Čo sa písalo v ročenke košického denníka na rok 1927
Almanach uvádzal sviatky aj predpovede počasia
Dnes už nie je zvykom, ale kedysi vychádzajúce denníky vydávali almanachy, teda ročenky. Dnes sa bližšie pozrieme na jednu z nich. "A Kassai Napló Almanachja 1927. évre". Ročenka vyšla práve pred 80 rokmi a mala 192 strán. Vydala ju tlačiareň Globus - Košice, ktorá sídlila na ulici Dávida Feju 7.
Ročenku redigoval a zároveň bol aj jej zodpovedným vydavateľom Dr. Miksa Szepessy (1866 - 1944), kedysi známy publicista. Právnicke vzdelanie získal v Koložvári, viackrát bol tajomníkom odbočky Krajinského zväzu vidieckych novinárov. Istý čas bol aj zodpovedným redaktorom Kassai Ujságu (1910-15). Neskôr bol funkcionárom maďarského židovského kasína Kassai Társaskör. Svoju životnú púť skončil tragicky v koncentračnom tábore.
Prvú časť ročenky tvorí obvyklý kalendár. Na pravej strane sú uvedené dni a vedľa meniny podľa rimo-katolíckeho kalendára, ďalej podľa protestantského, a nakoniec podľa "grécko-ruského", čiže podľa pravoslávneho. V poslednom prípade je uvedené, že 1. január, ktorý v tom roku padol na sobotu, bol pre ortodoxných 19. decembrom a oni oslavovali Bonifáca. Pre nich a r. 1927 začínal 14. januára, ktorý pripadol na piatok. Dnes, keď tento článok vychádza, je 20. júla. Tento vtedy padol na stredu. Tak katolíci, ako protestanti oslavovali Illésa, ortodoxní oslavovali však Tomáša. Pre nich však kalendár ukazoval ešte len 7. júla. Ďalej sa uvádzal aj hebrejský (židovský) kalendár.
Oproti, na pravej strane podľa mesiacov si každý vlastník kalendára mohol zapísať príjmy a výdaje.
Ďalej sa uvádzali predpovede počasia. V júli malo byť v tom roku do 13-ho premenlivé počasie. Medzi 7. a 14. malo byť pekné počasie a potom do konca mesiaca malo byť premenlivé. Aj v ostatných mesiacoch malo veľa pršať. V decembri malo byť mnoho snehu.
Strana 30 je zvlášť zaujímavá, lebo sa na nej uvádzajú sviatky jednotlivých náboženstiev. Tak katolíkov, ako grécko-katolíkov i ortodoxných. Dole sa uvádzajú dni, kedy nie je možné občanov židovského náboženstva citovať pred súd na základe zákona XV z r. 1840. Sú to všetky soboty a potom sviatky počnúc Purimom (vtedy padol na 18. marca) až po Simohát Tóru (19. október).
Ďalej bol uvedený cenník poštových služieb a potom doba kotnosti jednotlivých domácich zvierat.
Nasledujú novely od slovutných spisovateľov ako Frigyes Karinthy, či Zsigmond Móricz, ktorý do Košíc prišiel aj peši, alebo Dezső Kosztolányi. Písal sem aj Gyula Krúdy, ktorý navštevoval školu piaristov v Podolinci, aby sa naučil nemecky. Ďalej nasledujú menej známi autori, napríklad francúzski novelisti. Tiež do maďarčiny preložené "Erotické rojčenie v jednom dejstve s predohrou" od Františka Šorma, ktorého predstavujú ako mladého talentovaného českého dramatika. Má už za sebou veľa úspechov. Písal aj librettá operiet, ktoré v Amerike mali úspech.
Samozrejme, kalendár spomína aj najnovšie divy techniky. V Amerike vraj priestorovú energiu zachytenú antenami dopravia vodičmi do zeme, a takto obhospodarovené rastliny rýchlejšie rastú.
Na konci nájdeme fotografie osobností, ktorí akýmkoľvek spôsobom upútali na seba pozornosť v predošlom roku. V Maďarsku škandál faľšovania francúzskych frankov mal dohru pred súdom. Hlavných aktérov odsúdili na 4 roky. Píše sa tam: "Knieža Lajos Windischgraetz pochádza z rakúskej šľachtickej rodiny, jeho starý otec sa zúčastnil porážky revolúcie v r. 1848, ale jeho vnuk sa stal natoľko maďarským patriotom, že kvôli svojej vlasti sa dal na peňazokazectvo. Dobromyselný vnuk poškodil Maďarsko oveľa viac, ako zlomyselný, nepriateľský starý otec." čítame v komentári.
V tom istom roku sa rozbehla aj Gajdova aféra. Podľa tohto českého generála pomenovali kúpele v Košiciach. O podrobnostiach sa nepíše, čitateľ sa dozvie len toľko, že Radola Gajda (na snímke) sa musel vzdať funkcie náčelníka generálneho štábu.
Smrť Mihálya Kátayho v januári 1607 bola dôsledkom intríg
Kancelára vyvliekli na námestie, a na pranieri rozsekali na kúsky
Pred 300 rokmi došlo v našom meste k zavraždeniu Mihálya Kátayho, kancelára sedmohradského kniežaťa Štefana Bocskaiho. Roztrpčený a rozzúrení Hajdúsi ho vyvliekli a na námestí ho popravili. Prečo došlo k tomuto brutálnemu činu?
17. storočie v Uhorsku bolo zvlášť komplikovaným a nebezpečným obdobím, čo samozrejme malo vplyv aj na diane v Košiciach. Po bitke pri Mohácsi Turecko okupovalo značnú časť kráľovstva. Košice sa nedostali do područia Turkov, ale pád Jágru (1592) toto nebezpečenstvo priblížilo. Turci plienili celé dolné údolie Hernádu. Medzi oboma krajinami neexistovala pevná hranica, bol to skôr široký pás, kde sa mohli cítiť doma rôzne pochybné živly, čo malo za dôsledok vyľudnenia týchto oblastí.
Situáciu komplikovalo aj to, že šírením protestantizmu z Poľska a Nemecka, dochádzalo k rozbrojom medzi prívržencami starej a novej viery. Panovníci väčšinou stáli na strane katolíkov. Košice sa pridali na stranu Luthera a v roku 1556 obsadili Dóm sv. Alžbety. Mesto v tom istom roku skoro celé ľahlo popolom, čo malo za následok odchod reholí, ktoré nemali prostriedky na opravu zničených budov. Protireformácia však nastupila do ofenzívy začiatkom 17. storočia.
7. januára 1604 na príkaz kráľa hornouhorský kapitán, gróf Giacomo Barbiano Belgiojoso rozostavil pred Dómom delá a magistrát postavil pred hotovú vec. Buď odovzdajú kostol katolíkom, alebo tento skvost gotiky dá rozstrieľať. Magistrát na čele s Jánom Bocatiom síce ustúpil pred násilím, ale so situáciou sa nezmieril. Ináč tento akt sa stal symbolom nastupujúcej protireformačnej brutality, veď mesto, ktoré vtedy počítalo asi tak 2-3.000 duší, bolo v drtivej väčšine prívržencom Luthera.
V 16. storočí sa stalo ešte k niečo, čo má v ďaľšom storočí prekvapivé následky. V Uhorsku došlo k zvoleniu dvoch kráľov: Ferdinanda Habsburského a Jána Zápoľského. Habsburgovci sú zapletení do bojov o španiesky trón, Uhorsku nevedia venovať ani čas, ani energiu. A tak Turci majú voľnú ruku. Krajina je rozdelená na tri časti. Jednu okupujú Turci, o ďaľšie dve sa delia panovníci. Zápoľský nemá prostriedky, aby svoju krajinu oslobodil. Táto situácia sa potom nečakane zvrtne tak, že dôjde k vytvoreniu Sedmohradského kniežactva, ktoré nesie ďalej tradíciu Uhorského kráľovstva a stane sa hlásateľom náboženskej tolerancie ako prvá v Európe. Tá je príťažlivá aj pre Košice. Pri Álmosde neďaleko Debrecína - Štefan Bocskai nenávideného košického kapitána porazil (15.10.1604).
Gróf Begiojoso sa darmo chcel vrátiť do svojho sídelného mesta, Košičania mu nezabudli jeho brutálny zásah a nepustili ho do mesta. Š. Bocskaiho však po dohode podmienok vpustili. Jeho rómsky veliteľ, Balázs Lippay už 30. októbra 1604 vchádza do Košíc. Teda vyše 200-kilometrovú vzdialenosť Hajdúsi prekonali za 15 dní. Kalvínske knieža, ktoré prišlo do mesta 12. novembra 1604, Dóm sv. Alžbety a kaplnku sv. Michala odovzdalo evanjelikom. Tú druhú pre slovanských veriacich. A do jeho smrti po dva roky - boli Košice hlavným mestom Sedmohradska.
Š. Bocskai sídlil v Kráľovskom dome, ktorý stál na mieste dnešného Premonštrátskeho kostola. Vládol krátko, lebo 29. decembra 1606 zomrel na vodnatieľku. Jeho pozostatky odviezli do Alba Iulie, kde ho pochovali. Viedenský dvor samozrejme vedel o chorobe kniežaťa. Túto informáciu svojským spôsobom zneužil. Medzi Hajdúchmi rozchýrili, že Mihály Kátay, kancelár Š. Bocskaiho, svojho pána otrávil pomaly pôsobiacim jedom. Š. Bocskai veľa urobil pre Hajdúchov, dal im mnohé práva a usadil ich. Takto "partizáni 17. storočia" sa mohli vrátiť do občianskeho života a vyriešila sa ich resocializácia.
Keď populárne a milované knieža zomrelo, M. Kátayho uväznili vo vlastnom dome na Hlavnej 36, ktorému sa hovorí Kátayho, či Pocsátkov dom. Pred 300 rokmi, 15. januára 1607 ráno o 5. hodine M. Kátayho Hajdúsi na čele s Pálom Nyárim, hlavným dvormajstrom, vyvliekli a na námestí, pred pranierom ho rozsekali na kúsky. Pranier stál poniže Marianskeho stĺpa, ktorý bol postavený až v roku 1723. Časti Kátayho tela porozhadzovali a jeho meno vyvesili na pranier. Ráno o ôsmej či deviatej služobníctvo Kátayho pozostatky pozbieralo do plachty a odovzdalo jeho ubôlenej vdove, aby ich mohla pochovať na rodinnom majetku v Nižnej Myšli.
Môžete sa pýtať, prečo bol tento schopný a vzdelaný politik a katolík tŕňom v oku cisárskeho dvora? Nuž, nechceli, aby tento obratný politik nastúpil na miesto Š. Bocskaiho a pripravil ďaľšie nepríjemné pilulky pre viedenský dvor. Zneužili Hajdúchov na vykonanie špinavej práce. M. Kátay bol "rehabilitovaný" až v roku 1944, keď vyšla práca o dejinách lekárstva Košíc (Kassa orvosi története) a jej vývody potvrdili aj neskoršie výzkumy hitorika Lászlóa Nagya.
Kedysi obávaný mongolský mocnár má dnes po celom svete okolo 16 miliónov žijúcich potomkov
Džingischán má svojich potomkov aj v Košiciach
V roku 1227, pred 780-itimi rokmi zomrel jeden z najväčších dobyvateľov sveta Džingischán, pôvodným menom Temüdžin. Je skoro neuveriteľné, ale v Košiciach má žijúcich potomkov.
My síce nemáme tie najlepšie spomienky na nájazd Mongolov v 13. storočí, čomu hovoríme tatarský vpád (1241), ale to nič nemení na fakte, že Mongoli svojho najväčšieho panovníka a zjednoditeľa svojich kmeňov považujú za otca národa, ba priam za boha. Akonáhle komunistický režim padol, kult Džingisa znovu s veľkou intenzitou ožil v súvislosti s tým, že Mongolsko vlani oslavovalo 800. výročie svojej štátnosti. Z tohto dôvodu bonnské Kunst- und Ausstellungshalle der Bundesrepublik Deutschland usporiadalo spolu s viacerými ďaľšími inštitúciámi výstavu "Džingis-chán a jeho dedičstvo, mongolská svetová ríša". Až do 2. septembra ju môžete vidieť v Budapešti.
Takútu zbierku viac ako 500 exponátov - mongolskej kultúry od doby bronzovej až po 20. storočie sme doposiať nemohli vidieť. Mongoli spomínajú na svojho vládcu s hrdosťou, veď zjednotil mongolské kmene a vytvoril Mongolskú rišu. Podmanil si ruské kniežatá, jeho vojská obsadili Perziu, Prednú Áziu, Kóreu, Indonéziu, Zadnú Indiu a Čínu. Jedna z najväčších ríš prežívala svoj rozkvet v 13. a 14. storočí, keď siahala od Tichého oceánu až po Strednú Európu. A tu je potrebné hľadať aj korene košických "džingisidov".
Po smrti Džingisa jeho ríša sa rozpadla, ale jeho potomci ďalej vládli na obsadených územiach. Vo východnej a juhovýchodnej Európe sa vytvoril štátny útvar, ktorému sa hovorilo Zlatá horda. Aj tu vedúcu mocensko-politickú elitu sprvoty tvorili Mongoli, ale táto vrstva sa postupne poturčila a ešte neskôr sa z nich stali Rusi, Rumuni, Bulhari, Maďari, Slováci, Rusíni, Ukrajinci... Uhorský kráľ Karol I. (panoval 1308-42), usadil na severovýchode svojej krajiny Karačina (jeho meno mongolsky znamená "Čierne knieža") - syna Tatamíra ("Tatarské knieža"), potomka Batu-chána (tento bol vnukom Džingisa), ktorý sa presťahoval do Uhorska z Balkánu, z oblastí, kde teraz žijú Rumuni.
V Uhorsku sa rodu Karačuna darilo dobre a tak sa rozvetvil na mnohé rodiny, ako Bilkey-Gorzó, Dolhay, Ilosvay, Zseltvay... A práve v Maďarsku žijúci členovia rodiny - na základe listinných materiálov - dospeli k názoru, že pochádzajú priamo od najväčšieho dobyvateľa sveta. Viacerí členovia rodiny Zseltvay žijú v Košiciach a u niektorých členov sa objavuje tzv. mongolská škvrna na koži, ktorá je charakteristická u Mongolov.
Ak si myslíte, že je to rarita, mýlite sa. Podľa bitského genetika Briana Sykesa má kedysi obávaný mocnár dnes už okolo 16 miliónov žijúcich potomkov.
Stranu pripravil: Zoltán Balassa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
