Pri skúmaní guana brazílskych upírov takmer priľahol loviaceho škorpióna

Keď sa povie Brazília, niekomu sa vybaví futbal, inému kilometre piesočných pláží či svetoznámy karneval. Pre Doc. Ľubomíra Kováča je tento juhoamerický štát hlavne miestom, kde sa nachádza množstvo jaskýň s atraktívnou faunou. Z počutia už o nej vedel dosť, veď živočíšna ríša je oblasť, v ktorej sa ako učiteľ na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach venuje. No aj v jeho prípade platí, že raz vidieť je lepšie, ako stokrát počuť. Preto keď dostal začiatkom roka ponuku stráviť mesiac bádaním priamo v Brazílii, nemohol odmietnuť...

Doc. Kováč cestoval do Južnej Ameriky na pozvanie profesorky Eleonory Trajano z Biologickej fakulty Univerzity v Săo Paule. Jej špecializáciou sú jaskynné ryby a vôbec živočíchy, ktoré si za svoj životný priestor zvolili tmavé podzemné priestory. So slovenským kolegom sa spoznala na medzinárodných sympóziách a jej ponuku na spoluprácu pri výskume jaskynnej fauny dostal vlani na stretnutí biológov v Rumunsku.

Cesta Košičana cez Atlantik viedla po trase Viedeň, Madrid, Săo Paulo. "Môj pobyt na univerzite sa skladal z troch častí," spomína Košičan. "Prvý týždeň som sa zaoberal určovaním drobných živočíchov a hmyzu, ktoré nazbierali študenti v okolitých jaskyniach. Bola to pomerne ťažká práca, lebo som musel prelistovať množstvo odbornej literatúry. Čas som teda trávil za mikroskopom a listovaním v knihách."

Pobyt začal v laboratóriu

Po týždni doc. Kováč opustil univerzitné priestory a zúčastnil sa 10-dňového výjazdu do jaskýň centrálnej Brazílie. Konkrétne šlo o krasovú oblasť Săo Domingos v severovýchodnom cípe štátu Gioas. Expedíciu tvorilo niekoľko jaskyniarov a profesori i študenti z katedry zoológie. Do podzemia ich lákala túžba po poznaní neznámych a jedinečných organizmov, ktoré sa vďaka dlhodobej izolácii v jaskyniach vyvinuli v jedinečné a neopakovateľné formy života zasluhujúce si náležitú ochranu. "Akciu zorganizovala prof. Trajano. Jej zámerom bolo priniesť ďalšie poznatky o jaskynných rybách a doplniť údaje o výskyte niektorých bezstavovcov. Jaskyniari si dali za cieľ objavovať a následne zmapovať nové podzemné priestory." Spolu ich bolo 10 a na dvoch terénnych autách absolvovali 1400 km dlhý presun do cieľa cesty.

Práca v teréne bola pomerne jednoduchá. Zbierať do skúmaviek všetko, čo mohlo byť vedecky zaujímavé. Pre doc. Kováča to boli najmä rôzne druhy pavúkovcov, mnohé s bizarnými tvarmi. Išlo o tzv. bičovce (Amblypygi), ktoré mali telá dlhé 10 cm a nohy dvakrát toľko. Nie sú jedovaté, ale laika môžu pri náhodnom stretnutí vystrašiť. Živia sa drobným hmyzom, napríklad cvrčkami či švábmi. Nemenej atraktívne boli aj mnohonôžky, podobné stonožkám, ale adaptované na život vo večnej tme.

Odchyt jaskynných rýb mal aj iný účel, než iba zber kvôli neskoršiemu skúmaniu. "Výskum sa robil priamo na mieste. Ryby sme vážili, merali a značkovali. Tenkou ihlou sa im pod kožu zaviedol identifikačný štítok. Obsahoval údaje, ktoré sa dali pri ďalšom odchyte porovnať. Teda vek, rozmery, hmotnosť i miesto výskytu. Ten štítok bol fluoreskujúci a viditeľný iba po nasvietení UV lampou." Jaskynné ryby sú väčšinou slepé. Žijú v tme, takže oči nepotrebovali a zakrpateli im. Vedci ich chytali do klasických sietí alebo do pascí. Išlo o koše, ktoré mali z jednej strany lievikovitý vstup. Ak sa ryba dala nalákať na návnadu, obvykle kus bravčovej pečene, a vošla dnu, cestu späť už nenašla. Po preskúmaní boli vypustené na slobodu...

Z jaskyne do jaskyne

Počas pobytu v krasovej oblasti navštívili bádatelia niekoľko jaskýň. V Anécio III, dlhej vyše 600 m, odchytili slepé ryby z čeľade Callichthyidae, patriace k sumcom. Z bezstavovcov sa významnejšie nálezy týkali neznámeho druhu slepých mnohonôžok z radu Polydesmida a jaskynných chvostoskokov z rodu Troglopedetes.

Neďaleká menšia jaskyňa Ruçao II, dlhá asi 200 metrov, bola zaujímavá výskytom škorpiónov rodu Tityus. Jeden kus pripadal na plochu približne 10 m2, čo sa už považuje za extrémne hustú populáciu. Vedci sa preto museli pohybovať opatrne. Navyše si nevedeli vysvetliť, prečo bolo v tejto jaskyni škorpiónov tak veľa a vo vedľajšej, ktorá mala podobné charakteristiky, takmer ani jeden. Všimli si však, že tá husto osídlená bola v horných častiach suchšia a teda menej ohrozovaná záplavami. To zrejme spôsobilo, že na jej stenách sa škorpióny cítili bezpečnejšie.

"Tieto živočíchy majú silné teritoriálne správanie. Ak ich je na jednom mieste veľa a začnú si pri hľadaní potravy zavadzať, sú schopné sa navzájom aj požrať. Každý má preto svoj úsek, kde striehne na korisť. Tou sú hlavne cvrčky a šváby. Mimochodom, pri osvetlení UV lampou škorpióny výrazne svetielkovali, čo bolo dôsledkom prítomnosti špecifickej bielkoviny v pokožke," vysvetľuje doc. Kováč. Len pre zaujímavosť dodal, že v prírode sa nemôže stať to, čo vidieť v mnohých dobrodružných filmoch. Teda, že napríklad Indiana Jones vnikne do tisíce rokov uzavretých priestorov nejakej hrobky a tú strážia "mračná" škorpiónov. V skutočnosti by sa už dávno navzájom zjedli...

Jaskyňa s názvom Săo Bernardo, dlhá asi 5 km, sa vyznačovala nádhernou kvapľovou výzdobou a pomerne veľkým podzemným tokom. Práve v jednom z ramien bola v roku 2004 objavená a po prvý raz popísaná slepá jaskynná ryba Pimelodella spelaea. Okrem rýb si jaskyňu zvolilo za svoj domov aj množstvo iných živočíchov a práve "stretnutie" s pavúkmi zo skupiny Amblypygi si doc. Kováč cenil azda najviac.

"Tieto bičovce, dlhé až 20 cm, sú obávanými lovcami väčších článkonožcov. Extrémne dlhým bičovitým párom nôh si nadháňajú koriť, ktorú potom chytajú mohutnými hmatadlami, vyzbrojenými ostňami. Mali sme šťastie, lebo sme boli svedkami svadobného obradu samca a samice. Pozostával z toho, že samček svojimi dlhými prednými nohami ohmatával samičku, akoby ju pripravoval na akt spojenia. My sme ich pri tom fotili a oni si to vôbec nevšímali. Pritom sú to veľmi plaché živočíchy. Bol s nami brazílsky profesor, ktorý sa tejto skupine fauny venuje už dlhé roky a povedal, že to ešte v živote nevidel..."

Krvavé guano

Nemenej atraktívnou sa ukázala aj jaskyňa Angelica, ktorá bola domovom viacerých druhov netopierov. Medzi inými aj upírov rodu Desmodus. Ide o neveľké netopiere, ktoré sa živia krvou teplokrvných živočíchov, hlavne dobytka. Pre človeka nie sú nebezpečné priamo, iba ak prenosom infekčných ochorení, najmä besnoty.

"Cez deň využívajú jaskyňu ako úkryt, v noci vyrážajú na lov," vysvetľuje doc. Kováč životný cyklus týchto cicavcov. "Predné zúbky majú vyvinuté vo forme jemných žiletiek. Tými vedia narušiť kožu obete tak nebadane, že si to nevšimne. A potom môžu nerušene sať krv. Tá sa nezráža, lebo zo slinných žliaz vylučujú látku, ktorá tomu zabraňuje. Mimochodom, malí upíri sú doslova nenažraní. Neraz sa napijú krvi tak, že nedokážu ani odletieť a iba ťarbavo odliezajú po zemi od koristi..."

