Stoj! Tisíctristo hrmených!

Dátum narodenia: 15. marec 1945

Znamenie: Ryby

Miesto narodenia: Trnava

Rodinný stav: ženatý, dve deti

Relax: chalupa

Výber z televíznej a filmovej tvorby:

1965 Námestie svätej Alžbety

1969 Generácia

1970 Zločin slečny Bacilpýšky

1974 Skrytý prameň

1974 Figliar Šťopka

1974 Šťopka a Šidielko

1975 Pacho, hybský zbojník

1977 Advokátka

1978 Kazko Vlasko

1979 Prerušená hra

1981 Noční jazdci

1982 Za humny je drak

1983 Drotár

1984 Falošný princ

1984 Drevená krava

1986 Galoše šťastia

1986 Polepetko

1986 Utekajme, už ide!

1987 Nové Pištáčikove dobrodružstvá

1990 Modrý Jonatán

1992 Most

2001 Hana a jej bratia

2004 Prirodzená smrť

Vďaka trom košickým predstaveniam v rámci Letných shakespearovských slávností zavítal nedávno do Košíc aj obľúbený slovenský herec Karol Čálik. Sám si dobre uvedomuje, že diváci ho majú zaškatuľkovaného ako Jana z filmu Pacho, hybský zbojník, no sa na túto "nálepku" vôbec nehnevá. Naopak, je za ňu vďačný. Nie len o tom sme sa porozprávali počas rozhovoru pred jedným z predstavení Sna noci svätojánskej.

K. Čálika poprosil o to, aby prijal úlohu Klbka v Sne noci svätojánskej, ešte Marián Zednikovič, ktorý Letné shakespearovské slávnosti po sedem rokov pripravoval. "Aj sa priznám, že som mal zajačie úmysly, lebo radšej by som si počas leta poriadne oddýchol. Lenže povedal som si - keď som to Marošovi sľúbil ešte za života, tak určite nenechám v štichu jeho manželku, na ktorej pleciach celé slávnosti ostali. Tak som si povedal, že tieto divadelné prázdniny obetujem ako pamiatku na Maroša... Teraz sa už z toho, že som do tohto projektu predsa len vstúpil, teším a snažím sa každý večer, ktorý strávim na javisku, potešiť divákov... Veď robíme to kvôli nim, nie?

K. Čálik si divákov váži. O to viac, keď sa hrá pod holým nebom - ako v prípade Letných shakespearovských slávností - a diváci sú vystavení rôznym rozmarom počasia. "Už sme hrali, keď bolo 10 stupňov, kedy všetci diváci museli dostať deku, aby nám tam nepomrzli. Raz sme hrali v príšernom vetre, kedy začali na divákov lietať kryty z reflektorov. To už bolo nebezpečné a bolo treba predstavenie zrušiť. No a raz, 15 minút pred tým, ako sme mali začať hrať, v búrke udrel presne do nádvoria bratislavského hradu blesk a vyhodil elektrinu. Povedali sme si, že toto by tiež bolo o život a tak sa nehralo. No a aby som vymenoval vari všetky možné počasia, aké tu toto leto boli, tak musím povedať, že najhoršie sa hralo v horúčavách. Viete si predstaviť, ako teplo bolo na hrade, ktorého kamene sa počas dňa nahriali? Mal som pocit, že sme nie na javisku, ale v peci! Diváci sa v hľadisku ovievali a ja som im závidel, že majú aspoň takú možnosť osviežiť sa..."

Na dcéru je hrdý

Ak by mal K. Čálik voľné leto, určite by ho trávil s rodinou doma alebo na chalupe. "Najmä sa teším z každej chvíle, ktorú môžem stráviť s vnučkou, synovou dcérou. Teším sa aj na to, že ešte počas tohto leta sa uvidím s dcérou, ktorá žije v New Yorku. Vídame sa totiž naozaj veľmi málo. Prichádza domov len na Vianoce a v lete na pár dní. Budúce leto si určite nevezmem na seba žiadne pracovné povinnosti a prispôsobím si ho tak, aby som čo najviac času bol s dcérou, určite za ňou i vycestujem."

Aj keď K. Čálik neobľubuje kadejaké nové technologické vymoženosti, predsa len je rád, že mu umožňujú s dcérou - aj keď je na opačnej strane zemegule - komunikovať denne. "Nielen že si každý deň voláme, ale dokonca sa aj vidíme, máme na to zariadenie... Som rád, že je to inak ako voľakedy. Mám veľa kamarátov, ktorým ešte počas minulého režimu odišli do zahraničia príbuzní. Nemohli sa s nimi spojiť a znášali to zle. Ja viem, že dcére môžem kedykoľvek zavolať a že sa môže hocikedy vrátiť domov..."

Tak ako veľa mladých Slovákov, aj dcéra K. Čálika odišla do zahraničia kvôli práci a už tam ostala... "Najprv bola v Prahe a už to sa mi videlo, že je veľmi ďaleko. Keď potom odišla do USA, povedal som si - no zbohom! Lenže sa má dobre, vážia si ju tam a má výbornú prácu. Bol som ňu veľmi hrdý, lebo hneď v prvý týždeň, keď nastúpila v New Yorku do práce, mala jednanie s Meryl Streepovou a neskôr so Stevenom Spielbergom, ktorý si bol v ich firme, ktorá vyrába drahé šperky, vyberať pracku do opasku..."

Manželka K. Čálika bola v divadle tanečnicou, takže obe deti mali vďaka obom rodičom k divadlu blízko. "Našťastie sa však ani jeden nerozhodol pre takéto povolanie. Zrejme ich odradilo, keď videli, aká je to drina, že ich rodičia sú takmer každý večer preč z domu... Mám síce pocit, že dcéra má v sebe talent na herectvo, no chvála bohu sa rozhodla inak..." Keď si dnes K. Čálik spätne premietne, koľko času strávil v práci a koľko sa venoval deťom, ľutuje, že nebol viac s rodinou. "Mám výčitky, lebo profesia ma ukracovala o čas s deťmi. Deti hercov sú chudáci... Teraz si to plne uvedomujem a chcem si to vynahradiť aspoň s vnučkou. Lenže ani to mi nevychádza, lebo hoc som penzista, na Novej scéne som v plnom úväzku a stále som obsadzovaný a veľa hrám."

Ak si však predsa len na vnučku nájde čas, najradšej spolu doslova blbnú. "Má tri a pol roka, nedokáže obsedieť a rada ma provokuje tým, že keď vidí, že sa mi nejaká hojdačka či preliezka zdá nebezpečná, tak just chce loziť po tej... Teším sa, až bude dosť veľká na to, aby sme si spolu sadli pred telku a ja jej pustím rozprávky, v ktorých som voľakedy hrával. Lebo tie sú určite lepšie a pre deti vhodnejšie ako tie dnešné. Určite si spolu pozrieme Figliara Sťopku..."

Práve kvôli vnučke tohto roku prijal i ponuku hosťovať v Divadle Aréna v Červenej čiapočke. "Hrám tam horára a verím, že sa mi takto podarí naučiť ju tomu, aby chodievala do divadla. Voľakedy deti chodili do divadla častejšie a my sme pre nich radi hrali..."

Hral beťárov a Nemcov

V mnohých rozprávkach si K. Čálik zahral rôzne postavy figliarov. "Bohužiaľ si ma režiséri dosť zaškatuľkovali a obsadzovali ma jednostranne. Buď som hral takýchto beťárov, alebo potom ak som dostal negatívnu postavu, tak jedine vo vojnových filmoch, kde som kvôli svojej vizáži hral Nemcov," prezradil so smiechom.

Aj keď má na svojom konte veľa rôznych postáv z filmov, inscenácií i seriálov, najviac si ho ľudia do pamäti uložili ako Jana v komédii Pacho, hybský zbojník. "Táto ´nálepka´ ma bude prenasledovať asi celý život. No nehnevám sa preto, naopak - som rád." Určite si z Pacha pamätáte scénu, kde sa K. Čálik pokúša zastaviť koč a ten nereaguje na výzvu - stoj, tristo hrmených a ani stoj, tisíc hrmených, tak to skúša s tisíctristo hrmenými... "Dodnes sa mi stáva, že na mňa ľudia na ulici zakričia - Stoj! Tisíctristo hrmených...! Veľmi dobre si pamätám, ako sme chodili premiérovať ´Pacha´ na Filmovom festivale mladých po väčších okresných mestách. Sedel som v hľadisku a tešil sa z toho, ako sa ľudia bavia. Už keď sme nakrúcali, vedel som, že film bude mať úspech. Dialógy napísali Lasica so Satinským a my sme sa nich rehotali už pri prvej čítačke scenára...

Nakrúcanie Pacha bola tá najlepšia filmovačka, akú kedy K. Čálik zažil. "Každé ráno sme sa tešili, až sa stretneme na ´pľaci´. Myslím, že aj na tom filme je vidno, že sme ho robili s chuťou. Mali sme nakrúcať aj v Čičmanoch, no prišli sme tam začiatkom októbra a do rána napadlo 10 centimetrov snehu. Keď po troch dňoch sneh nezišiel a my sme strovili všetky honoráre, tak nás produkčný stiahol z Čičmian a nakoniec sme nakrúcali v jednom skanzene na Záhorí..."

Keď sa K. Čálik spätne obzrie za všetkým, čo sa mu podarilo za tie roky nakrútiť, vždy si povie, že sa rozhodol dobre. "Ani raz som neoľutoval, že som si vybral herectvo. Najspokojnejší som po vydarenej premiére, keď má moja postava u ľudí úspech. Nikdy som nemal pocit, že sa na túto robotu radšej vykašlem. Samozrejme, neboli to len radosti, ktoré som si ako herec zažil. Najhoršie obdobie bolo v čase normalizácie, keď sa zakázali všetky americké muzikály. Na Novej scéne sme s Ivanom Krajíčkom hrali v Hallo Dolly, robil som i West Side Story, Fidlikanta na streche, My Fair Lady či Gréka Zorbu. No a to všetko sa škrtlo a my sme mohli hrať len v sovietskych hudobných komédiách... To bolo pre mňa asi to najťažšie obdobie, lebo som nemohol robiť to, čo som chcel. Naopak, hrať sme museli to, do čoho sa nám nechcelo. Lenže človek si na každej situácii musí pohľadať aspoň čosi pozitívne. My sme vtedy ako herci nemali na výber. Dostali sme príkaz z ministerstva alebo z ústredného výboru strany a hrali sme, čo povedali. Lenže vtedy sme všetci boli blázni do divadla a radšej sme hrali aj pár vecí, ktoré sa nám nepáčili, ako keby sme nehrali vôbec..."

Teraz sú na tom herci inak - aj by si radi zahrali, už sa nemusia báť, že by museli hrať v ideologických hrách, filmoch či inscenáciách. Tentoraz však nie politika rozhoduje o tom, čo a či vôbec sa bude nakrúcať. Dnes rozhodujú financie. "Verejnoprávna Slovenská televízia na to nemá peniaze. Tie dotácie od štátu, ktoré sú na súčasnú slovenskú tvorbu - na filmy, inscenácie, seriály - sú veľmi poddimenzované. Je mi ľúto, že nemôžem zúročiť všetky tie skúsenosti z hrania pred kamerou, ktoré som za roky získal. A ešte viac mi je ľúto mojich mladých talentovaných kolegov. Mnohí už majú viac ako 30 rokov a ešte ani raz nestáli pred kamerou. A to je iné herectvo ako na javisku, no kde sa to majú naučiť? Ja som v tridsiatke už mal za sebou veľa filmovačiek, dokonca aj Pacha, hybského zbojníka. Smutný som z toho vtedy, keď vidím, ako tí mladí kolegovia počúvajú moje príbehy z filmovačiek, smejú sa, no ja viem, že oni o pár rokov nebudú mať čo rozprávať..."

K. Čálik je preto veľmi rád, že zažil éru, kedy sa u nás nakrúcalo viac než dosť. "Isteže sa robili aj ideologické filmy, no vždy sa medzi to zamiešalo aj čosi, čo stálo za to. Koliba nakrúcali zhruba 12 filmov za rok. Niečo sa urobilo také, aby sa ´nasýtili´ aj tí ´tam hore´ a popri tom sa vždy podarilo nakrútiť aj výborné filmy, ktoré dodnes stojí za to pozrieť si. Ja sám, aj keď som hral vo filme, ktorý bol nakrúcaný na príkaz, som nikdy nič neodflákol. Nebral som na ľahkú váhu žiadnu zo svojich postáv v divadle. Dokonca som hru Plné vrecká peňazí dohral s infarktom, nespočetne veľa krát som hral chorý s vysokými teplotami. Nikdy som nešiel za doktorom, aby ma vypísal, že som chorý. Keď som už za lekárom šiel, tak preto, aby ma nejakým spôsobom dal dokopy aspoň natoľko, aby som vedel odohrať večerné predstavenie..."

Aj keď je už v dôchodkovom veku, z divadla odísť nechce. "Neviem si predstaviť svoj život bez divadla. Dúfam, že na javisku aj zomriem. Prosím len pánbožka, aby mi doprial toľko zdravia, aby som vládal chodiť. Lebo kým dokážem chodiť, dokážem aj hrať a hrať aj budem!"

Dáša KIRAĽVAROVÁ

Autor: Stále po ňom ľudia kričia:

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári