Kúsok zo svadobnej torty sa zje, až sa mladomanželom narodí dieťa
Mnohí mladí ľudia využívajú šancu, že hranice väčšiny štátov Európskej únie sú pre nich otvorené. Môžu cestovať, zlepšiť sa v konverzácii v cudzom jazyku a samozrejme, aj si niečo zarobiť. Odkedy sa Slovensko stalo členom EÚ, ku krajinám, ktoré bez dôraznejších podmienok otvorili svoje hranice, patrí Veľká Británia. Preto tam už roky cestujú tisíce mladých dievčat a chlapcov z celého Slovenska. Samozrejme, priateľstvá nadväzujú nielen medzi sebou, ale aj s "domácimi". Dokonca také, ktoré končia na radnici. Jednou z dievčat, ktoré si získalo srdce britského mládenca, je aj Košičanka Lucia. Iba nedávno svoje "ÁNO" povedala 32-ročnému Richardovi. Keďže náhoda chcela, že sme mohli byť pri tom, prinášame autentickú reportáž zo vstupu do manželstva "po britsko-slovensky."
Skôr, ako sa rozpíšeme o zvyklostiach, ktoré sa v Británii viažu k tomuto kroku, treba povedať, že spomínaná dvojica sprvu o sobáši neuvažovala. I keď čakajú bábätko, mienili spolu žiť a dieťa vychovávať "bez papierov." K náhlej zmene sa vo vysokom štádiu Luciinho tehotenstva rozhodli po tom, čo sa na úradoch dozvedeli, že ich syn (podľa ultrazvuku to má byť chlapček), hoci sa narodí na britskej pôde, ale oni nie sú manželia, bude mať občianstvo len po mame, slovenské.
"Mysleli smei, že britské zákony sú podobné americkým," vraví Lucia. "Tam platí, že ak sa dieťa narodí aj neAmeričanke, no na ich pôde, automaticky dostane americké občianstvo. Briti sú konzervatívnejší, prísnejší. V predpisoch idú tak ďaleko, že ak by sme v budúcnosti chceli, aby malý mal i britské občianstvo, Rich by si musel vlastného syna adoptovať..." Aby sa Lucia a Richard nemuseli podriadiť britskému úradníckeho šimľovi, rozhodli sa zosobášiť pred synovým narodením. Rodiny postavili pred hotovú vec asi tri týždne predtým, ako si naplánovali povedať YES.
Dni bláznenia
Za neskutočne krátky čas bolo treba zabezpečiť voľný termín na matrike, kde sa mal sobáš uzavrieť. Nájsť šikovnú a trpezlivú kaderníčku pre mladuchu, vhodné oblečenie pre oboch, a samozrejme, miesto svadobnej hostiny, ktoré sa zvykne objednávať dva-tri mesiace vopred a nie dva týždne. K tomu kúpiť prstene, preštudovať aspoň to najzákladnejšie z britských svadobných zvykov i absolvovať predmanželskú poradňu. "V prvom momente som bola presvedčená, že to nestihneme zvládnuť, aj keby sme si nohy zodrali. Postupne začali veci predsa len nadobúdať konkrétne kontúry a my sme boli stále bližšie k zohnaniu a vybaveniu všetkého, čo malo patriť k nášmu veľkému dňu," spomínala Lucia na neopísateľný kolotoč.
Hoci prežívali "horúce" chvíle, hlavy museli mať chladné. Lucia napríklad nesmela zabudnúť mať na sebe štyri podstatné drobnosti: niečo staré, niečo nové, niečo požičané a niečo modré. Práve na modré však takmer pozabudla. Ešte šťastie, že jeden zo svadobčanov vbehol do prvého obchodu a kúpil modrú stužku, ktorú si na poslednú chvíľu priviazala k sandálom ružovej farby. Ozaj ružová. Tá musela počas svadobného aktu dominovať. Povinne mali v ružovej farbe košele a kravaty všetci muži svadobčania. Až na Luciinho budúceho. Toho sa ružová podľa zvykov netýkala. I keď, ako sa neskôr ukázalo, aj on sa jej podriadil mal ružovú viazanku.
Čo ďalšie bude mať oblečené, o tom nastávajúca nemala predstavu. Svadobný oblek pred ňou podľa tradície musel skrývať. Rovnako ako ona svoje oblečenie pred ním. Britské zvyky diktujú i to, že 24 hodín pred sobášom sa musel budúci ženáč zo spoločnej domácnosti "zdekovať." S Luciou sa smeli uvidieť až na matrike, pri sobáši. Ani jeden, ani druhý teda dopredu nevedeli, ako budú vyzerať. Malo to byť prekvapenie i ďalšia z britských zvyklostí.
Matrikárka si takmer trhala vlasy
Sobášny akt sa dial v angličtine. Lucia anglicky rozumie, aj rozpráva, takže tlmočníka nepotrebovala. Sľub vernosti si s Richardom dali v budove matriky v Guildforde a sobášiacou bola matrikárka. Kým v Košiciach, i v slovenských obciach, sme zvyknutí, že dôstojnosť podobného aktu podporujú insignie na krku sobášiaceho, britská oddávajúca bola v civile, iba v nohaviciach vytiahnutých z bežného šatníka. O richtárskej reťazi na krku ani slychu. Pri čítaní sa mýlila, najmä Luciino dievčenské priezvisko sa jej nedarilo vysloviť. Keď mladí, vetu po vete, zopakovali sľub vernosti, na rad mala prísť výmena prsteňov. U nás je to jeden z neopakovateľných momentov, kedy aparáty cvakajú ako divé a kamery sa točia na plné obrátky. Tam nič. Nikto zo svadobčanov výmenu prstienkov nesmel zdokumentovať. Matrikárka pri najmenšom náznaku fľochla na neho taký prísny pohľad a dodala také rázne NO!, že aj ten najodvážnejší z prítomných vrástol do zeme a "prstienkovanie" sa ani v mysli neodvážil zachytiť.
"Dôležitejšie ako sľub vernosti a vzájomné nasadenie prsteňov je u nás, v Británii, podpísanie sobášnej listiny. Slúži na to ´brko´, ktorým sa na imitáciu pergamenu podpisujú obaja mladomanželia," dozvedeli sme sa od Luciinej svokry Ann, prečo matrikárka mladých po sľube usadila k malému stolíku. Ani toto podpisovanie sa oficiálne fotografovať nemohlo, no prítomní, najmä slovenská strana, tento zákaz nebola ochotná akceptovať. Matrikárka a jej pomocníčka, keď videli, že sú v menšine, rezignovane roztiahli ruky a ďalšiemu dianiu nechali voľný priebeh. Akurát upozornili, že na rade je ešte jedno podpisovanie, do úradnej knihy. Do nej popri mladomanželoch svoje autogramy pridali ich rodičia a svedkovia. Potom mala mať Richova sestra Catherine slávnostný príhovor. Veľa z neho nepredniesla. Po prvých vetách sa rozplakala a bolo po sláve. Ostatní, aby aspoň niečo z "trapasu" zachránili, začali mladým gratulovať. Vtedy sa už matrikárka radšej vzdialila. Niekto si myslel, že to bolo z taktu. No potom vysvitlo, že psychicky nezvládla, čo sa deje. Teda, prečo sa potriasajú ruky a mladí objímajú v sobášnej miestnosti, do ktorej už mala vkročiť ďalšia dvojica.
Keď sa Lucia a Richard so všetkými vystískali, aj si trošku poplakali, vyšli zo sobášnej miestnosti. Pri vychádzaní na nich Catherinina dcérka Maisie hádzala ružové lupienky a ostatní svadobčania, ktovie odkiaľ, povyťahovali zrazu bublifuky. Sú to aj u nás dobre známe fľaštičky s mydlovou vodou. A prišlo súťaženie, kto na mladých vyfúkne čo najviac a najväčších bublín. Ktovie, ako dlho by takto vystrájali, keby sa neohlásilo typické britské počasie začalo pršať. Mladí rýchlo nasadli do jedného z áut, vyzdobeného, ako inak, ružovou mašľou.
Vpredu s plápolajúcou mašľou a vzadu s hrkotajúcimi plechovicami pripevnenými k autu, sa mladomanželia a za nimi ostatný sprievod, dostali britskou premávkou k stavbe, kde mala byť svadobná hostina. The Hautboy na prvý pohľad pripomínal typický britský strašidelný zámok vhodný na zábavu strašidiel a upírov. V skutočnosti to bol bývalý kostol aj s organom, upravený na bar a miestnosti pre tieto udalosti. Skôr ako sa všetci usadili k stolu, priestor patril obdivovaniu svadobnej torty. Pripomínala dámsky klobúk a, samozrejme, bola ružová. Teda marcipán, ktorým bola poliata, bol ružovej farby. Britské svadobné torty majú podľa Richa dlhú životnosť. Údajne vôbec nemusia byť v chladničke a predsa vydržia i roky. "Tradícia hovorí, že mladomanželia si majú z torty odložiť minimálne jeden kúsok, ktorý zjedia až vtedy, keď sa im narodí prvé bábätko. Pritom u niektorých táto radostná udalosť môže prísť po rokoch, takže dolu klobúk pred cukrárkami, čo ich pečú. V našom prípade pred mojou mamou," vzdal hold mame Ann.
Tanier nerozbili, nevestu neuniesli
Ďalšie kolá svadobnej hostiny mali podobný priebeh ako u nás. Čítali sa telegramy a listy, zneli blahoželania i pozdravy z oboch strán. Slovenská strana čakala, kedy mladucha rozbije tanier a mladoženáč ho metličkou pozametá, no takej zábavy sa nedočkali. Britské príbuzenstvo nechápavo pozeralo po slovenskom, i keď hovorilo o ďalších slovenských zvyklostiach. Napríklad o spoločnom jedení polievky z jedného taniera, o únose nevesty, polnočnom prezliekaní sa mladuchy či tzv. redovom tanci, pri ktorom si, ak je prítomné príbuzenstvo početné a nemá hlboko do vrecka, čerstvá mladá pani môže vytancovať i desiatky tisícok korún. Nič také sa nedialo. Totožné bolo len spoločné krájanie svadobnej torty mladomanželmi a prvé manželské bozky za potlesku ostatných.
Neporovnateľné bolo menu, ktoré sa podávalo. Na Slovensku sú svadobčania zvyknutí dať si ako aperitív "ostré" alebo nejaký vermuth. Potom si pochutnávajú na hovädzej polievke, mäse a o polnoci na neodmysliteľnom chode "vepřo, knedlo, zelo", Briti majú ako slávnostný svadobný prípitok pimms. Je to limonáda, zmiešaná so sladkým alkoholom jahodovej príchute, do ktorej sa narežú kúsky limetky, citrónu, uhorky, jablka a pomaranča. Ako predjedlo bol na výber krevetový koktail s omáčkou Marie-Rosie a čerstvým chlebom, grécky šalát s čiernymi olivami, syrom feta a šalátom či pečené avokádo s grilovanou zeleninou.
Medzi hlavnými jedlami boli na výber steak s Cajun koreninou, grilovanou paradajkou, hubami, šalátom a domácimi hranolkami, grilované bravčové stehno s jabĺkovo-paprikovou omáčkou a čerstvou zeleninou, pomaly pečené jahňacie stehno servírované so sladkým zemiakom, cuketou a čerstvou zeleninou alebo grilovaný žralok s korením fennell, jemne štipľavou paradajkovou omáčkou a zemiakmi. A dezerty? Toffee puding s karamelovou polevou a vanilkovou zmrzlinou, tradičný chlieb s maslom a pudingom ochuteným broskyňami a zmrzlinou, čokoládová torta s čokoládovou polevou, prípadne zmes syrov. Raz darmo. Iný kraj, iný mrav a kuchyňa...
Po polnoci sa na hodovaní udialo aj čosi, čo sa úplne vymykalo britským i slovenským svadobným zvyklostiam. Postaral sa o to mladoženáč Richard, ktorý, hoci je Britom od hlavy po päty, má nebritský zmysel pre humor. Zobral do rúk drevenú trúbu, ktorá bola súčasťou výzdoby miestnosti a zahral na nej neidentifikovateľnú melódiu. Po "muzike" pridal slovnú bodku: "Drahí naši, toto je večierka. Koniec zábavy, koniec hodovania Začína sa britsko - slovenský život..."
Chvíle veľkého dňa Lucii a Richardovi budú pripomínať sušiaca sa svadobná kytica, manžetové gombíky, na ktorých má mladoženáč napísané "ženích" a jeho otec "ženíchov otec", kúsok ružovej stužky z auta, a samozrejme, fotografie. Všetko odložené v byte na tom najdôstojnejšom mieste. Veď také momenty sa každý deň neopakujú. A už vôbec nie na britsko-slovenský spôsob.
Eva PETEROVÁ
Autor: Stále po ňom ľudia kričia:
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