Hoci členovia expedície narušili súkromie netopierov, vôbec si ich nevšímali a ďalej viseli dole hlavou zo stien a stropu jaskyne. Aj napriek absolútnej tme v nej vedia bez problémov a vo veľkej rýchlosti poletovať. Sú totiž vybavené akýmsi echolokátorom, ktorým vysielajú vysokofrekvenčné zvuky. Vznikajú v hrtane a sú usmerňované alebo zameriavané nosovými štruktúrami. Ozvenu zvuku zachytia uši. Vzdialenosť predmetu, teda steny alebo koristi, určujú podľa času návratu zvuku.

"Prítomnosť netopierov - upírov sme spoznali aj podľa ich trusu, teda guana. Obvykle je sivohnedé, no krv v jedálnom lístku ho sfarbuje do čierna. Guano je miestom výskytu rôznych druhov plesní a tie zas slúžia ako potrava pre ďalšie živočíchy. Keďže sme ho kvôli tomu skúmali, pri jednom takom pozorovaní som si ľahol na zem. Lakťom som sa oprel o zem a až vtedy som si všimol, že z toho guana odbehol škorpión. Veľa nechýbalo a takmer som ho priľahol. Zrejme tam lovil malé bezstavovce."

Doc. Kováč bol pred expedíciou zaočkovaný iba proti žltej zimnici, takže bodnutie škorpiónom by mu mohlo narobiť problémy. Zvlášť keď nemali žiadnu vakcínu, iba jednoduchú odsávačku na jed. Každý organizmus však na jed škorpióna reaguje inak. Niekomu miesto vpichu iba očervenie, inému opuchne, prípadne dostane horúčky. Smrť nastane iba vo výnimočných prípadoch a len vtedy, ak je jedu v rane príliš veľa.

"Väčší pozor sme si museli dávať na histoplazmu. Je to nebezpečná choroba, ktorá sa dá ´chytiť´ počas návštevy tropických jaskýň. Spôsobuje ju druh plesne, ktorá sa vyskytuje na guane netopierov. Jej spóry po vdýchnutí do pľúc vyvolajú zápaly, ktoré môžu skončiť smrťou. Priebeh nákazy pripomína tuberkulózu a neinformovaný človek, ak podcení príznaky, môže mať vážne problémy. V prípade správnej a včasnej diagnózy sa histoplazma lieči antimykotikami." Najlepšou ochranou, aj keď nie stopercentnou, je používanie respirátora a pri akomkoľvek zhoršení zdravotného stavu návšteva lekára - odborníka. Našťastie, doc. Kováč ani nikto z jeho kolegov sa nenakazil. Spomenul si však, že keď asi pred 10 rokmi skúmal jaskyne na mexickom poloostrove Yucatan, polovica z výpravy histoplazmu "dostala".

Doma pokračuje

Okrem jaskýň Košičan nič z atrakcií Brazílie nevidel. Maximálne navštívil starú časť 17-miliónového Săo Paula. Viac jednoducho nestihol, lebo práci venoval všetok čas. Aj ten, ktorý mu po návrate z terénu ostal do odletu, strávil v laboratóriu. A čo nestihol preskúmať tam, priniesol si domov. Samozrejme, na základe povolení, ktoré začal vybavovať už vtedy, keď do Săo Paula priletel. Brazília má totiž čo sa týka vývozu rastlín a živočíchov veľmi prísne zákony. Pri nelegálnom pokuse hrozí väzenie. "Na Slovensko som priniesol rôzny študijný materiál, ktorý využijem aj pri výučbe študentov. Keďže sa špecializujem na článkonožcov, tak hlavne tie," prezradil doc. Kováč, čo bolo obsahom skúmaviek s formaldehydom.

Na záver prezradil, že na budúci rok príde prof. Trajano aj s kolegami na podobnú pracovnú návštevu Slovenska. Košičania im plánujú ukázať napríklad jaskyňu Domica, tiež Demänovskú a hlavne Dobšinskú ľadovú. Na ľad v podzemí sú totiž Brazílčania veľmi zvedaví...

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári