Veria, že raz určite príde deň, keď sama nazbiera kyticu kvetov
Práve preto, že mamy sú darkyňami nového života, je správne, že aspoň raz v roku, tohto to vyšlo na 13. mája, majú svoj deň Deň matiek. Materské centrum Haliganda, ktoré pôsobí na Sídlisku Nad jazerom, sa tohto roku premiérovo rozhodlo navrhnúť Magistrátu mesta Košice mená žien, ktoré sú niečím výnimočné, a preto si zaslúžia zvýšenú pozornosť. Medzi ocenenými mamami bola i Angela Nečedová, ktorej životný príbeh sme sa dnes rozhodli vyrozprávať.
Mama Angela Nečedová po prvýkrát otehotnela v roku 2000. I keď jej tehotenstvo bolo rizikové, Samko sa narodil v poriadku. O dva a pol roka neskôr sa manželia Dalibor a Angela rozhodli pre druhé dieťa. Radosť z tehotenstva bola veľká, ale dcérke Katke to nevyšlo tak ako Samkovi. Narodila sa 3,5 mesiaca pred termínom, prekonala detskú mozgovú obrnu a má postihnuté všetky štyri končatiny.
Prvé komplikácie
v 10. týždni
"Do 10. týždňa tehotenstva bolo všetko v poriadku, žiadne komplikácie, pokojný priebeh. Potom som začala krvácať," spomína mama Nečedová. Plod sa, našťastie, podarilo udržať. Po pár týždňoch sa všetko zopakovalo, znovu začala krvácať. "Ošetrujúci lekár situáciu s tehotenstvom ružovo nevidel. Povedal, že do rána určite potratím."
Pani Angela sa veľmi bála, že sa jeho slová naplnia. Každému, koho poznala, poslala SMS-ku, aby sa za nich, teda za ňu a bábätko modlili, nech sa v jej tele udrží čo najdlhšie. Túžby boli vyslyšané, pôrod sa skutočne podarilo o týždeň oddialiť. Práve tých sedem dní, ako neskôr viackrát zdôraznil neurológ, znamenali zázrak, Katka sa nenarodila slepá. I keď v takom štádiu, v akom bola, kedy zrak nie je ešte vyvinutý, to mohlo byť viac ako pravdepodobné. Kvôli nízkej hmotnosti, mala len niečo nad 850 gramov, musela byť 105 dní v nemocnici, z toho väčšinu strávila na JIS-ke v inkubátore.
"Do začiatku 8. mesiaca to vyzeralo, že napriek predčasnému narodeniu na cisársky rez v 25. týždni tehotenstva, bude všetko v poriadku. Až koncom 8. mesiaca sa ukázalo, že svalový tonus je zvýšený a Katka nenapreduje tak, ako by mala. Ako dnes si pamätám lekárku, bolo to 15. augusta 2002, ktorá povedala, že nám nechce brať nádej, ale... Dovtedy sme si s manželom mysleli, že aj keď pomalšie ako iné deti, no Katka s pribúdajúcimi týždňami ostatných rovesníkov dobehne. Lekárka nás vyviedla z omylu a do správy napísala, že u našej dcérky sa vyvíja spastická kvadruparézia. Až neskôr sme sa dozvedeli, že ide o formu detskej mozgovej obrny. U Katky došlo k poškodeniu mozgu, v dôsledku toho výrazne zaostávala po pohybovej stránke za ostatnými deťmi."
Po stanovení diagnózy cvičenie s malou ešte zintenzívnili. Pravidelná rehabilitácia bola potrebná, lebo Katka mala veľmi napnuté svaly, rúčky sa jej takmer nedali zohnúť. Pokroky začali byť evidentné. Kým dovtedy Katka len ležala, rúčky držala v päsť a nič nechcela chytať, postupne sa naučila dlane otvoriť. Keď mala asi rok prišiel ďalší úspech, dokázala sa otáčať z chrbátika na bruško a opačne.
"Ako 1,5-ročná sa dopracovala k plazeniu po brušku, čo bolo pre nás niečo nádherné, lebo sa konečne pohla z miesta. Dovtedy nepohnuto ležala. Potom sa však ako keby vo vývoji zastavila a ďalšie dva roky takmer žiaden pokrok neprišiel. Dokonca sa mi zdalo, že nerobí ani to, čo už vedela. Posúvať sa po štyroch začala až teraz, vo februári. Je to aj tým, že jej nôžky sú silnejšie ako rúčky, no pri chodení po štyroch potrebuje aj ruky. A tie ju nechceli veľmi počúvať, nevedela sa na nich poriadne udržať."
Cvičenie, cvičenie, cvičenie je to, čo čaká Katku celý život. Či už v podobe plávania, rôznych cvikov alebo jazdy na koníkovi, teda hipoterapii. Koníky majú podľa maminho opisu výhodu. Keď chodia, ich krok pripomína ľudskú chôdzu a impulzy z kráčania sa prenášajú do mozgu dieťaťa. "Pomáhajú aj pri udržaní rovnováhy, takže asi tri mesiace sme sa hipoterapii intenzívne venovali. Aj vďaka tomu sa postupne dokázala posadiť na kolienka, kým predtým všetko robila len v ľahu. Aj hrala sa iba tak, že ležala. Teraz Katka vie sama sedieť na kolienkach, i keď je pravda, že na stoličke ju treba ešte podopierať alebo pripútať, aby nespadla."
Úžasne sa snaží
Hoci je to pre Katku náročné, rada kreslí alebo pracuje s hlinou. Keď sa jej podarí niečo vytvoriť, napríklad slniečka, ktoré sa držia za ruky, má obrovskú radosť. Mama jej práce vyloží v kuchyni na chladničku alebo na skrinku, nech všetci vidia, čo dokáže. A tiež, že každý, i ten najmenší úspech, je dôležitý, preto má v byte dôstojné miesto.
"Katka je na svoj vek húževnatá. Možno to vyznie zvláštne, ale niekedy máme pocit, že svoju situáciu chápe a vie, že iba keď bude pravidelne cvičiť, môže sa jej stav zlepšovať. Lebo mentálne je úplne v poriadku, postupne si začína uvedomovať aj rozdiely medzi ňou a rovesníkmi. A k slovu prichádzajú otázky, kedy aj ona bude tak behať ako ostatné deti, kedy polezie na strom, kedy sama bude chodiť po chodníku a dotýkať sa nohami zeme alebo sa naháňať s bratom Samkom."
Prednedávnom, hoci už bolo skoro jedenásť večer, ako spomínala mama Nečedová, nevedela Katka zaspať. Keď sa jej spýtala, čo ju trápi, detská duša otvorene vyriekla: ´mamka, ja som ešte ani raz netrhala kvietky...´ Pri takej vete sa slzy dajú len veľmi ťažko skryť a pichnutie pri srdci je neopísateľne bolestivé. Taká bežná vec a ona ani to nemôže sama robiť...
Smutných chvíľ je našťastie pomenej. I keď je jasné, že ťažkosti ešte prídu. Dnes sa na svojom slniečku rodičia občas skôr zabavia. Napríklad, keď sa o niečom rozprávajú a neuvedomia si, že slečna je pri nich. Katka sa po chvíli zamieša do ich rozhovoru a úplne vážne po nich riekne, že na kočiariku chýba madlo alebo vo fľaši je tekutina. "Na svoj vek 4 a pol roka si vie zapamätať aj cudzie a dosť zložité slová. Jej verbálna komunikácia je skutočne dobrá. Takže popri telesnom hendikepe aspoň to ostatné perfektne funguje. Rozprávkovú knižku pozná naspamäť. Keď jej niečo čítam a čosi v texte zmením, opraví ma. Niektoré písmenká sa už sama naučila rozlišovať. A to nielen v synovom šlabikári, ale nájde ich kdekoľvek, kde je napísaný text," hrdo hovorí mama o úspechoch, ktoré Katka dosahuje.
Už je škôlkárka
Od februára chodí malá slečna do špeciálnej škôlky v Detskom klube na Ťahanovských riadkoch. Mama Angela si to pochvaľuje, vidí prvé plody. Vďaka tomu, že sa Katka dostala medzi ďalšie deti, je smelšia, viac sa zabáva, smeje. Škoda len, že škôlka je iba dvakrát týždenne. Pritom je to jediné predškolské zariadenie tohto typu v meste, i keď mamy detí s podobným postihom by ďalšie privítali s otvorenou náručou.
"Popri Detskom klube chodíme na rehabilitáciu a špeciálnu pedagogiku do Detského centra na Obrancov mieru: Na to tiež nedám dopustiť, lebo Katka takto napreduje hlavne vďaka ich odbornej pomoci. Je veľká škoda, že také veľké mesto a človek nemá kde dať hendikepované dieťa, keď si niečo potrebuje vybaviť alebo na pár hodín vypnúť," úprimne povzdychla A. Nečedová. Keby nemala rodinu, sestru, svokru a mamu, ktoré sú ochotné pricestovať jedna 300 a druhá 100 km, aby jej aspoň na pár dní pomohli, nevie, ako by to s manželom, ktorý jej tiež veľmi pomáha, zvládali. "Spočiatku, keď to bolo najťažšie, veď aj Samko bol ešte malý, manžel na rok vystúpil z práce. Dlhšie nemohol, niekto musí zarábať. Domov chodí večer, ale aj tak si nájde čas na Samka a Katku."
Veľmi zlé to bolo na začiatku, keď nevedeli, čo a ako s Katkou bude. Či bude mentálne v poriadku, či bude rozprávať, či ich bude vnímať alebo budú mať doma len mĺkve dievčatko pozerajúce do stropu. Ubíjajúce boli nevedomosť a neistota, keďže nikto im nevedel povedať, čo možno očakávať a s čím určite nemôžu v budúcnosti rátať. "K veľkým otáznikom stále patrí to, či Katka bude chodiť. Náš neurológ nás na začiatku upozornil, že nie je isté, či sa po vlastných niekedy pustí. Teraz, po hodinách rehabilitácie, každodenného cvičenia, plávania i hipoterapii nás povzbudil, že s pomôckami by mohla svet aj spoznávať na vlastných nôžkach."
Druhá veľká skúška prišla vlani v septembri, keď išiel Samko do školy a ako prváčik potreboval pomoc. Kedy to všetko stíhať, keď deň má len 24 hodín? Pani Angela netají, že keď už nevládala, boli chvíle, kedy sa stiahla do kútika a poplakala si, aby mohla ísť ďalej. "Musím a musíme ísť ďalej. Katka je úžasná. Nad niečím takým, že by sme ju dali do ústavu, sme ani sekundu neuvažovali. Naopak, snažíme sa jej splniť všetko, čo jej na očiach vidíme. Nedávno sa spýtala, či by sa aj ona nemohla tak bicyklovať ako iné deti. Kúpili sme jej teda trojkolku, ktorú manžel musel upraviť, aby sa na nej mohla bicyklovať. Samozrejme, sama sa nevládala pohybovať, no pomohla primontovaná tyč, ktorou sme mu mohli tlačiť, a tak Katke pomáhať v pohybe. Miluje všetko, čo jej pomôže pohnúť sa z jedného miesta a dostať sa na iné. Preto i rada pláva a vozí sa na koňoch."
Život je zvláštny a kto si Katku všimne len tak, pol očkom, nepovedal by, ako vážne je chorá. Keď s ňou bola mama na rehabilitácii v Kováčovej, prihovorila sa im jedna pani a spýtala sa, či sú z dediny, čo si odskočili do kúpeľov. Po priznaní, že Katka je pacientka, nechcela veriť a nechápavo krútila hlavou. "Na jednej strane je pre nás dobre, že na nás ľudia na ulici nepozerajú s vyjavenými očami. To, čo nás postretlo, je smutné, ale podstatné je, že Katka žije. I keď kvôli narodeniu v 25. týždni tehotenstva jej hrozilo oslepnutie, perforácia čriev, zastavenie srdiečka a poškodenie pľúc, podstatné je, že svoj boj o život vyhrala." Možno k tomu trošku dopomohlo i to, že keď si ju mama nemohla od narodenia pritúliť k sebe, snažila sa jej dávať aspoň materinské mlieko. Každé tri hodiny ho dva roky odsávala a dávala spolu s láskou i takúto silu.
"Boli to ťažké chvíle, ale viera v Boha a láska mi dávajú silu pokračovať. Verím, že všetko, čo prežívame, má zmysel. I keď ešte nič nie je vyhraté a nevieme, čo bude s Katkou ďalej, som presvedčená, že do školy bude môcť chodiť so zdravými rovesníkmi a vyvíjať sa ako oni." Intelekt na to Katka má a telesnú zdatnosť postupne dosiahne. Keby sa aj nepodarilo postaviť ju na nohy, nič sa tým podľa A. Nečedovej nezmení. Katka je slniečko, ktoré lásku opláca úsmevom, bozkami a vetou o tom, ako má mamku rada a že je veľmi šťastná.
"A kedy som bola ja neopísateľne šťastná? Deň pred Vianocami minulého roku, keď sa Katka sama od seba vytiahla na sedaciu súpravu. Krajší darček mi nemohla dať. Som presvedčená, že nebol jediný, že ma ich ešte veľa čaká. I v podobe kvetov, ktoré na rozkvitnutej lúke raz sama nazbiera....", dodala Angela Nečedová, mama s veľkým M.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: POĽOV
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
