keď basketbal si vybrala sama, nik jej doma oranžovú loptu nevnucoval. "Vyskúšala som veľa športov, lebo som bola také hyperaktívne dieťa. Chodila som na karate, ba jazdila som aj na koni." Otec, bývalý hádzanársky brankár, jej povedal: ´Rob si šport aký chceš.´ Sama sa prihlásila do Unionu, na ZŠ Belehradská. "No basketbal ma zo začiatku vôbec nelákal. Teraz by som ho s ničím nemenila, ani za svet."

Po začiatkoch v Unione prišla Abovia, juniorky Viktorie, extraligová Cassovia. Za ženy začala hrať najvyššiu súťaž už v šestnástich. Na nesporný talent však striehli v majstrovskom celku K Cero V.O.D.S., po novom Kosit 2013 Košice. "Tak trochu som to čakala, pretože s manažérom Jendrichovským sme sa na túto tému bavili už dávnejšie. Je to veľká vec, ale zatiaľ si to ešte ani poriadne neuvedomujem, lebo s družstvom začnem trénovať až v septembri. No zmluvu ešte nemám. Aj o tom som sa s rodičmi rozprávala, ale nechali mi voľnú ruku, lebo sama viem čo chcem. Na takých deväťdesiat percent je však isté, že v budúcej sezóne budem obliekať dres Kositu."

Vôbec jej nevadí, že tam bude so 165 cm najmenšia. Aj tá druhá najnižšia, Jana Čarnoká, má o rovný decimeter viac. "Už som si zvykla, že všade som najmenšia. Ale basketbal nie je len o centimetroch, veď koľko je malých hráčok. A ja ešte asi rastiem, za posledný rok som sa ´vytiahla´ o jeden centimeter, takže možno ešte čosi na mojej výške pribudne." Údelu nováčika sa však nevyhne. "Viem, že budem nosiť fľašky, lopty na tréning, tak to už chodí. Ale dievčatá, lebo s nimi som už týždeň na konci minulej sezóny trénovala, mi vôbec nedali pocítiť, že som najmladšia. Veď so všetkými sa tam prakticky poznám, so Zuzkou Egedovou či Jankou Čarnokou dokonca veľmi dobre. Všetky dievčatá sú zlaté."

Euroliga je veľké lákadlo. Nie je veľa hráčok, ktoré si ju môžu zahrať už v osemnástich. "Už som videla tú našu skupinu smrti. No sama veľké oči nemám, že si ju zahrám. Nie že tie zápasy vôbec nebudem hrať, ale určite sa na ihrisko dostanem menej ako v extralige."

Na rozbeh do profi kariéry je však tričko slovenského majstra a staronového účastníka prestížnej európskej súťaže ideálne. "Aj keď ja som odmalička snívala o Amerike, chcela som sa dostať na niektorú z univerzít. I keď dostať sa na dobrú univerzitu je veľmi ťažké. Do zahraničia by som však išla veľmi rada, pozdáva sa mi napríklad Španielsko či Francúzsko."

A možno ani veľa nechýbalo, aby si už teraz zbalila kufre a dala sa do legionárskych služieb. Záujem o mladú košickú ´dirigentku´ v zahraničí už nejaký čas trvá. "Nejaké ponuky boli aj teraz, počas majstrovstiev sveta v Bratislave, informovali ma o tom tréneri. Zo Srbska, aj z nejakej College v USA. Ten zámorský basketbal ma stále láka. Pravidelne sledujem WNBA, v televízii, i na DVD. Niečo si objednám na internete, niečo mám od kamarátov basketbalistov. Túžim po tom zahrať si raz v tej súťaži. Bolo by mi jedno v akom klube, všetky sú vyrovnané. Žiaden nemám obľúbený, to skôr mužský, Phoenix, kde hrá môj idol Steve Nash." No aspoň pre túto sezónu pôjde Amerika bokom. "Lebo ponuka akú som dostala z Kositu sa neodmieta. Je to euroligový tím, v ktorom sa môžem veľmi veľa naučiť."

Vo svete sa však Janka určite nestratí, veď jazykovo je dobre podkutá. Popri basketbale absolvovala jazykové gymnázium na Trebišovskej, a na jeseň začne na UPJŠ študovať amerikanistiku. "Mám vzťah k cudzím jazykom. Nemôžem povedať, že moja angličtina je perfektná, ale v pohode sa dohovorím. S nemčinou som na tom podobne." V hre bola aj medicína. Ako u otca, zubára. "Práve som bola uňho, potrebovala som čosi opraviť. Som rada, že o chrup sa mi stará oco, uňho sa nebojím. Samozrejme, nechodím tam rada, ale vďaka nemu už odmalička viem, že to nie je nič hrozné. Sama som uvažovala, že sa dám na medicínu, kým som nezačala hrať basketbal profesionálne. Ale asi by sa to nedalo stíhať, preto som si vybrala ľahšiu školu. Pôvodne to mala byť psychológia, ale kvôli reprezentačnému sústredeniu som nemohla ísť na prijímačky. Na UPJŠ-ku to išlo aj bez nich," vraví opora slovenského juniorského tímu a adeptka na dres reprezentačného áčka.

Bohuš MATIA

Autor: LAMA ALPAKA (Lama pacos)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári