Jeho krédo znelo: Choď na ihrisko a ukáž, že si najlepší

Ako hráč bol jedenásť rokov verný žlto-modrým farbám košických strojárov, keď sa o ich mužstve, od Čiernej nad Tisou až po Aš, hovorilo veru s veľkým rešpektom. Dobrú robotu odviedol aj na trénerskej lavičke, ako asitent Jána Zachara, keď nástupcu VSS, 1. FC Košice, priviedli spolu k víťazstvu v Slovenskom i Československom pohári, a mančaft po rokoch opäť obliekli do prvoligového dresu.

Ale veľkej vďaky sa Jozef Štafura nedočkal. Čosi po tridsiatke mu povedali, že je pre ligový tím už trochu pristarý. A so zmiešanými pocitmi, o trinásť rokov neskôr, opúšťal napokon aj trénerský post košických tigrov. Odvtedy žije tak trochu v ústraní. Skúšal to pri kluboch z nižších súťaží, a keď sa v roku 1998 nadobro lúčil s mestom v ktorom prežil najlepšie futbalové roky, evidovali ho na tunajšom úrade práce. Vrátil sa tam, kde sa kedysi priženil, do Strážskeho, lebo obom, jemu aj manželke, bolo smutno za synom i jediným vnukom. Robil trénera v Medzilaborciach, Nacinej Vsi, Zalužiciach, Nižnom Hrušove, aj v Strážskom, a popri tom zbieral tikety za okienkom istej stávkovej kancelárie. O prácu, trénerskú aj tú druhú, prišiel koncom poslednej jari, so strážskym mančaftom sa rozlúčil piatym miestom v piatej lige, a s kolegami zo stávkovej kancelárie si pripil na čerstvý dôchodok...

Zostavy poznal od A po Z

Žije v Strážskom, ale pochádza od Michaloviec, z Pavloviec nad Uhom. Jeho otec bol predsedom tamojšieho futbalového oddielu, čo vysvetľuje odkiaľ pramení jeho vzťah k okrúhlemu koženému čudu. "Mali sme na starosti šatne, kopačky, dresy, v tom prostredí som vyrastal, takže nemal som problém byť dennodenne na ihrisku a dosýta sa s loptou vyblázniť." Štafurovci boli jedni z prvých, v celej dedine, čo mali doma televízor. "Videl som v ňom všetky prvoligové zápasy, každú sobotu, lebo v ten deň bývala televízna predohrávka, a celé kolo sa hralo v nedeľu. Tridsať zápasov v roku, neušiel mi ani jediný. Ani z majstrovstiev sveta v Anglicku. Mal som už po strednej škole a pracoval som v Prešove, v jednej hale v robotníckom hoteli som spolu s ďalšími chlapmi ten šampionát sledoval."

Mal osemnásť a túžbu stať sa raz prvoligovým hráčom. "Vtedy som poznal zostavu každého ligového mužstva, od A po Z, od brankára po krídlo, takí to boli futbalisti. Dnes neviem kto hrá za Košice, za Žilinu... Keď jeden hráč vypadol zo základnej zostavy, hneď sme vedeli, aha, ten nehral, a zisťovali sme príčinu. Fandil som východniarskym mužstvám, ale aj Sparte či Dukle, ktorá mala vtedy mančaft svetovej úrovne."

Narukoval do Strážskeho, ktoré pôsobilo v krajských majstrovstvách. "Mohli sme ísť aj vyššie, ale v barážovom zápase o postup do tretej ligy na trenčianskej Sihoti sme prehrali 0:2 s Dolným Kubínom. Ale už začal byť o nás veľký záujem. Jaro Dojčák, ktorý hral v útoku, nastrieľal v sezóne tridsaťpäť gólov, a to už bolo niečo. Ligové mužstvá hľadali posily po dedinách, aj k nám prišla Lokomotíva, prešovský Tatran či VSS. Ale pán Hladík, klubový funkcionár a skvelý človek, nám stále vravel: Kluci, nikomu nepodpisujte, ešte vyčkajte, príde aj lepšia ponuka."

Prvá prišla Lokomotíva, v januári v roku 1969. Ale nepochodila. "Tesne pred Veľkou nocou dorazili Prešovčania, s pánom Mäsiarikom na čele. Podpísali sme prestupové lístky a oni nám dali vkladnú knižku, a na nej dvadsať tisíc. Pekne z ruky do ruky, na moje i Jarovo meno. No nevedeli sme, že tie knižky majú heslo, takže keď sme si z nich išli hneď niečo vybrať do Prešova, nedostali sme nič. Hneď sme išli za pánom Hladíkom povedať čo je vo veci, ako sme pochodili. Na druhý deň volal do Prahy, lebo náš prestup sa už týkal čs. futbalového ústredia, a ešte v ten deň bol prestup anulovaný..."

Uplynul nejaký deň a ozvali sa funkcionári VSS. Keď prišli, za päť minút vraj boli dohodnutí. "Dali mi štyridsaťpäťtisíc korún, a trojizbový byt k tomu, pretože som bol už ženatý a čakali sme prírastok. Rok 1969 bol v mojom živote najdôležitejší, 1. februára som sa oženil, v júni som prestúpil do VSS, a v ten deň čo sme sa nasťahovali do nového bytu, sa nám narodil syn. Prestupom do Košíc sa mi splnil veľký sen, bolo to pre mňa viac ako keby som vyhral milión, pretože futbal bol pre mňa všetkým."

Vraveli, že sme najlepší

Na Solovjevovu prišiel Jozef Štafura necelý týždeň pred prvým zápasom žlto-modrých v Rappanovom pohári, proti belgickému tímu Lierse SK. "V utorok som absolvoval prvý tréning a v sobotu som už nastúpil v základnej zostave. Pišta báči Jačiansky ma privítal ako každého hráča, správal sa ku mne tak, akoby som bol v mužstve už desať rokov. Maximálne nás podporoval, bol nám trénerom, ale aj druhým otcom. O ňom môžem hovoriť iba to najlepšie."

Populárny košický tréner sa v talentoch nezvykol mýliť, jednoducho, mal na ne vynikajúci čuch. Mladý záložník, ktorého aj s útočníkom Dojčákom dotiahol zo Strážskeho, sa ujal hneď v prvom zápase. "V ligovej premiére sme hrali doma proti pražskej Slavii. Viedli sme 3:1, ale skončilo sa to remízou 3:3, Jaro dal hneď dva góly. Všetko mám v zošite, celú svoju kariéru, všetky články a fotografie som si z novín a časopisov vystrihoval. Je ich tam veľmi veľa, pretože sa o nás často písalo, hrali sme dobrý futbal."

Aj žlto-modrá partia bola dobrá, aj keď starším hráčom nástup bažantov nebol vždy celkom po chuti. "Zákonite totiž cítili, že ich miesto v zostave je ohrozené. A najmä v zápasoch starí verzus mladí nám to dávali pocítiť, išli do nás agresívnejšie, na tréningoch sa občas iskrilo. Ale iba v zápale boja, lebo každý sa chcel presadiť. A bolo už len na trénerovi koho na zápas postaví."

Za Jačianskeho sa hralo systémom 4-2-4. "V bráne Švajlen, pred ním Pivarník, Bomba, Jutka, Desiatnik, v zálohe Pollák so Štafurom, a štyria útočníci - Hoholko, Daňko, Strausz, Boroš. Až keď prišiel Vengloš, zmenil sa systém, na 4-3-3." A zrodilo sa slávne záložné trio - Pollák, Daňko, Štafura. "V tom zložení sme hrali stabilne, štyri či päť rokov. Hovorí sa, že sme boli najlepšou zálohou v lige, ale keďže majstrom bola Trnava, tak dali pred nás Kunu, Fandela a Hrušeckého. No každý tvrdil, že sme lepší. Jaro Pollák sa pohyboval skôr za našimi útočníkmi, Morjo Daňko, aj so svojou ľavačkou, bol na koncovku, a mne, keďže som bol pracovitý hráč, sa ušiel najväčší priestor. Stihol som toho veľa obehať, pomôcť v defenzíve, vybojovať loptu, prihrať, bol som akýmsi pojítkom medzi obranou a zálohou."

Kondičku mu mohli spoluhráči závidieť. "Tú vitalitu, a veľký akčný rádius, som mal asi vrodené. No na kondícii som aj tvrdo pracoval, počas svojej kariéry som neošmekol ani jediný tréning, furt som išiel na doraz." Aj preto má na konte jedenásť ligových sezón, od roku 1969 do roku 1980. Ak neráta jednu druholigovú sezónu, za strojárov odohral 251 ligových zápasov, a nastrieľal 27 či 28 gólov. "Tie štatistiky nie sú celkom presné, takže v jednom góle môže byť rozdiel." V živej pamäti má napríklad gól priamo z rohu, ktorý dal Gottwaldovu, alebo hetrik vo finále Slovenského pohára so Žilinou, už hore, vo Všešportovom areáli. "Najskôr sme u nich prehrali 2:4, keď sme ešte desať minút pred koncom prehrávali 0:4. O týždeň bola odveta, aj v televízii. Žilinu sme rozstrieľali 5:0 a ja som dal tri góly v rozpätí dvadsaťpäť minút."

Vedel sa blysnúť aj vo vlastnom vápne, keď to horelo pred Švajlenom. "Hrali sme nejaký zápas v Rappanovom pohári. Bol som vzadu, keď lopta zo súperovej kopačky letela do našej brány, Tóno bol už prekonaný, ale ja som ju nožničkami spod brvna vykopol. Ten zákrok si veľmi dobre pamätám. Nožničky som mal v krvi, bola to moja špecialita, lebo som ich trénoval už doma, v Pavlovciach, ešte ako dorastenec."

Možno keby hral za Slovan...

V zlatej ére VSS vari nebolo hráča o ktorého by nemali záujem aj iné ligové kluby. Po pracovitom záložníkovi pokukovali napríklad belasí z Tehelného poľa. "Bolo to niekedy v roku 1973. Už som aj prestupové lístky podpísal. Ale kto to kedy videl, v tej dobe, že by nejaký ligový mančaft pustil svojho hráča inému. V novinách sa objavil titulok: Štafura lístky podpísal, ale prestup nebude. Medzitým sa totiž stretli funkcionári oboch klubov a nejako to zahrali do autu, akoby sa nič nebolo stalo. Neviem, keby som hral za Slovan, možno by som neskôr využil aspoň blízkosť Rakúska, kde sa aj v tých časoch starší hráči mohli ešte uplatniť."

Lámali ich aj inde, napríklad v Kolumbii, počas zájazdu VSS po Strednej a Južnej Amerike. "Bola tam kopa našich emigrantov, ktorí nás prehovárali, aby sme zostali, ale nik z nás sa nedal nahovoriť, každý mal rodinu, všetci boli rozhodnutí vrátiť sa domov. Mužstvá chodili po svete a vždy sa šuškalo, že ten zostal, že tamten sa už nevráti. No my sme takú potrebu necítili."

Z chýrneho tria Pollák - Daňko - Štafura hral za národiak iba jediný, Charltonov dvojník, ´Boby´ Pollák. Hoci by tam mohli byť všetci. Z východu však bolo do reprezentácie vždy trochu ďaleko. "Práve preto, keby som v tom čase hral za iný klub, Slovan či pražskú Spartu, mal by som možno väčšiu šancu. Takto som obliekol vari desaťkrát iba dres juniorského výberu, keď pri ňom pôsobili Vengloš s Fáberom."

Ale kto dnes môže povedať, že bol jednému klubu verný viac ako desaťročie? "Hovorím si, dofrasa, my sme mali vyššiu kvalitu ako dnešní hráči a nemohli sme ju využiť. Ale im fandím, vôbec im nezávidím, že môžu ísť pokojne do zahraničia, a tam si zarobiť. Kto má talent, je schopný, nech ide, sú to zaslúžené peniaze."

Za klubovú dlhovekosť môže J. Štafura vďačiť aj pevnému zdraviu, vážnejšie zranenie ovplyvnilo až záver jeho ligovej kariéry. "Pánboh zaplať, nemal som žiadne problémy s meniskami, ani kolenami či členkami. Akurát nejaký výron, ale bez toho to nešlo. Vtedy nám súperi po členkoch často sekali. Najmä vtedy, keď sme išli hrať do Česka. Vraj, prišli Brazílčania z východu, tak nás volali. Vedeli, že keď nás trochu vyčistia, pôjdu po nás agresívnejšie, tak je po našej hre. No mne sa zranenia vyhýbali. Na jedinú operáciu som išiel v lete v roku 1980, operovali mi obe strany triesel. Zo závodu VSS som dostal štrnásťdňový poukaz na liečenie v Soči, aj s rodinkou. Vraj, pri mori sa skôr doliečim."

Domov prišiel plný elánu, veď mal sotva po tridsiatke, a pred sebou ešte nejaké ligové plány. "No zrazu mi povedali, že som starý. Mal som tridsaťdva rokov a na ligu by som si ešte nejaký ten rôčik trúfal. Do Bardejova som teda odchádzal ako ligový hráč. Po mojom odchode Košičania z najvyššej súťaže vypadli. Keď k nám prišli v zime na prípravný zápas, na snehu sme im naložili 5:0 a odo mňa dostali tri góly..."

"Vždy som mal svoje krédo: choď na ihrisko a ukáž, že si najlepší hráč. Či sa mi to podarilo, alebo nie, vždy som hral so srdcom, nikdy som nič neodflákol," vraví dnes už futbalový dôchodca.

Nikdy sa nezabudne spýtať ako sa má ´Boby´ Pollák, či ´Morjo´ Daňko, spoluhráči s ktorými kedysi tvoril legendárnu zálohu košických VSS. Že by sa patrilo ´Bobymu´ k šesťdesiatke poblahoželať. Teší sa, že sa opäť stretnú. Ak nie pri oslavách jeho narodenín, tak pri výročí klubu, ktorý ich dal dokopy.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári