Z handry zachránili krásny obraz

Rôzne exponáty zo zbierkových fondov Východoslovenského múzea (VSM) svojou krásou ale často aj históriou, ktorá z nich dýcha, dokážu návštevníkov výstav doslova očariť. Aby však každý obraz, drevená plastika, kniha, listina, kúsok odevu, keramika, starožitný nábytok či kus kovu z dávnej doby, mohli tešiť oči zvedavcov, musia často prejsť rukami odborníkov v reštaurátorských dielňach.

Mária Levendovská pracuje v dielňach so závesnými obrazmi, či už sú na dreve, alebo na plechu, ale hlavne na plátne. "Na umeleckej priemyslovke som vyštudovala reštaurovanie a potom som mala to šťastie, že som pracovala so známym a výborným reštaurátorom Andrejom Kutzom v Spišskej Novej Vsi. Asi dvanásť rokov už pracujem vo VSM," prezradila.

Jej práca zahŕňa reštaurovanie obrazov, ktoré sú zo zbierok VSM. "Priebežne sa staráme o veci, ktoré sú v depozite, pretože v našich zbierkach je naozaj veľké množstvo obrazov a mnohé potrebujú zásah reštaurátora."

Keď reštaurátor dostane do rúk obraz, v prvom rade musí zistiť, v akom stave sa nachádza. "Vysvetlím to na príklade obrazu, ktorý reštaurujem v súčasnosti. Keď mi ho priniesli, bol vo veľmi zlom stave, celý stmavnutý, premaľovaný." Na to, aby sa zistilo, čo všetko sa ešte nachádza na originálnej maľbe, je treba urobiť sondy. "Pri tomto konkrétnom obraze, ktorý bol veľmi premaľovaný, som urobila najprv sondy. Tie mi ukázali množstvo premaľby a starých nevhodných tmelov, ktoré na mnohých miestach presahovali až do originálu. Tie som postupne a opatrne odstraňovala.

Keď má pred sebou maľbu, plátno, ktoré je veľmi oslabené a mnohokrát aj prederavené, je potrebné nažehliť obraz na nové, vopred vypraté a napnuté ražné plátno. "To sa napne na nový podrám a pristupuje sa k samotnej maľbe. Ak je maľba vyčistená, všetky chábajúce vypadané miesta polychrómie sa doplnia tmelením a pristupuje sa k samotnej retuši. Najprv sa robí podkladová retuš a potom záverečná, povrchová retuš čiarkovaním. Tá by mala byť o niečo svetlejšia ako originál, pretože časom zvyčajne stmavne. Pri pohľade zblízka je vidieť, kde je obraz retušovaný, ale z diaľky obraz vyzerá scelený a zásah reštaurátora nepôsobí rušivo."

Farba na miesta, ktoré je treba doplniť, sa nanáša pomaly vo vrstvách, zvyčajne ide o takzvanú čiarkovanú retuš, ale ak reštaurátor zistí rukopis maľby, môže tomu svoju prácu prispôsobiť. "Vždy treba obraz po istej časti práce nechať ´dozrieť´, potom sa k nemu vraciam a pokračujem ďalej. Je to dosť zdĺhavá práca a keďže pri mnohých úkonoch treba čas, kým jedna vrstva zaschne, zvyčajne reštaurátor pracuje na viacerých obrazoch naraz." Dĺžka práce na reštaurovanom obraze závisí od druhu a miery poškodenia. "Tento konkrétny obraz, o ktorom hovoríme, bol však vo veľmi zlom stave a svoju pôvodnú tvár nedostane skôr ako o pol roka."

Neraz sa stáva, že obraz príde do rúk reštaurátora naozaj v zlom stave, potrhaný, deravý... "Prerazené, roztrhnuté plátno či s dierami vo vnútri sa dá opraviť. Buď sa podlepí novým plátnom celé, alebo sa zo zadnej strany nažehlia záplaty. To záleží samozrejme od rozsahu poškodenia. Dostala som napríklad do ruky obraz manželky Františka II. Bol celý stmavnutý a prederavený. Už je hotový a ja sa stále poteším, keď sa naň pozriem a vidím, čo sa podarilo zachrániť."

Pamätá si aj na obraz, kedy takmer ani nevedela, čo dostala do rúk. "Bola to doslova handra, zrolované plátno a ani sme nevedeli, čo na tom je. Bola to Najsvätejšia trojica. Reštaurovala som ju ešte spolu s mojim učiteľom, vznikol z toho krásny obraz. Mnoho na ňom chýbalo, museli sme dopĺňať. Ak sa však nevie, čo pôvodne na obraze bolo, tak sa maľba nedopĺňa. Urobí sa neutrálna retuš, čím sa obraz scelí a zachová sa to, čo je pôvodné."

Najväčší obraz, ktorý doposiaľ reštaurovala, dnes visí v kaštieli v Betliari a mal rozmery asi 3 krát 2 metre. Medzi najvzácnejšie patria gotické maľby či obrazy z oltárov... Práve obrazy z oltárov sú zvyčajne namaľované na dreve. "Drevo stále pracuje a najčastejšie je poškodené popraskaním. Treba ho upevniť, urobiť podloženie. Čo sa však týka maľby, postup je rovnaký - treba ju dotmeliť, vyretušovať a zabezpečiť."

Často dostane M. Levendovská do rúk naozaj veľmi zničený obraz, no ona si už vie predstaviť, ako krásne bude po pár mesiacoch práce vyzerať. "Som trochu ako lekár, ktorý postupne lieči. Vždy sa teším, ak sa mi podarí zachrániť čosi, čo čas poškodil. Vidím, ako obraz dostáva späť svoju krásnu tvár, ktorú za tie roky stratil a môže robiť radosť iným. Táto mravčia práca chce veľkú trpezlivosť, no výsledok na koniec vždy stojí za to."

Miroslav Jarábek niekedy dostane do ruky drevenú plastiku, ktorá sa mu takmer rozpadáva v rukách

Historickým listinám najviac škodia

zlé klimatické podmienky a plesne

Šéfom reštaurátorských dielní VSM je Miroslav Jarábek. Na starosti má reštaurovanie obrazov, drevených plastík a listín. "Na strednej škole som vyštudoval reštaurovanie, chodil som opravovať najmä oltáre po celom východnom Slovensku a venoval som sa i reštaurovaniu nástenných malieb," prezradil.

Najviac práce pri reštaurovaní obrazov je pri premaľbách. "Tie sa musia odstrániť. Ak šlo napríklad o obraz s nahou ženou, tak sa môže stať, že ju neskôr ktosi ´zahalil´. Ak je na origináli vrstva laku, tak sa premaľba dá ľahšie odstrániť. Najväčší problém je, ak ide o premaľbu olejom na olej a medzi nimi niet inej vrstvy. Vtedy sa pracuje mechanicky. S lupou či mikroskopom sa skalpelom pomaličky a postupne odstraňuje premaľba, ktorej vrstva sa tak zmenšuje. Nikdy sa však nedá odstrániť dokonale."

Okrem malieb M. Jarábek reštauruje aj drevené plastiky, čiže väčšinou sochy svätých z kostolov, z oltárov a podobne "Pod ne sa veľmi jasne podpisuje zub času, poveternostné vplyvy, striedanie teploty, kolísanie vlhkosti, hmyz, plesne... Najväčšmi škodí človek, veď neraz pani upratovačka v kostole s mokrou handrou zmýva maľbu na plastike. Veľa robí aj vplyv tepla od sviečok či sálavé teplo radiátorov v kostoloch... S umeleckými dielami je to ako s ľuďmi, ktorí majú tiež svoje choroby. My sme ako lekári, ktorí stanovia diagnózu, zvolia postup liečby a pomaly pacienta vyliečia."

Občas sa stáva, že reštaurátor dostane do ruky takú drevenú plastiku, ktorá sa mu rozpadáva v rukách. "Dosť často sú prežraté od drevokazného hmyzu, majú doslova štruktúru ako perník. Často už len polychromia maľby drží drevo pokope a ak by sa po ňom udrelo, tak sa rozsype na prach. Práve teraz je v expozícii jedna plastika, ktorá bola vo veľmi dezolátnom stave. Najprv som musel urobiť skúšky maľby, či sa nepoškodí, keď plastiku ponorím do roztoku umelej živice. Tá drevo spevnila a až potom sa mohlo pokračovať v ďalších pracovných úkonoch."

Nezriedka sa stáva, že drevené plastiky z kostolov sú poškodené aj mechanicky a chýba im nejaká časť. "Ak ide o plastiku, ktorú treba dať späť do kostola a na tvári chýba trebárs nos, tak sa samozrejme doplní. Ak však ide o veci, ktoré budú vystavené v múzeu, zvyčajne sa zachováva stav, v akom sa plastika našla - len sa reštauruje, no nedopĺňa."

Ďalší materiál, ktorému sa venuje, je papier. Na starosti má totiž reštaurovanie rôznych historických listín, ale i kníh a podobne. "Mal som v rukách napríklad listinu od kráľa Vladislava II z 15. storočia... Aj keď papier na prvý pohľad pôsobí jemne, čudovali by ste sa, že ručne vyrábaný, ktorý sa voľakedy robil z bavlnených handier, odoláva času najviac. Aj ten však môže byť poškodený, závisí to od spôsobu uloženia. Podpisuje sa pod to vlhkosť, plesne. Papier máva na sebe aj mastné škvrny, lebo ho chytajú ľudské ruky a na pokožke sú mastné tuky, kyseliny, čo tiež neprospieva. Často papier napáda hmyz, čo závisí hlavne od toho, ako a v čom bola listina uložená."

Vari najväčšiu škodu na papieri robia na počudovanie exhaláty v ovzduší, ktoré poznáme ako kyslé dažde. Tie sa prostredníctvom vlhkosti dostávajú zo vzduchu do papiera a rozrúšajú ho. "Kyselina ho doslova rozkladá. Preto sa musí vždy pri reštaurovaní papier kúpať. Najprv sa samozrejme zaistí písmo a rôzne pečiatky, aby sa nerozpustili. Potom sa papier namočí do destilovanej vody, ktorá z neho vyplaví špinu a rôzne iné látky. Kyselina, ktorá sa v papieri nachádza sa neutralizuje uhličitanmi." Ak je papier natrhnutý, alebo časť z neho chýba, dopĺňa sa. "Zvyčajne sa dolieva na site, alebo sa môže zaplátať ručne robeným papierom. Potom sa tónuje, aby sa prispôsobil originálu."

Okrem listín treba občas reštaurovať aj knihy. "Zvyčajne je šitie úplne roztrhané, papier je zatečený. Vtedy treba knihu rozobrať a každý jeden list papiera osobitne vykúpať, neutralizovať, doplniť čo chýba, vylisovať, poukladať a ručne zošiť. Ak sú dosky kníh zničené, tak sa urobia nové a fragmenty originálu sa doň vložia, aby sa zachovali."

Popri poveternostných vplyvoch dokážu úplne papier zničiť rôzne plesne a huby. "Mal som i také listiny, ktoré ak by som chytil do rúk, tak by sa mi pod prstami doslova rozpadli. Museli sa preto najprv spevniť, doplniť glejivými látkami a až potom sa mohlo ďalej pracovať. Ak je papier takýmto spôsobom rozrušený, môže sa i skeletizovať pomocou japonského papiera, cez ktorý je vidieť text."

M. Jarábek sa reštaurovaniu rôznych umeleckých diel a materiálov venuje už 23 rokov. "Nikdy nič nie je rovnaké, stále sa pracuje na niečom inom. Vždy mám neskutočnú radosť z toho, keď vidím, že sa mi podarilo čosi zachrániť. Lebo aj keď niečo na prvý pohľad vyzerá ako stratené, ja si myslím, že všetko sa dá zachrániť. A je mi pri tom jedno, či ide o drahú vec, alebo o čosi menej vzácne, či je to od známeho umelca, alebo od ľudového... Čokoľvek, čo v sebe uchováva kúsok histórie, treba zachovať."

Dnes sme vám ponúkli prvú článok o tom, čo všetko sa v reštaurátorských dielňach múzeá deje. O týždeň sa dozviete viac o tom, ako sa zachraňujú textílie, šaty, keramika, starožitný drevený nábytok i kovové zbrane, šperky či iné artefakty.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Stále po ňom ľudia kričia:

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári