parížskom salóne, Japonci ho zaradili do publikácie medzi sto najvýznamnejších súčasných umelcov. Jeho životom je abstraktné umenie a ešte i v krásnych 75 rokoch sa neustále túži posúvať dopredu. S rodákom z Pavloviec nad Uhom sme sa porozprávali pred otvorením jeho jubilejnej výstavy vo Východoslovenskej galérii.
Vaše krásne životné jubileum je ideálnym dôvodom na spomínanie. Máte právo byť hrdý na množstvo úspechov. Ktorý Vás teší najviac?
- V prvom rade som hrdý na to, že som Slovák a že aj my sa dokážeme presadiť vo svete. Určite najväčším úspechom je skutočnosť, že som vystavoval na veľkej medzinárodnej výstave Jesenný parížsky salón. Má svoju úžasnú históriu a od začiatku 20. storočia na ňom vystavovali všetci významní svetoví umelci. Prinieslo mi to veľmi hrejivý pocit.
A to ste tam vystavovali už dvakrát...
- Bolo to v rokoch 2004 a 2006. Teraz som opäť dostal pozvanie. Každá krajina je tam zastúpená len jedným umelcom, ktorý predstaví jedno svoje dielo. Tentoraz však robia ešte i momoriadny výber najúspešnejších autorov z predchádzajúcich ročníkov, takže ma vyzvali vystavovať tri obrazy. Je to pre mňa obrovská česť. Od Paríža sa potom odvíjajú ďalšie ponuky, preto už vystavujem po celom svete. V meste Cannes som tento rok na výstave počas filmového festivalu spomedzi dvesto výtvarníkov a osemsto diel získal zlato.
Niektoré z vašich obrazov sú silne poznačené atmosférou veľkomiest. Je to silná inšpirácia?
- Samozrejme, citovo sa človek spája s mestom, v ktorom sa mu darí a s ktorým následne spája svoje úspechy. Inšpiruje ma to k tvorbe štýlom mne prijateľným, teda abstrakciou. Vyjadrujem pocity a nálady, ktoré som prežíval.
Kde všade mohli naposledy ľudia obdivovať vaše obrazy?
- Nedávno v Berlíne, Káhire, Londýne. Už ma pozývajú všade možne do sveta. Japonci pripravujú v týchto dňoch publikáciu, kde vybrali sto umelcov z celého sveta a ja som medzi nimi. Teší ma to, človek má potom i v sedemdesiatpäťke zo seba dobrý pocit.
Máte na konte množstvo ocenení rôzneho druhu. Tešia vás rovnako ako nadšenie v tvárach ľudí pri pohľade na Vaše obrazy?
- Umenie, keď ho človek tvorí, tvorí s pocitom zodpovednosti, z vnútornej pohnútky a hlbokých prežívaní. Každý obraz znamená i isté duševné napätie. Ohodnotenie v podobe cien je už len akýmsi pozlátkom, niečím naviac. Akýmsi potvrdením, že to, čo človek robí, robí dobre. Mám dobrý pocit, keď niekto povie, že výstava sa mu páčila. Je to viac ako ceny a peniaze, to sa nedá zaplatiť. Osobne mám veľkú radosť zo samotnej tvorby, že sa mi darí a ešte môžem pracovať. Najlepšie sa cítim v ateliéri, je to taký môj svet. Po rodine je to moje najväčšie potešenie a mnohokrát, keď som aj unavený, idem si len tak sadnúť do ateliéru a prezerám si obrazy.
Stretli ste sa občas i s nepochopením?
- Začiatkom 80. rokov som začínal robiť expresívnu abstrakciu, vtedy sa mi veru mnohí kolegovia smiali. Ľudia to nepochopili, na výstavách hovorili, že Bubán sa zbláznil. Za tých dvadsať rokov sa však pod vplyvom televízie i novín mnoho zmenilo. Ľuďom sa rozšíril obzor a pochopili, že abstrakcia je vyšším štádiom tvorivého myslenia.
Posledných dvadsať rokov sa venujete abstraktu. Akými vývinovými štádiami vaša tvorba prešla?
- Ako študent som po vysokej škole v 60. rokoch začínal s abstrakciou. Kvôli zmene spoločenskej a politickej klímy som sa v 70. rokoch musel preorientovať a mnoho obrazov som premaľoval. Jednak kvôli tomu, že boli v tom čase nepoužiteľné a zbytočné, jednak kvôli peniazom. Ako východniar som sa začal venovať našej krajine, predovšetkým Zemplínu. Do diel som vkladal optimizmus a krajinu som nemaľoval popisne. Vždy som chcel vyjadriť pocit, nielen aby sa to podobalo. Kritika už dnes vymedzuje dokonca pojem Bubánovská zemplínska krajina. Tiež som stvárňoval ťažké témy ako tragédie vojny, Hirošimu i Osvienčim. Množstvo diel som venoval i ekologickým témam.
V 80. rokoch ste sa teda k abstraktu vlastne vrátili?
- Presne tak. Som typ, ktorý nikdy nie je spokojný s tým, čo robí. Vždy sa pozerám dopredu, neustále chcem niečo nové objaviť. Hľadám detaily a to, čo iní nevidia. Začal som expresívnou figurálnou tvorbou. K abstrakcii som sa vrátil, ale už s inými životnými i výtvarnými skúsenosťami. Dával som si, a i dnes si dávam, neustále vyššie ciele.
Umelci venujúci sa abstraktu sú často rebelmi. Ako to bolo u Vás?
- Pred revolúciou som sa stal v Košiciach členom skupiny C+S. Boli sme mladí a extra avantgardní. Ale pre ľudí to bolo otrasné. Maľby boli na pohľad škaredé. Neboli to totiž obrazy na predaj, my sme chceli burcovať ľudí a robili sme to pre vlastné uspokojenie.
Ako by ste charakterizovali svoje dielo?
- Moje obrazy sú optimistické, nepodlieham pesimizmu. Mám rád ľudí, život a i v zápornom sa snažím nachádzať klady. Nemaľujem obrazy podľa vkusu ľudí. Pre mňa je tvorba svetom fantázie a objavov. Tvorím pod vplyvom hudby, vesmíru a života. Hľadám vždy nepoznané a láka ma vyjadrovať neznáme. Abstrakcia ponúka svet zobrazený inak, ako je bežne zaužívané. Je to môj vnútorný svet, ja to takto vidím.
Čo odkážete tým, ktorí umenie berú ako zábavu a nie ako tvrdý chlebíček?
- Umenie je v prvom rade tvrdá práca. Rodina sa musí obetovať, skoro každý druhý umelec je rozvedený. Našťastie to nie je môj prípad. Môj svet je však v ateliéri, no a to si vyžaduje veľa námahy a času. Len tak sa potom dostavia aj výsledky v podobe úspechov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
