Pichli ho do brány, lebo nevedel dobre plávať. A už v nej zostal

Prischla mu pozícia brankárskej dvojky. Vo svojom klube ČH Košice, aj v československom vodnopólovom národiaku. Asi mal smolu, že jeho rovesníkom bol Juraj Kula, v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia gólman svetových kvalít. "On bol svetový, naozaj, ja taký európsky," smeje sa košický rodák, dnes už päťdesiatnik, Ján Toma. "Možno, keby som na sebe viac robil, bol by som lepší. Ale mne to stačilo, lebo sa nenašiel nikto, kto by ma odtiaľ vytlačil, z brány ŠKP, ani z reprezentácie."

Ako mnoho košických pólistov, aj on bol Krupaničova škola. "Karol Krupanič bol naším telocvikárom na základnej škole na ulici Slobody. Vďaka nemu som sa dal na pólo. No keďže som nevedel veľmi dobre plávať, hneď na začiatku ma pichol do brány. A v nej som už aj zostal. Hoci som postupom času mal lepšieho kraula ako niektorí hráči."

Už v sedemnástich, keď košických policajtov viedla známa vodnopólová persóna, Rudolf Štoffan, začal Ján Toma chytať za tím dospelých. V roku 1974 cestoval s prvým mužstvom na Pohár európskych majstrov do anglického Blackpoolu, a ďalší rok sa stal jednotkou medzi policajnými žrďami. "Mali sme ísť na ligový zápas do Prahy, ale Laci Kládek neprišiel. Neviem, určite v tom nebolo nič osobné, iba sa domnievam, že sa urazil, keď ma tréner Bottlik začal pred ním uprednostňovať." Štoffanov nástupca totiž začal budovať nové mužstvo a niektorí starší hráči sa museli porúčať. "Kládek sa viac neukázal, a ja som zostal v bráne ČH na ligu sám. Na tri roky. Až kým neprišiel Ďuri Kula, ktorý je odo mňa o dva roky mladší."

Kamaráti sú dodnes, aj keď za tých dvanásť spoločných sezón v mužstve Červenej hviezdy i čs. reprezentácie si viac slávy užíval jeho spoluhráč. "Ďuri bol extratrieda, to sa musí uznať. Keď vyšliapal za loptou a roztiahol ruky ako Kristus na tej hore nad Rio de Janeirom, tak ho bolo nemožné prestreliť. Ja som bol o čosi menší, ako Laci Kládek, patril som k brankárom čo musia za loptou ísť. Áno bol som dvojka, ale nemôžem sa sťažovať, že by som si pri Ďurovi nezachytal. Veď keby som furt sedel, bolo by to pre mňa demotivačné. Často sme sa aj dohodli, keď bola nejaká zahraničná akcia - ja pôjdem tam, a ty zas tam. V roku 1981 som napríklad ja išiel do Pchjonjangu v KĽDR, a on sa uspokojil s Moskvou. Nechal mi, aby som si vybral exotiku. Keď som to po rokoch spomínal vo firme Angličanovi Benovi, nechcel veriť, vraj ešte nevidel človeka, ktorý bol v komunistickej KĽDR..."

Vtedy sa iba utekalo...

Ján Toma má s nezabudnuteľnou "čeháčkou" deväť majstrovských titulov, ale dodnes ho mrzí, že na reprezentačnom fóre sa domáci suverén dlho nevedel presadiť. "Košická Červená hviezda bola vlastne totožná s reprezentáciou, ako kedysi CSKA Moskva v hokeji. Mali sme svetových hráčov, všetko natrénované, ale vždy sme hrali iba v B-kategórii majstrovstiev Európy. Neviem čím to bolo, asi nejaký psychický blok, ktorý sme nedokázali prekonať. Spomínam si na kvalifikáciu o postup do A-skupiny v roku 1983 v Bruggách, ako sme sa hecovali v autobuse, že na to máme. Ale aj tak sme v tom béčku zostali. Rozbehlo sa to až olympiádou v Barcelone, keď z vonku začali chodiť legionári. Ale to som bol už úplne inde..."

Podobné to bolo aj na klubovej úrovni. Doma bola Červená hviezda suverén, ale v európskych pohároch hrali prim iní. "Každý rok sme štartovali v Pohári európskych majstrov, prvým kolom sme prešli vždy, v druhom sme vypadli. Často nám k postupu chýbal iba nejaký krôčik. A keď sme sa ho už chystali urobiť, obtiahli nás rozhodcovia. V tých časoch sme mali totiž slabú diplomaciu. Ľudia nevedeli reči, a s rozhodcami bolo treba sem-tam posedieť, dať nejaký prezent, čo naši nerobili. Raz sme hrali v PEM-ke v Barcelone o postup s Grékmi, a Talian so Španielom pískli proti nám štvorku v poslednej sekunde..." Samozrejme, že radšej videli v ďalšej fáze pohára Grékov ako Slovákov.

"No boli to zlaté časy, v Červenej hviezde sme mali fantastické podmienky. Boli sme v Stredisku vrcholového športu, mali sme postarané o celodennú stravu, trénovali sme dvojfázovo, na sústredenia sme chodievali do Maďarska. Aj do Juhoslávie, väčšinou na tri týždne. Pamätám sa na tie ich strely, volali sme ich ´jugošky´, ktoré sme sa tam učili chytať. V bazéne sme boli aj štyri-päť hodín v kuse, najskôr sme hrali s najmladšími, juniormi, potom s mužmi. Stále sme hrali, hrali, hrali... To nás veľmi potiahlo hore."

Učňovské časy zostali iba spomienkou. "Keď sme ako dorastenci išli prvý raz v živote do Maďarska, dostali sme výprask 1:19. Hanbili sme sa ako psy, tak nás v Egri nabili. Ale po piatich-šiestich rokoch sme ich začali biť my, a už s nami ani nechceli hrať," začali chodiť do Budapešti.

Policajti boli vždy dobrá partia, a niektorí z nich celkom pekné kvietky. Ale aj to k tomu patrilo. "S Lacim Vidumanským, Ďoďom Salonom či Vladom Sýkorom nikdy nebolo ďaleko od prúseru. Na jednom turnaji v holandskom Ammersfoorte som býval na izbe s Vladom Sýkorom. Prirodzene, fajčenie bolo v mančafte zakázané, ale my sme si na izbe zapálili, veď také ´kamelky´ ste vtedy nemali každý deň. O chvíľu nám tréner Bottlik búcha na dvere, že vie, že tam fajčíme. No čo už, keď vie, tak vie, pokojne sme dymili ďalej. Div, že nás nezačalo vyšetrovať ´eštebé´. Na druhý deň nás potrestali tak, že nám nedali nejaké tričká, ktorými nás obdarovali domáci..."

V osemdesiatomtreťom podpísal košickej Slávii. Radšej veterinárom ako policajtom, ktorí ho nútili stať sa ich kolegom ´na tvrdo´. "Prešli tam Šalátovci, Eschwig, Straka, Kulik, Karol Bačo. Kto nemal kde ísť, išiel tam, lebo zahraničné ponuky ešte neboli. Vonku sa neprestupovalo, vtedy sa len utekalo. Peter Šalát, Tomík, Bačík, Dabrovský... No ja som išiel oficiálne. V Slávii som bol šesť rokov, a cez Pragosport som sa dostal do Nemecka." Presný názov klubu znel ´Neustadt an der Weinstrasse´. "Neďaleko Frankfurtu, druholigový mančaft. Sem-tam nejaký Poliak, aj ja. Bolo to ešte za socíku, takže veľa hráčov z východu ste na západe ešte nevideli."

V markách ho platili jednu sezónu. Potom, keď bol opäť doma, naskytla sa mu iná príležitosť. "V roku 1991 boli na našej plavárni nejakí Rakúšania. Počas zápasu som sa čľapkal za jednou z bránok a trochu kecal s ich gólmanom. Spýtal som sa ho, len tak, či náhodou nepotrebujú brankára." Brankára nepotrebovali, ale tréner by sa im vraj zišiel. Slovo dalo slovo, netrvalo dlho, a Ján Toma sa sťahoval do Linza. "Trénerská trieda ich nezaujímala, stačilo im, že som bol reprezentant, že ma videli, že to vo vode viem."

Maďari ich zruinovali

Prvá trénerská skúsenosť, perfektná škola. "Mal som už nejaké veci oťukané, takže som sa trénovania nebál, navyše, od klubu som mal plnú dôveru. V novinách hneď napísali, že som zaviedol nové metódy, lebo som nútil hráčov veľa plávať. Ale inak sa nedalo. Keď sme totiž išli na prvý ligový zápas do Viedne, vyzeralo to asi tak - keď sme získali loptu, všetci zostali stáť. Najskôr začal plávať jeden, potom sa osmelil druhý, vlasy mi dupkom stávali z toho, ako sme začínali naše útoky."

Začínal prakticky od nuly, s klubovými odchovancami. "Ale postupne som tam ťahal našich legionárov. Prišiel Peter Rudačko, Patrik Sajko, Peter Dietrich, Rado Dziak, Jaro Bodiš, Karol Bačo, ba nakrátko aj Roman Poláčik. Keď platili, prečo nie? Miestne noviny o ňom napísali, že to čo v hokeji znamená Wayne Gretzky, to je vo vodnom póle Roman Poláčik. Bol u nás aspoň na jeden turnaj, v národnom pohári."

Z podpriemeru v rakúskej ´Staatslige´ sa mužstvo prepracovalo do hornej polovice tabuľky, ba aj do európskych klubových súťaží. Ján Toma prišiel k tímu, ktorý sa pretĺkal súťažou od prehry k prehre. "Ale už v druhej sezóne sme boli istý čas aj na druhej priečke, i keď napokon sme skončili štvrtí." V roku 1997 už evidovali Linzer SK na zozname účastníkov Pohára víťazov pohárov. "Aj keď sme na turnaji v Istanbule dopadli hrozne." Prehrali so slovinským Koperom i írskym Dublinom, s domácimi Turkami a nemeckým Würzburgom dokonca dvojciferne. "To však preto, že kým Rakúsky pohár sme vybojovali s legionármi, do Istanbulu už išli iba domáci hráči. Aj v lige mohli hrať iba dvaja cudzinci."

Tri roky tam býval s rodinou, manželkou a dvoma chlapcami. "A u jedného z hráčov, volal sa Machowetz, som popri trénovaní robil aj inžiniersku činnosť. Ale deťom sa v Rakúsku veľmi nepáčilo, tak sme sa vrátili domov, a ja som potom odtiaľto sedem rokov dochádzal. Autom, vždy s nejakými legionármi. Napísal som hráčom čo majú na tréningu robiť, a potom to s nimi robil jeden asistent. Ja som dochádzal už len na zápasy. Toho cestovania bolo všeobecne veľmi veľa, keď sme išli napríklad na dvojzápas do Innsbrucku a Salzburgu, prešli sme i tisíc kilometrov."

Linecké pólo bolo na vrchole v roku 1998. "Keď sme vyhrali Rakúsky pohár a v lige sme skončili tretí. Ale nemali sme už peniaze. Ani legionári neboli veru lacný špás. V máji roku 2000, na turnaji v Plauene, sme sa dohodli o skončení spolupráce. A predstavte si, oni v tom roku dokázali získať titul. Pre mňa to bol totálny pech. K mužstvu prišiel nejaký maďarský tréner a posťahoval tam maďarských hráčov. Kým sa dalo, chceli klub podojiť. Finančne ho však úplne zruinovali. Vyhrali ligu a hneď sa rozpadli. Odvtedy nefungujú. Aj mi volali, či im neprídem opäť pomôcť... Ale už sa nedá, mám iné starosti. No na tých desať rokov v Rakúsku spomínam len v dobrom. Každý rok sme chodili na sústredenie na Maltu, perfektne sme si užili aj na Kube, prakticky z ničoho sa mi podarilo vybudovať jedno kvalitné mužstvo."

Na vodné pólo Ján Toma nezanevrel, s plavkami a čiapočkou vo vaku chodí po veteránskych turnajoch po celom svete. "Je to taký federálny tím, Old Boys Morava. Boli sme už na majstrovstvách sveta v San Franciscu, kde som musel zaskakovať v poli, a bol som jedným z najlepších strelcov nášho mužstva. S chlapcami sme sa išli pozrieť aj na olympijskú kvalifikáciu v Rio de Janeiro, a teraz sa chystáme na ďalší šampionát Masters do Perthu. Zaplatím si sám, a s nikým nemám nič, tak je to najlepšie," vraví vodnopólový svetobežník.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári