Črepy musia skladať ako puzle,

z "gundže" hliny vydolujú šperk

Pred týždňom sme priniesli reportáž z reštaurátorských dielní Východoslovenského múzea (VSM), kde odborní pracovníci zachraňujú kúsky histórie a vracajú im ich zašlú tvár. Viac ste sa dozvedeli o reštaurovaní obrazov, drevených plastík, listín a kníh. Dnes prinášame pohľad na to, ako sa zachraňujú predmety z textilu a keramika, starožitný drevený nábytok a kovové predmety.

Textil a keramika

Jana Bosáková už od detstva chcela byť reštaurátorkou, jej sen sa jej splnil. Vo VSM sa venuje textíliám a keramike. "Je to dosť ´piplavá´ práca. Napríklad keď chceme uchovať pôvodnú výšivku, prenášame ju zväčša na nový podklad, ktorý je z pevnejšieho materiálu. Textil totiž najrýchlejšie podlieha degradácii. Pokiaľ sú výšivky kovovými niťami - zlatou či striebornou, tak vydržia dlhšie," vysvetlila nám.

Pri prenose výšivky ju musí skeletovať, čiže preniesť na nový podklad. "Po jednom vyťahujem hodvábne nitky a navliekam ich do tenučkej špeciálnej ihly, ktorú mám z Anglicka a výšivku prišívam. Ihla musí byť tenulinká, aby v hodvábe nezanechávala diery po vpichu. Uzlíček po uzlíčku prichytávam výšivku k novému podkladu." Občas sa výšivka prichytáva aj nažehlením. "Na nový podklad sa nanesie látka petex a za tepla sa žehličkou k nej prižehlí originálna výšivka. Rovnako sa za tepla dá potom výšivka odňať."

Nie je vôbec ničím nezvyčajným, keď sa jej do rúk dostanú kusy oblečenia obžraté moľmi. "Často zaceľujem dierky. Zvyčajne ich vypletám novým materiálom, ktorý sa snažím k pôvodnému prispôsobiť úplne, alebo aspoň farebne. Napríklad som mala v rukách cirkevné zástavy, na ktorých sú rôzne vyobrazenia. Sú z hrubšieho materiálu, filcu, ktorý je prírodný a moľom veľmi chutí," prezradila so smiechom. Z vonkajšej strany preto zástavy podložila a nažehľovacou technikou vypĺňala diery po moľoch. "Na prvý pohľad potom zástava vyzerá celistvá. Zásahy je vidieť, no nenarúšajú pôvodný predmet."

Ak sa J. Bosákovej do rúk dostane nejaká časť oblečenia, musí ju doslova rozobrať. "Napríklad blúzku rozdelím na jednotlivé kúsky a tie jeden po druhom dávam do poriadku. Na záver musím blúzku zošiť, pričom si musím dávať pozor na to, aby moje stehy presne zapadali do dierok, ktoré sú na textílii od pôvodného šitia..." Doposiaľ najviac práce mala s vlnenou mužskou gubou z 20. rokov 20. storočia. "Doniesla mi ju zo zbierky kolegyňa s tým, že už ju zrejme preradí medzi pomocný materiál. Boli v nej veľké, aj 20-centimetrové diery. Ručne som hrubou ihlou vytkala prázdne miesta, vyplnila ich stopercentnou vlnou. Tú som zafarbila čajom, aby mala odtieň ako originál. Trvalo mi to 11 mesiacov..."

Okrem textílii reštauruje i keramiku a sklo. "Najstaršiu keramiku, ktorú som mala v rukách, pochádza z otomanskej kultúry či z doby bronzovej. Najčastejšie ide o predmety z archeologických vykopávok. Väčšinou sú to gotické veci, nedávno som reštaurovala krásny gotický džbán. Krásna je i takzvaná čierna grafitová keramika. Pochádza z románskeho obdobia, čo je zhruba 11. storočie."

Jednotlivé kusy keramiky musí vždy očistiť od nečistôt a až potom ďalej konzervovať, aby sa uchovali v stave, v akom ich našli. "Ak mám k dispozícii viacero kúskov nájdených na jednom mieste, tak sa snažím dávať ich dohromady - je to také puzzle." Občas sa podarí vyskladať celú nádobu, niekedy je potrebné chýbajúce kúsky doplniť. "Dopĺňajú sa však len vtedy, keď sa presne vie, aký mali tvar a navyše sa doplnená časť musí dať jednoducho odňať."

Občas sa prihodia aj kuriózne prípady. J. Bosákovej kolegyňa priniesla alabastrový reliéf na vyčistenie a doplnenie, pretože časť z neho chýbala. "Reliéf som ponorila do destilovanej vody, že ho nechám pekne odmočiť. Zrazu som si však všimla, že sa mi stráca pred očami. Rýchlo som ho vytiahla a inštinktívne oblizla - nebol z alabastru ale z kamennej soli. Na karte však bol ako materiál uvedený alabaster. Až keď som si pozrela odkiaľ pochádza - Solivar pri Prešove - povedala som si, že mi to mohlo dôjsť. Našťastie sa však reliéf nepoškodil." Chýbajúcu časť potom doplnila - ako inak - soľou. "V akrilátovom lepidle som rozmiešala kuchynskú soľ a postupne, plátok po plátku som chýbajúcu časť doplnila."

Kovové predmety

Reštaurovanie kovových predmetov má na starosti Ivona Urbančíková. "Pôvodne som vyštudovala na vysokej škole v poľskom Toruni reštaurovanie kameňa a pár rokov som pracovala na obnove košického Dómu Svätej Alžbety. Vo VSM som sa začala zaoberať reštaurovaním kovov," prezradila. Najčastejšie dostáva do rúk predmety z rozličných kovov, napríklad železa ale i mosadze, bronzu, striebra či alpaky. Občas sú to zbrane, niekedy úžitkové predmety, ale i šperky či mince. "Naposledy mi z archeologických vykopávok priniesli kovové delové gule rôznych veľkostí."

Medzi najstaršie predmety, ktoré reštaurovala, patrí napríklad meč z epochy bronzu. Vznikol teda zhruba 1000 rokov pred naším letopočtom. "Veľmi zaujímavé boli hudobné nástroje trumpety z mosadze. Boli signované, čo je znakom toho, že ich vyrobil dobrý majster. Jednu vyrobil Joseph Simu z Gratzu v roku 1790. Druhá bola datovaná na koniec 17. storočia. Vyrobil ju Christian Wittman z Norinbergu. Dostala sa mi do rúk i katova sekera, no nakoniec sa ukázalo, že nepatrila katovi, iba sa našla v areáli Katovej bašty. Nebála som sa jej, skôr je mi nepríjemné, keď do rúk dostanem zmes kadečoho, kde je vidno pri kovom predmete aj napríklad kúsky kože a je to niečo, čo sa našlo v hrobe..."

I. Urbančíkovú zaujala okrem iného aj pozlátená a postriebrená monštrancia z 18. storočia. "Bolo ju treba rozobrať na kusy, poriadne očistiť a zakonzervovať. Ten predmet bol naozaj krásny... Keďže sa pri rozoberaní vecí píšu presné záznamy, poskladať ich späť do pôvodného stavu nie je problém." Ak na niektorom historickom predmete chýba kúsok, občas sa dopĺňa. "To sa však robí iba pri predmetoch, ktoré plnia úžitkovú funkciu, inak je tendenciou nechať veci v pôvodnom stave, len ich zakonzervovať."

Ak dostane do rúk nejaký predmet, často spočiatku netuší, z akého je kovu a neraz netuší ani to, čo to má vlastne v rukách. "Najprv sa odstránia nánosy zeminy, hrdze, patiny a podobne. Stalo sa mi, že som bola presvedčená, že predmet je zo železa a nakoniec z toho bola spona zo striebra. Občas sa mi do rúk dostane doslova ´gundža´ zeminy, ak sa tá nedala odstrániť už na mieste, kde sa predmet našiel. Často sú na ňom úlomky kostí, koža, rôzne nánosy zeminy a podobne. Predmet pomaly očisťujem a zisťujem, čo to vlastne mám pred sebou..." Predmety sa najprv dávajú do destilovanej vody, kde sa očistia, potom sa z nich odstraňujú rôzne nánosy a nakoniec sa zakonzervujú chemikáliami.

Občas sa jej do rúk dostanú i šperky. "Je to veľmi precízna robota a nie je jednoduchá. Zvyčajne ich už niekto čistil pastami na kov. Zvyšky pasty sa usadia v šperku a kov, na ktorom ostala, začne oxidovať. Pastu musím odstrániť, aby nevznikala takzvaná neušľachtilá patina a aby kov nekorodoval. Ja dnes používam úplne iné metódy na čistenie kovov, ako sa používali kedysi. Dnes je v tom viac chémie." Mincí sa jej do rúk nedostáva veľa, pretože očistiť mincu vraj nie je až taký problém a zvyčajne to dokážu spraviť odborní pracovníci priamo v múzejných zbierkach.

Najjemnejšou prácou je práca s bronzovými predmetmi. "Táto zliatina je sama o sebe silná, no keď skoroduje, prechádza do formy zelenej patiny a tá je veľmi krehká. Mala som náramky, ktoré bolo treba vyčistiť, no boli už v takom stave, že pri vzatí do rúk praskli... Dali sa zlepiť, no to už nie je to pravé."

Starožitný nábytok

Opravovanie rôznych kúskov starožitného nábytku má v reštaurátorských dielňach VSM na starosti Laura Dinerová. "Vždy treba jednotlivý kúsok rozobrať a postupne opravovať a nakoniec zložiť," vysvetlila nám. Naposledy sa pustila do hojdacieho kresla. "Bolo zničené, najmä čo sa týka povrchovej úpravy ale i spojov. Niektoré časti ešte bude treba spevniť, pretože sa poškodili užívaním. Čo popraskalo bude treba spevniť glejom alebo lepidlom. Na drevo sa na záver dáva politúra, niečo sa ešte retušuje farbami a podobne. Do hojdacieho kresla treba urobiť výplet - ratanový alebo rákosový."

Najviac práce je s nábytkom vtedy, keď ho ktosi už neodborne upravoval. "Takých prípadov je veľa. Problém je to podľa toho, ako bolo do originálu zasiahnuté. Zvyčajne je drevo premaľované akrylátovými farbami a to je problém dať dole, je veľká babračka odstrániť to." Aby sa zachovala originalita nábytku, nemôžu sa používať hocaké materiály. "Ak dostanem do rúk neodborným zásahom zničený kus, tak ho musím zvyčajne vybrúsiť úplne až na holé drevo. Potom sa môže namoriť podľa toho, o aký odtieň by malo ísť - o svetlý buk, tmavší dub, mahagón či čierny eben. Drevo sa potom znovu prebrúsi, vytmelí sa, ak v ňom napríklad je nejaká dieročka po červotočoch alebo podobne. Potom sa drevo vyleští tak, aby bolo ako zrkadlo. Na hladký povrch sa dáva klasická politúra z liehu a šelaku."

Najmä čalúnený nábytok si vyžaduje veľa práce. "Ak dávam dole čalúnenie, často je obité množstvom klincov. Lebo keď sa nábytok dával prečalúniť, málokto vyberal klince. No ja takú robotu nemám rada, ja vždy vytiahnem všetky do posledného klinca. Pri takomto nábytku sa teda musí dať preč čalúnenie ale i perá. Potom sa zreštauruje drevo a následne sa dáva nábytok znovu dohromady..."

Najčastejšie opravuje rôzne sedačky, stoličky, kreslá ale i skrine, skrinky, hodiny, komody a podobne. "Mám tu jedno kreslo, z ktorým bude veľa práce, pretože je vypletané dvojmo - z vnútornej i vonkajšej strany. Bude to poriadna ´piplačka´. Vypliesť ho totiž treba vodorovne, zvisle, dva krát ho prepletať a aby vznikol šesťuholník, tak bude treba robiť výplet aj diagonálne..."

Proces opravy nábytku trvá dlho a nedá sa urýchliť. "Musí sa ísť na to postupne, mnohé nátery musia najprv poriadne zaschnúť, aby sa mohlo pokračovať. Ide to pomaly, ale výsledok stojí za to. Vždy sa veľmi teším, keď si po dokončení pozerám fotografie toho, ako nábytok vyzeral pred tým, než som sa pustila do jeho reštaurovania a ako vyzerá teraz."

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári