Deväťsto chlpatých havkáčov porazil

košický basset Mário Turguesa Playa

V nedeľu prilákala do Barce množstvo chovateľov a milovníkov štvornohých priateľov človeka 10. ročník Celoštátneja výstavy psov všetkých plemien, ktorú organizoval Slovenský poľovnícky zväz, Okresná organizácia Košice - mesto. V miestnom parku bolo asi najviac psov na meter štvorcový. Doslova sa to tam hemžilo "havkáčmi" rôznych rás.

V Košiciach si nedali rande len psy zo Slovenska, ale i z okolitých krajín - Poľska, Maďarska, Česka a Rakúska, nechýbali ani Nemci a Taliani. Spolu ich prišlo okolo 900 a súťažili v siedmich kategóriách. V triede dorastu, mladých, strednej triede, otvorenej, pracovnej, šampiónov a triede veteránov. V doraste súťažia aj šteňatá vo veku 6 - 9 mesiacov, v triede veteránov psy staršie ako 8 rokov.

Počas súťaže behajú psy v kruhu spolu s majiteľmi. Neskôr si havkáčov zoberú "do parády" rozhodcovia. Tí posudzujú postoj psa, jeho zdravotný stav, výzor, ale aj poslušnosť, či súhru so svojim majiteľom. U niektorých rás i to, či má pes správnu farebnú kombináciu, alebo charakteristickú črtu vzhľadu. Postupne vyselektujú psy, ktoré behajú v kruhu jednotlivo. Z nich neskôr rozhodcovia určia víťaza každej skupiny. V prípade, že medzi sebou zápolia psy rovnakej rasy, tak sa rovnakým spôsobom určí najkrajší pes plemena.

Do súťaže o absolútneho víťaza výstavy postúpili v Barci víťazi z každej skupiny. Ten získal titul BIS. Tento rok sa ním stal basset Mário Turguesa Playa. Potešiteľné je, že jeho chovateľkou je Košičanka Milena Samuelisová. V tomto roku vyhral vzrastom pomerne malý pes, pričom vlani to bolo naopak. Vyhral najvyšší pes na svete, ktorým je írsky vlkodav.

"Dredista" zvykne na prechádzke naraziť...

Medzi psy, ktoré pútali na výstave najväčšiu pozornosť, patril aj veľký chlpáč s nadmerne veľkou a dlhou bielou srsťou, ktorá primomínala rastafariánske dredy. Preto sa nemožno čudovať, že sa za ním takmer každý nielen otočil, ale mnohí sa s ním chceli aj odfotiť.

"Je to maďarské pastierske plemeno Komondor, inak je to aj strážny pes. Som na výstave s 8-ročnou sučkou Ekkő, ktorá je dvojnásobná európska víťazka, svetová víťazka a interšampiónka. Ocenení má mnoho. Vyhrala už čo sa dalo. Pochádza z chovateľskej stanice v Maďarsku," objasnil nám chovateľ Ladislav Tarr z Bielu. Na výstavy chodí už od roku 1995. "Mám aj chovateľskú stanicu Komondorov, vlastním aj plemeno Puli."

Ekkő robil spoločnosť aj 10-mesačný psík Landro. Ten nesúťažil, majiteľovi išlo skôr o to, aby si zvykol a okúsil atmosféru súťaže. "Kto nepozná toto plemeno, tak si myslí, že je to bobtail. Ešte nemá charakteristické dredy, tie sa vytvárajú až vo veku zhruba 2 rokov. Mnoho záleží od zloženia srsti. Má veľmi veľa podsady, takže u neho to asi bude trvať aj dlhšie."

Keďže ide o veľké psy, ktoré vzrastom vzbudzujú rešpekt, zaujímalo nás, akú majú povahu. "Sú pokojné a bezproblémové. Môžu ich hladkať aj deti a nič sa nestane. Netreba sa ich báť aj keď je to strážny pes. Na druhej strane zbytočne nešteká, nebehá hore - dole, vyberie si jedno miesto, odkiaľ má výhľad a môže odtiaľ strážiť. Potom je schopnňý vydržať tam aj 12 hodín."

Vďaka dlhej srsti, ktorá pokrýva celé telo a zakrýva oči, niekedy nastanú aj humorné situácie. "Mnohí ľudia hovoria, že Ekkó môže mať problém s tým, že nevidí. Ak ideme na predchádzku, tak sa skutočne stane, že do niečoho vrazí. Napriek tomu dokáže útočiť veľkou rýchlosťou. V tej rýchlosti sa dredy nadvihnú a na ten moment to psovi stačí."

Výchova psa nie je taká zložitá, ako by sa zdalo. "Sú bezproblémové a nie sú ani tvrdohlavé, ako niektoré iné rasy. V Michalovciach je chovateľ, ktorý s ním chodí na psie preteky na prekážkových dráhach. A aj napriek dlhej srsti sa mu darilo viac, ako napríklad nemeckým ovčiakom." Komondory si kvôli dlhej srsti vyžadujú veľkú starostlivosť. "Záleží kde a kvôli čomu ich chovajú. Dvakrát ročne ich treba naozaj poriadne vykúpať. Nie je to lacná záležitosť, lebo aby tá srsť bola taká, ako má byť, na to treba kvalitné krmivo a vitamíny. O srsť sa treba poriadne starať."

I keď je to veľký pes, nie je s ním problém ani v byte. "V Košiciach choval jeden policajt komondora v byte 11 rokov. Neboli s tým žiadne problémy, lebo bežne sa tento pes až tak veľmi nepohybuje. A ako som spomínal, toto plemeno zbytočne nešteká." To podľa L. Tarra dokazuje, že nezáleží na tom, či je pes v byte, alebo v dome, ale na tom, či sa oň majiteľ stará s láskou.

Kráľovský pes Inkov nemal konkurenta

Kým niektoré psy pútali pozornosť neuveriteľne bohatým "három", peruánsky stredný naháč bol presným opakom. Je to psík, ktorý azda nemá na tele jediný chlp. Pritom toto depilované plemeno vôbec nepôsobí nejako odpudzujúco, práve naopak.

"Kačenka má 4 roky. Prišiel som si s ňou zasúťažiť, ale to som ešte netušil, že tu bude jediná. Takže tým pádom automaticky dostala titul BOB, čiže najlepšia vo svojej rase," rozpráva s úsmevom o svojom miláčikovi Jiří Linhart z Prahy. Kačenkine pôvodné meno je Ch. Caqueta Illipa Pazzda. K titulu teda prišla pomerne ľahko, ale na druhej strane je to spôsobené tým, že ide o plemeno, ktoré na Slovensku nie je bežné. "Na Slovensku ich môže byť približne 20, možno ani toľko nie. Viem, že v Bratislave ich je niekoľko. U vás na východe, či v Košiciach o žiadnom chovateľovi neviem. V Čechách ich je po 20 rokoch chovu okolo 500. Práve Čechy patria spolu s Fínskom a USA medzi veľmoci v chove týchto psov."

Pri otázke, akú povahu má peruánsky naháč, pokrútil jeho majiteľ hlavou. "Je to zvláštny pes. Od nás má jedno šteňa aj istá ošetrovateľka v pražskej zoo. Vravela, že už mala mnoho psov viacerých rás, ale peruánsky naháč je jednoducho niečo úplne iné. Povahovo je to skrátka veľmi zvláštna rasa. Ťažko sa to definuje, takého psíka jednoducho musíte mať, aby ste to pochopili. Ale dalo by sa to možno povedať tak, že je to pes osobnosť. On si skrátka nenechá ničiť svoju aristokratickú osobitosť. Na druhej strane môže chodiť na agility súťaže, kde behajú psy cez rôzne prekážky. Dokonca tam s naháčom jedna chovateľka zložila aj skúšky."

Je jasné, že naháč nie je žiadny športový, ani poľovnícky pes. "S úsmevom možno povedať, že je to pes do postele, ktorý si rád zašportuje. Potrebuje kontakt s ľuďmi. Ak treba, vydržia behať aj pri bicykli a jeden známy dokonca chodí s naháčom na túry do Tatier."

Peruánsky naháč patrí medzi aristokratické plemená. Vyšľachtili ho v stredoveku Inkovia. "Bol to pes inských kráľov. Pôvodne boli biele, nesmeli ísť ani na svetlo. Platilo, že čím belší, tým viac si ho šľachta cenila. Preto má originál meno Peruvian Inca Orchid Dog, čiže niečo ako peruánsky pes skrývajúci sa pod kvetmi orchideí."

Pruánsky náňaháč má aj psích príbuzných. Jedným je "mexičan", ktorý má robustnejšiu postavu a srsť na hlave i chvoste. Samotné peruánske naháče boli vyšľachtené v troch veľkostiach - malej, strednej a veľkej. Veľký pritom môže mať v kohútiku až 60 cm. Toto plemeno má podľa J. Linharta jednu veľkú výhodu. "Neviem o tom, že by mali peruánske naháče nejaké dedičné choroby, ktoré vznikli kvôli prešľachteniu, alebo veľkosti. U nemeckého ovčiaka sú napríklad problémové ´kyčle´. Veľké psy zas zvyknú mať problémy so srdcom, či kĺbami. Naháče sú zdravým plemenom, u ktorého sa nič podobné nevyskytuje."

No automaticky sa natískala otázka, ako znáša takýto psík zimu? "Podľa toho, ako ho kto rozmaznáva. Niektorí chovatelia ho zvyknú obliekať. Napríklad vo Fínsku keď je teplota -20 °C, tak s nimi chodia chovatelia len na veľmi krátke prechádzky. Ale nie je to také zlé, keďže v Peru býva cez noc zima a cez deň zase teplo. No je pravda, že radšej majú slnko. Vtedy ich treba natrieť krémom." Naháče totiž majú jednu zvláštnosť. "Cez zimu sú svetlé. Keď príde leto a vyjdú na slnko, opália sa ako človek, pričom potom majú hnedú až čiernu farbu."

Kačenka je momentálne "in" a je pekne opálená. "Peruánsky naháč jednoducho nemá slabinu," dodáva na záver vysmiaty chovateľ.

Retriever - verný spoločník s výborným aportom

Na výstave nechýbali ani obľúbené retrievre. V poslednom čase sa táto rasa teší veľkej obľube. Jana Nechalová zo Smižian prišla na výstavu so 7-ročným Denom, 2-ročným Jopom a ročným Kimom. Práve Den, ktorý je hrdým otcom svojich synov, ktorí úspešne kráčajú v jeho šľapajách.

"Na výstavy chodím asi 7 rokov. Tieto psíky už získali niekoľko titulov CAC, R-CAC, Jopo získal aj titul CAIC a klubový víťaz mladých," vymenúva J. Nechalová úspechy svojich miláčikov. Podobne ako ostatní chovatelia tejto rasy oceňuje povahové vlastnosti retrieverov. "Sú to veľmi mierne a priateľské psy. Zároveň aj veľmi inteligentné a učenlivé. Veľmi sa hodia k deťom. Zároveň sa dajú využiť aj ako poľovné psy, keďže majú výborný aport."

Podobne ako u iných rás, ktoré majú dlhú srsť, aj retrievre potrebujú permaneneňtnú starostlivosť. "Treba ich často česať, ak ide o výstavnú starostlivosť, treba ich aj strihať. Určité trápenie je s nimi po zime, keď treba vyčesať hustú podsadu." Keďže sú to inteligentné a učenlivé psy, ich výchova a výcvik nie sú zložité. "Záleží aj na tom, aký je pes šikovný. Ak je naozaj šikovný, zvládnu to v priebehu mesiaca - dvoch."

J. Nechalová predtým chovala rottwielerov, ktoré sú povahovo úplne iné. "Obe rasy však majú niečo do seba. Každá z nich má povahovú vlastnosť, ktorú nemá tá druhá. Retriever nemá vlohy na stráženie, rottweiler je zase strážny pes, ale tiež má pokojnú povahu."

Basset prišiel, videl a zvíťazil

Ako sme spomínali v úvode, celú súťaž vyhral basset Mário Turguesa Playa, jeho chovateľkou a majiteľkou je Košičanka Milena Samuelisová. Titul BIS, ktorý Mário získal tak ostal doma v Košiciach. Vzhľadom na okolnosti je však určitou senzáciou, že titul získal.

"Má 9 mesiacov a teraz bol na svojej prvej výstave," povedala šťastná majiteľka. "Túto súťaž som brala ako ´cvičnú´. Práve od veku 9 mesiacov totiž môže súťažiť v triede mladých. Môže sa tak stať víťazom plemena a postúpiť ďalej. Na súťaži v Košiciach som nebola už 5 rokov, na národné súťaže už ani nechodím, len na medzinárodné. Na tejto súťaži to jednoducho vyšlo, takže ma to potešilo."

S Máriom išla na košickú súťaž preto, aby "pričuchol" k atmosfére a niečomu sa priučil. Určite však ráno netušila, že sa vráti s trofejami, vrátane tej najcennejšej. No na druhej strane jeho víťazstvo nie je až takou náhodou, ako sa zdá. Mário pochádza z úspešného rodu, ktorý zbieral a zbiera vavríny v celej Európe. "Jeho otec, Umberto van Hollandheim, ktorý pochádza z Holandska je šampiónom v 13 krajinách Európy." Na celoeurópskej súťaži v Barcelone v roku 2002 sa dostal medzi 10 najkrajších psov Európy. Máriova staršia sestra Fiby Turguesa Playa má dokonca titul svetovej víťazky.

"Predpoklady na úspechy v súťažiach síce Mário má, ale nečakala som, že vyhrá hneď na tej prvej. Pred troma mesiacmi som ho síce vzala na európsku výstavu do Záhrebu, ale len preto, aby sa ´rozkukal´, zvykol si na atmosféru, veď mal ešte len 6 mesiacov. Mário je ešte mladý, ešte sa nevie tak predviesť, ako dospelý pes. Preto som na výstavu nešla s ´veľkými očami´."

Podobne ako väčšina psov, aj bassety vycítia, že sa blíži výstava. "Tu skôr ide o to, či ten pes má, alebo nemá určitú gracióznosť, šarm. To môže mať len vrodené, naučiť sa to nedá. Máriov otec sa postupom času stále viac vylepšoval. Tieto vlastnosti sa ale u psov dedia. Sú aj iné bassety, ktoré sú pekné a výzorovo dokonalé, ale nemajú v sebe ten spomínaný šarm."

Rozhodcovia, ktorí už majú skúsenosti zo súťaží, si všímajú aj spomínané vlastnosti. Zároveň musí fungovať aj súhra s majiteľom. Napriek úspechu však M. Samuelisová čaká od Mária viac. "Ani nie tak čo sa týka výsledkov, ale pokiaľ ide o predvádzanie. Chodiť v kruhu už vie, no ešte sa nenesie tak graciózne, ako dospelý pes. To sa však na druhej strane získava vekom a skúsenosťami. A musí mať aj sebavedomie." Úspech v košickej súťaži berie M. Samuelisová ako úspešný štart do ďalších súťaží.

Samojed Drak je svojrázny severan

Samojedov nie je na Slovensku veľa, čo je možno na škodu. Košickej súťaže sa so svojím Samojedom, ktorý mal zaujímavé meno Drakviken´s Hannibal of Samson zúčastnila aj Iwona Lenarczyk z Varšavy. A dlhú cestu nemerala zbytočne. Svojho samojeda volá skrátene "Drak".

"Vo svojej kategórii vyhral. Aj keď je pravda, že veľa súperov nemal. Je však mladý, má len niečo vyše roka." Pre Iwonu je to najlepšie plemeno na svete. "Hoci sú to severské psy, vôbec nie sú chladné, práve naopak. Samojedy sú veľmi prítulné. Nie sú to jednoduché povahy, no vždy konajú v prospech človeka. Sú jednoducho geneticky naučené samostatnosti. Samojed vždy zhodnotí danú situáciu a potom sa rozhodne. Možno práve preto ich nemôže chovať hocikto. Ale mne ich povaha vyhovuje."

Vďaka nim vraj I. Lenarczyk zažila aj komické situácie. "Niekedy je s nimi zábava, lebo nie vždy počúvnu príkaz. Nie preto, že by boli hlúpe, alebo tvrdohlavé, ale preto, že majú naozaj v povahe vždy vyhodnotiť situáciu a potom sa rozhodnúť. To však neznamená, že sú neposlušné. Akurát majú niekedy svoju hlavu a nálady. Vždy, keď im niečo prikážem, vidím, ako rozmýšľajú nad rozkazom. Hodnotia situáciu, analyzujú ju a pokojne si počkajú na druhý, či tretí príkaz. Vtedy už vedia, že treba poslúchnuť. A to aj urobia. Človek musí byť trpezlivý a opakovaním rozkazu im vlastne potvrdiť, že musia poslúchnuť."

Samojed dostal svoje pomenovanie podľa nomádskeho kmeňa Samojedov, ktorí plemeno vyšľachtili. Kmeň si ich údajne cenil tak, že každý pes bol členom rodiny a býval spolu s ľuďmi v ich obydliach. "Samojedy nie sú agresívne, keďže kedysi boli aj ťažnými psami. Naopak, dokáže komunikovať aj s inými psami."

I. Lenarczyk na záver dodala, že Samojedy majú predsa len čosi spoločné so psami, ktoré boli vyšľachtené pre feudálov. A to je nielen povaha, ale aj určitá elegancia, hoci nikdy neboli plemenom kráľov. Aj keď vzhľadom pripomínajú špicov, povahovo sú ich opakom. Už z výzoru je jasné, že so zimou problém nemajú, skôr naopak. "V zime vďaka hustej srsti pokojne môžu ostať von aj pri veľmi silných mrazoch. Problém majú v lete, trochu im vtedy pomáha len to, že srsť je biela."

Benjamin a Mamba sa snažia dostať do postele

Manželia Náglovci z Necpál oddychovali so svojimi dvoma dogami v tieni košatého stromu. I napriek tomu, že ich štvornohí miláčikovia Benjamin a Mamba ležali, aj tak pôsobili na tráve majestátne. U mnohých okoloidúcich vzbudzovali rešpekt.

"Je to plemeno modrá nemecká doga. Benjamin i Mamba získali vo svojej triede ocenenia, takže sme spokojní. Predsa len, fenka Mamba má rok a Benjamin len 7 mesiacov, takže ešte zbierajú skúsenosti," povedal Tomáš Nágl.

Akú majú dogy povahu? Predsa len, je to dosť veľký pes. "Sú úplne bezproblémové, vzrastom síce vzbudzujú rešpekt, ale povahovo sú veľmi mierne. Možno to znie neuveriteľne, ale snažia sa nám vopchať ešte aj do postele. Samozrejme, môže to byť trochu problém, ale aspoň je zábava. Aj teraz pokojne ležia a vôbec ich nezaujímajú ďalšie psy. Sú práve tak maznavé, ako niektoré vyslovene bytové plemená. Aj keď je pravda, že niekedy treba trochu dávať kvôli ich veľkosti pozor."

Navyše vraj Mamba i Benjamin počúvajú na slovo. Preto si manželia Náglovci myslia, že u ľudí často rozhodujú predsudky. "Boja sa toho, že sú dogy také veľké a tým pádom je ťažké ich zvládnuť. Opak je pravdou. Navyše sa už napríklad okrem bežných povelov naučili aj to, že nesmú majiteľovi vyskočiť na plecia."

Prišla sa iba rozkukať

Medzi "bežnými" koliami sa preháňala aj jedna, ktorá sa od nich evidentne odlišovala sfarbením. Bola takmer biela so sivými fliačikmi po bokoch.

"Má sfarbenie, ktoré sa u kolií na Slovensku bežne nevyskytuje. V zahraničí to až taká zriedkavosť nie je," vysvetlila nám Košičanka Jana Brosmanová. "Je to 4-mesačná fenka sivej kolie, volá sa Jaška a mám ju z chovnej stanice v dedinke pri Budapešti. Plánujem s ňou neskôr chodiť na výstavy. Teraz som ju zobrala len preto, nech sa trochu ´rozkuká´.

Možno by ju J. Brosmanová do súťaže aj prihlásila, no na košickej výstave nebola trieda šteniat. Na Slovensku je sivá kolia naozaj raritou, je ich len niekoľko. "V Košiciach sú dve. Jeden 3-ročný psík, ktorý pochádza z Poľska a Jaška."

Laurel a Hardy

Hoci na výstave bolo viacero psích dvojíc, hlavne súrodeneckých, táto bola evidentne iná. Ktosi z okoloidúcich trefne poznamenal, že vyzerajú ako filmová komická dvojica Laurel a Hardy. Ján Szalay zo Sečoviec zobral na výstavu naozaj podarené duo - krátkosrstú čivavu Carlotu a sučku bulldoga Ophellu.

"Ako vidíte, vychádzajú spolu celkom dobre, žiadny problém." Jedinou starosťou bolo počasie. "Bulldogy nemajú v obľube horúčavy, skôr naopak. Ja som to napriek tomu riskol a prišiel som. Ophella to nejako vydrží."

Bez zveličenia možno povedať, že táto dvojica patrila medzi najviac fotografované. A ktovie, byť tak v USA, možno by z toho J. Szalay mohol mať aj nejaký biznis v reklame.

Dvojstranu pripravil: Boris Macko

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári