* Jednou z Košičaniek, ktorá zažila prvé vysielanie rozhlasu z Košíc, bola aj herečka Natália Isépy
Pred mikrofónom zahrala nemluvňa,
sedliačku i hašterivú mladomanželku
Tohto roku si pripomíname 80 rokov vysielania rozhlasu z Košic. Natália Isépy (1901-1977) pred svojou smrťou napísala a predniesla svoje spomienky na prvé roky vysielania. Bola herečkou i autorom mnohých vysielaných hier, ale jej meno ani v jednom lexikone nenájdete. Zostala doposiaľ celkom zabudnutá.
Keď sa začalo so slovenským vysielaním Československého rozhlasu v r. 1927, o rok neskôr sa započalo aj s maďarským práve z Košíc. Podľa spomienok autorky, vysielalo sa už z novej budovy rozhlasu, kde sídli Slovenský rozhlas aj dnes. "Maďarské vysielanie trvalo denne pol hodiny a každý utorok ráno o siedmej vysielali hry pre deti. Poobednajšie vysielanie malo veľmi pekný, pestrý program napr. vážna a ľahká hudba, spevokol a sólo spev, čítanie, reportáž o udalostiach a so zaujímavými ľuďmi atď."
Samozrejme, týždenne niekedy aj dvakrát, sa vysielali rozhlasové hry. Učinkujúci sa rekrutovali s pomedzi členov Kazinczyho spoločnosti (Kazinczy Társaság), Mládežníckeho spolku (Legényegylet) a iných košických kultúrnych spolkov. Nešpecializovali sa na určitý druh charakteru. Každý hral všetko. "Keď objavili, že viem trochu stvárňovať, všetky ženské charaktery pridelili mne," spomína N. Isépy. "Bola som hlas nemluvňaťa, mladé dievča, stará sedliačka, hašterivá mladomanželka. Jedna rola napr. bola nasledovná: pani Kósa, ústa dediny. Ostatné si môžete domyslieť! Autori hier boli košický spisovatelia, ako Mihály Tamás, Boris Palotai, Menyhért Lányi, Árpád Juhász a ešte mnohí iní. Raz som sa pokúsila aj ja napísať hru a keď neskôr ju prijali a mala úspech, dostala som kuráž. Potom som vyrábala hry pre dospelých a detí na bežiacom páse." V jej pozostalosti sa nachádza 18 rozhlasových hier. Jedna z nich Symfónia Prahy (Prága szimfóniája) vyhrala v súťaži rozhlasových hier Československého rozhlasu druhú cenu. Je iróniou, že Prahu poznala len z pohľadníc.
Ale nie všetky hry sa dostali do vysielania. Na hre Válság (Kríza) je červeným atramentom napísané: "Rozhlasová hra sa nepovoľuje. Praha, dňa 14. septembra 1936. Nagy." Ide o krízu manželstva a s tým spojenú hádku. Ak si hru prečítate, získate dojem, že N. Isépy napriek tomu, že nikdy nebola vydatá musela dôverne poznať manželské škriepky. Také dačo nemohla zažiť ani doma, lebo jej matka sa rozviedla a neskôr sa vydala za kráľovského nadporučíka Istvána Lászlóa Balogha (1913), ktorý o necelý rok padol v prvej svetovej vojne. Natália mala vtedy 13 rokov. Je zaujímavé, že matka ju porodila na svoje 22. narodeniny. Cenzúra teda zasiahla nie z politických dôvodov. Môžeme sa len domnievať, prečo hra nemohla byť odvysielaná. Niekto, snáď autorka sa pokúšala text "očistiť" od nežiadúcich výrazov, ktoré zrejme viedli k zákazu. Červeným atramentom je vyškrtnuté: "...a nakoniec sa spolčil za mojim chrbtom s nejakou špinou!" "špinavý charakter" "...bola som sprostým zvieraťom". Ani slovo "pomer", či "milenka" sa zrejme nepovažovali za vysielateľné výrazy. Ani "ty zvrhlé stvorenie" nemalo šancu. A o bitke žien sa tiež malo cudne pomlčať. Výraz "rehot" bol vymenený za "smiech"...
Ale dajme zase slovo autorke: "V našom čase ešte neobjavili magnetofón. Všetko išlo v priamom prenose, buď dobre, alebo zle. Na spôsob hesla: Bude jesť, nebude jesť, iné nedostane. Neexistoval ten maličký, hruškovitý ručný mikrofon, ktorý dnes speváci tanečných piesní bez hlasu obhrýzajú. Naše hudobné štúdio vzhľadom na vtedajšie pomery bolo dobre vybavené, avšak štúdio prózy vyzeralo žalostne. Predstavte si jednu dlhú sálu, ako saláma, zakrytú kokosovým kobercom. Na jednom konci stála ťažká oceľová tyč vysoká ako človek, z jej spodnej časti vyčnievali káble. Na jej vrchu oceľový krúžok, v jej strede oceľové paličky držia krabičku veľkosti zápalkovej krabičky: toto bol mikrofón. V celej miestnosti bol len ´on´, režisér a účinkujúci. Rekvizitár, inšpicient neexistoval. Zvukové kulisy sme vyrábali sami, len zvuk vozov, hlasy davu a hudobné podfarbenie sme dostávali z gramafónovej siene. Na jednom veľkom drevenom stojane hore bolo okno, dole dvere. Ten, kto práve neúčinkoval, tieto otváral a zatváral podľa direktívy. Na hrmenie sme mali hrubú plechovú tabuľu. Tú bolo potrebné opatrne popľúskať, potom jemne pohladiť, no, teraz už je po hrmení."
Spomenula si aj na historku, keď mala robiť reportáž o klenotoch Dómu, kde jej mal odpovedať plebán Barna Tost. Ako bolo zvykom, niekoľko dní pred vysielaním sa stretla s Tostom a dohovorili sa na scenári. Napísala mu otázky, aby si pripravil odpovede. Počas vysielania vyšli do veže. Technik sa vyšplhal s preťažkým mikrofónom do klenódia a keď nastal čas, dal jej znamenie. Ona položila prvú otázku, ale Tost dostal trému a vedel len krákať. "V tej chvíli sa predo mnou zotmelo, verila som, že sa na nás zrúti celý Dóm. Ale potom som sa rýchle vynašla a spontánne som položila výpomocnú otázku. Na to už ´Barna bácsi´ našiel svoj hlas, i keď spočiatku hegľavo, ale predsa bez problémov sa reportáž dokončila." Spomínala o tejto epizóde, ako o najvzrušujúcejšom učinkovaní v rozhlase. Väčšina ľudí, keď stála prvý krát pred mikrofónom, dostala trému. Človek sa v tej chvíli cíti tak, akoby opustený musel stáť oproti celému ľudstvu.
"Mikrofon je veľmi citlivá vec," pokračuje N. Isépy. "Každý zvuk niekoľkonásobne zosilní ale aj znetvorí. Nesmie sa v jeho blízkosti smiať, kričať! Rolu treba čítať, ale je rigorózna direktíva, že je potrebné sa pohybovať, gestikulovať a hrať tak isto, ako na scéne, aby hovor bol prirodzený, aby nevznikol dojem že sa číta. Z toho vznikli humorné scény. Napr. so svojim partnerom sme si v objatí štabotali do mikrofónu sladké táraniny, ale keď bolo potrebné sa smiať, alebo zakričať, tak vo vzájomnom objatí, na špičkách sme kradmo išli dozadu, ako duchovia. Keď odznel smiech, alebo výkrik, takisto bleskurýchle späť k mikrofónu a pokračovalo sa v štebotaní."
V jednej srbskej kráľovskej dráme hrala N. Isépy kráľovnú, ktorú uškrtí revolucionár. Toho hral Lajos Marossy. "Goldbach, náš režisér ho upozornil: ´Lajoska dobre pritisni krk Naty, aby jej smrteľný chrapot vyznel autenticky...!´ No Marossy dôkladne dodržal nariadenie a tak mi vystískal krk, že som skoro nevedela mrnčať. A potom takto, s rukami na mojom krku sme utekali dozadu, na druhý koniec sály a horko-ťažko som zo seba vymačkala jedno zvýsknutie a zachrapčanie. Potom niekoľko dní som musela nosiť šálu, lebo dlho na mojom krku bolo vidieť modré fľaky, stopy Marossyho prstov. Ale do smrteľného chropčania prechádzajúce zvýsknutie sa podarilo stvárniť veľmi autenticky."
Po roku 1945 už N. Isépy v rozhlase neučinkovala a zomrela tak, že si na ňu okrem úzkeho kruhu známych nikto iný nespomenul. Zaslúžila by si ale viac.
* Nekvalitné pramene - falošné kapitoly histórie mesta Košice
O košických mučeníkoch má skreslenú predstavu
Dr. László Marácz tohto roku vydal knihu a názvom Maďarské znovuzrodenie (Magyar újjászületés) v budapeštianskom vydavateľstve Fríg. Kniha sa zaoberá aj dejinami Košíc. Viac ako 300-stranová publikácia najskôr vyšla v r. 1995 holandsky a o rok neskôr v angličtine. Teraz si prácu, ktorá sa zaoberá politologickou analýzou Strednej Európy, môžete prečítať aj v maďarčine.
Ako je zvykom v takýchto prácach, autori predtým, ako by načrtli možnosti budúcnosti, zvyknú sa zaoberať niektorými kapitolami minulosti, ktoré zo svojho hľadiska považujú za dôležité. V rámci tohto historického prehľadu sa dotýka histórie nášho mesta na stranách 124 až 125. Žiaľ, pramene, ktoré použil, boli nekvalitné, kniha uvádza mnoho nepresností a neprávd.
O košických mučeníkoch má celkom skreslenú predstavu. Podľa neho totiž, košickí mučeníci sú tí katolícki obyvatelia mesta, ktorých protestanti povraždili. Potom protestantov vraj dali povraždiť na rozkaz rakúskeho generála "Goba"! Tým zrejme myslel Wolfganga Friedricha Coba.
Je pozoruhodné, že autor sa nedopočul o svätorečení troch košických mučeníkov v r. 1995, zpomedzi ktorých jeden bol Poliak - Melichar Grodecki, druhý Chorvát - Marek Križanin a tretí Maďar István Pongrácz zo Sedmohradska. Čiže vlastne neboli Košičania. A neumučili ich Košičania, ale vojaci Gabriela Bethlena, na čele ktorých stál Juraj I. Rákóczi. Treba pripomenúť, že ani jeden z menovaných nevedel o tejto surovej akcii svojich vojakov.
Košičania s týmto neľudským činom nemali teda nič spoločné. Ťažko si vieme predstaviť, že by k dačomu takému o čom autor píše mohlo dôjsť. Mesto malo vtedy okolo 8 000 obyvateľov a teda každý každého poznal a mnohí boli navzájom spojení aj príbuzenskými zväzkami. Za takýchto podmienok je absurdná predstava, že by došlo k v meste občianskej vojne. Väčšina obyvateľov prijala protestantizmus Luthera a okrem občasných nepokojov, pri ktorých sa pustošili oltáre, či iné katolícke relikvie, k osobným potýčkam, či revoltám v našom meste nedochádzalo. Bethlen sa síce ako Kalvín pevne držal svojej vierouky, ale aj s ostatnými sedmohradskými kniežatami vyznával a praktizoval slobodu vyznania. V období 30-ročnej vojny to bolo veľmi uznaniahodné gesto.
Gróf Wolfgang Friedrich Cobb ako hlavný kapitán došiel do mesta o pol storočia neskôr. V r. 1677 začal pôsobiť tento krvilačný cisársky generál v Košiciach. Mal krajinu utíšiť. Robil to svojským spôsobom. Na svoje výstražne listy dával červeným atramentom kresliť šibenicu, koleso na lámanie kostí a krvavý kôl. Takto rebeli rýchlejšie pochopia, čo ich čaká mienil. Mnohých Kurucov dal polámať v kolese po tom, čo ich dal strašne mučiť. To mu Kuruci opätovali tak, že 31 nemeckým dôstojníkom pribili ich klobúky na hlavu klincami a posadili ich na kôl a ďaľších 31 odrezali nos i uši a tak ich poslali späť do Košíc.
Rozpútali sa teda vášne na oboch stranách. Nebolo konca-kraja pomsty. Cobb dal v Košiciach, v miestach kde dnes stojí súsošie Immaculaty, naraziť na kôl 22 kurucov a ďaľších štyridsiatich neľudsky umučiť. Je viac ako pravdepodobné, že títo boli všetci kalvíni, ale tu vierovyznanie nehralo prvoradú úlohu. A zase Košičania s počínaním generála nemali nič spoločné. Cisár ho ešte v tom roku odvolal a vymenoval na jeho miesto o niečo ľudskejšieho Wrbnu.
Škoda, že László Marácz si nedal námahu, aby sa informoval z viacerých prameňov aby sa vyvaroval chýb, ktoré poškodzujú meno Košíc a kvalitu jeho publikácie znižujú. Je to mrzuté aj preto, lebo sa stáva, že ďaľší autori budú citovať od neho a nekorektné údaje sa môžu nekontrolovane šíriť ďalej.
* V auguste 1677 pochovali do kostla Jezuitov Františka I. Rákocziho
Zvolili ho za nasledovníka,
ale nikdy sa neujal trónu
Práve pred 330 rokmi, 18. augusta, pochovali do vtedy ešte nedokončeného kostola Jezuitov v Košiciach Františka I. Rákócziho, ktorý zomrel v predošlom roku. Na jeho smútočnej vlajke bol v latinčine nápis, ktorý hovoril, že pán Franciscus Rákóczy de Felső-Vadász volené knieža Sedmohradska, pán uhorského Partia, špán Sikulov, dedičný hlavný špán a gróf Šaríša zomrel 8. júla 1676 vo veku 31 rokov.
František I. bol synom sedmohradského kniežaťa Juraja II. Rákócziho (1621-1660) a grófky Žófie Báthory, ktorá ako katolíčka prestúpila na jeho kalvínsku vieru. Juraj II. bol jediným kniežaťom, ktorého od mladosti vedome pripravovali na tento post. Napriek tomu nebol prezieravým politikom. V Sedmohradsku vyvolal občiansku vojnu, v boji s Turkami utŕžil tri rany na hlavu, na následky ktorých 7. júna 1660 zomrel. Jeho syna, Františka I. síce zvolili za následovníka, ale vzhľadom na nešťastnú politiku svojho otca, nikdy sa nemohol ujať trónu. Po smrti svojho otca jeho matka aj s ním katolizovala a od tejto doby boli Rákócziovci katolíkmi.
František I. sa narodil v Albe Iulii, vtedy v hlavnom meste Sedmohradska 24. februára 1645. V januári 1653 aj sultán uznal jeho voľbu kniežaťa. Ako 21-ročný sa oženil s Helenou Zrínskou. Svatba bola v Zborove, v sídle Rákócziovcov. Narodili sa im 4 deti. Zo svojho posledného syna, Františka II. sa dlho netešil. Ten sa narodil 27. marca 1676 v Borši. Otec 30. marca bol už v Zborove, kde vymenúval predstaveného Cigánov v Ónóde. O štyri dni so svojim ozbrojeným sprievodom znovu išiel do Borše, odkiaľ napísal list svojim poverencom do lednického panstva. Na konci apríla z Borše rozkazoval svojmu účtovníkovi, aby zozbieral dlžoby od krčmárov, lebo ináč ho dá do želiezok. Potom znovu odcválal do Zborova a tu na neho číhala smrť. Zomrel nečakane 8. júla 1676. Nič viac o tejto udalosti nevieme. Zdá sa, že príčina smrti musela byť banálna, ak nikto nezaznamenal žiadnu pozoruhodnú udalosť.
Matka sa rozhodla pochovať ho v kostole Jezuitov v Košiciach. Ale s prevozom tela bolo potrebné čakať. Poľské vojská mali v pláne od severu vstúpiť do krajiny, na juhu zas operovali Kuruci. Bolo leto nasledujúceho roka, keď protestantské zemianstvo Šaríša zabezpečilo ozbrojený doprovod. Do tej doby bolo telo dočasne umiestnené do chladnej pivnice zborovského hradu. Až 18. augusta 1677 mohlo dôjsť k slávnostnému pohrebu v jezuitskom kostole. Pri takýchto pohreboch sa bral ohľad na stav i bohatstvo dotyčnej osoby.
V smútočnom sprievode sa niesli zástavy, vyznamenania, erby, epitáfy, zástavy. Pochodovali pešiaci i vojaci na koňoch, hrali hudobníci na trubkách a bubnovalo sa. Mladíci odetí do čierneho niesli jeho slávnostnú vlajku a jeho šabľu, aby ich v polámanej forme uložili v hrobe. Samozrejme v sprievode ste mohli nájsť vysokých svetských i duchovných hodnostárov. Celebrovala sa zádušná omša, spievalo sa, vyzdobenú rakvu niesol čierny koč, okolo ktorého sa niesli horiace fakle. Za kočom išlo príbuzenstvo, priatelia, zamestnanci a poddaní, či ľud...
Túto udalost spred 330 rokov nám pripomína epitaf, ktorý môžete vidieť v kostole premonštrátov celkom hore, vpredu, na ľavej stene lode. Je vyrezaný z lipy. Na ňom figuruje jeho postava, rodový erb z striebra a okolo je nápis, ktorý hovorí to isté, čo bolo napísané na jeho smútočnej zástave.
Autor: Tri nové výstavy
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
