Keď sa čln pri raftingu prevrhol, niektorí sa už lúčili so životom

Minulý týždeň sme priniesli druhú časť spomienok Košičanky Táni (chcela ostať v anonymite) na jej putovanie po juhu Afriky. Kým v prvej opísala zážitky z Kapského mesta či Mysu dobre nádeje, naposledy predstavila národné parky Etoscha i Chobe. Minulotýždňové rozprávanie sme prerušili pri spomienke na nosorožca, ktorému skrížili cestu. Dnes sú na rade ďalšie zážitky.

Z parku Chobe sa 22 turistov zo Slovenska vybralo k jedinému miestu na svete, kde sa zbiehajú hranice štyroch štátov. Namíbie, Zambie, Botswany a Zimbabwe. Práve tento chudobný štát bol potom ďalšou zastávkou na ich putovaní. Odkedy sa v roku 1987 dostal k moci prezident Roberto Mugabe a povraždil alebo vyhnal z krajiny belochov, s ekonomikou to ide dolu vodou. Továrne ostali bez šéfov a zamestnanci si sami poradiť nedokážu. V krajine je vysoká nezamestnanosť a miestni sú vďační za každý dolár, ktorí zarobia predajom suvenírov.

Ešteže ležia na území Zimbabwe svetoznáme Viktorijné vodopády. V roku 1855 ich objavil cestovateľ David Livingstone a pomenoval ich po kráľovnej Viktorii. Túto atrakciu navštívia ročne desaťtisíce turistov a jednými z nich bola aj slovenská "výprava". "Pri vodopádoch sme boli práve v období sucha. Z menšieho množstva vody sme boli trochu sklamaní, ale sprievodcovia nám povedali, že v čase najvyššieho prietoku sú vodopády často zahalené v hmle a z vodopádov veľa nevidno. Takto sme mohli skalný zlom v dĺžke asi 1,8 km a hĺbkou 100 metrov pozorovať v celej jeho nádhere. Samozrejme, upútala nás aj okolitá bujná vegetácia, plná exotických kvetov a vtákov."

Komercia ovládla aj túto časť Afriky. Turistom sa už neponúka iba pohľad na masu valiacej sa spenenej vody, ale aj rôzne atrakcie. Viaceré miestne turistické kancelárie ponúkajú hlavne bungee jumping, rafting na gumených člnoch po rieke Zambezi. Nebol to lacný špás, veď len samotný jeden skok po lane vyšiel na 90 dolárov a rafting o 10 viac. "Aj medzi našimi sa našli odvážlivci, ktorí si ich chceli vyskúšať," spomína Táňa. "Niektorí si skočili z mosta dolu hlavou, iní nasadli do člnov, v ktorých absolvovali asi 11 km dlhú plavbu po rieke."

Nebola to však nejaká pokojná výhliadková jazda ako na pltiach po niektorej zo slovenských riek. Čln, v ktorom boli aj Slováci, sa na jednom dravom úseku rieky prevrátil a posádka skončila vo vode. Údajne preto, že mali nerovnomerne zaťažený čln. Samozrejme, každý mal záchrannú vestu, takže utopenie nehrozilo ani neplavcom. Napriek tomu si užili svoje. "Jedna z ´našich´ dostala veslom po nose, ďalšia uviazla pod člnom. Neskôr, keď to popisovala, povedala, že už si myslela, že je s ňou koniec a lúčila sa som životom. Spod člna sa dostala v poslednej chvíli... Jeden z chlapov, ktorý sa tiež ocitol vo vode, to prirovnal k práčke."

Mimochodom, o bezpečnosť na rieke sa starajú záchranári na asi meter dlhých kanoe. Na tých sa vedia rýchlo dostať k miestu prípadnej kolízie a pomôcť postihnutým z vody. Zásadou je vraj nespanikáriť, lebo vesta človeka vždy vynesie nad hladinu. A tiež dávať pozor, aby šlo telo nohami proti skale. To pre prípad, aby sa pri kontakte bolo čím odraziť.

Krokodília farma

Po návšteve Viktorijných vodopádov si Slováci urobili krátky výlet do Zambie. navštívili mesto Livingstone, pomenované na počesť objaviteľa vodopádov a okrem jeho múzea videli aj bustu českého cestovateľa a vedca Emila Holuba. Pred budovou Národného múzea bola odhalená v roku 2005. Čech podnikol od roku 1872 na juh Afriky niekoľko výprav, počas ktorých mapoval krajinu a zbieral etnografický materiál o miestnych kmeňoch, flóre i faune. V roku 1875 sa dostal k Viktorijným vodopádom a bol prvý, ktorý ich zakreslil do mapy. V roku 1883 sa vydal na cestu naprieč Afrikou z Kapského mesta až do Egypta, no severne od Zambezi skončila po bojoch s miestnymi kmeňmi. Holuba počas života doma príliš neuznávali, väčšej pozornosti sa tešil vo zvyšku Európy. Uznania v Česku sa "dočkal" až po smrti...

Po návrate do Zimbabwe už smerovala výprava iba na juh. Jednou zo zastávok bola návšteva krokodílej farmy. "Tam som sa dozvedela, aký je rozdiel medzi aligátorom a krokodílom," spomína Táňa na lekciu zoológie. "Aligátor má okrúhlu papuľu, hýbe iba hornou čeľusťou a má predkus, kým krokodíl má špicatú papuľu a zuby mu zapadajú do seba. Preto je aj nebezpečnejší, než jeho ´kolega´." Okrem toho sa Táňa dozvedela, že najviac sa na farme zabíjajú dvojročné kusy. Vtedy majú najlepšie mäso i kvalitnú kožu.

Počas presunu krajinou vyplašili Slováci kŕdeľ supov, hodujúcich na mŕtvole. Bol to slon, ktorého už z väčšej časti obžrali. Až skončia, ostane z neho iba kopa kostí. Za mestom Elistras sa zastavili aj na akomsi ranči, ktorý tam vybudoval istý Angličan. Bol tam kedysi na safari a krajina sa mu tak zapáčila, že kúpil asi 700 hektárov bušu a aj s manželkou sa tam usadil. Jeho ranč je zariadený všetkými potrebnými elektrospotrebičmi, navštevujú ho turisti a on pre nich organizuje safari.

Sun City ako Las Vegas

Po dlhom prechode divočinou bolo pre Táňu a spol. prvým väčším stretnutím s civilizáciou až mesto Johannesburg.

Jeden relaxačný deň strávili v zábavnom parku Sun City. Vstup je voľný aj pre černochov, no Táňa ich veľa nevidela. Zrejme preto, lebo pôvodní Afričania nepotrebujú k šťastiu bazény, tobogány, umelé vodopády či vlnobitie. Komu sa to množstvo vody zunovalo, mohol sa zabaviť v kasíne, kine, občerstviť v reštaurácii či spoznať iné atrakcie. Kto niekedy navštívil Las Vegas v Kalifornii, mohol skonštatovať, že San City s ním malo veľa spoločného...

Udalostiam z nedávnej histórie bol v Johannesburgu venovaný pamätník obetiam demonštrácií v júni 1976. Na predmestí menom Soweto, kde žijú len černosi, sa vtedy zhromaždilo okolo 15 tisíc študentov v uniformách. Protestovali proti tomu, aby bola afrikánčina (zmes angličtiny, holandčiny a jazykov miestnych kmeňov) jediným vyučovacím jazykom. Študenti chceli, aby okrem jazyka "utláčateľov" sa druhým "úradným" jazykom stala angličtina. To preto, aby mohli ísť ľahšie študovať na zahraničné školy.

"Hoci pokojne pochodovali, aby prezentovali svoje memorandum, policajti do nich začali strieľať," zreprodukovala nám Táňa získané vedomosti z africkej histórie. "Brutálny zákrok polície a snímky mŕtvych študentov následne obleteli celý svet a v histórii Juhoafrickej republiky znamenal tento den ´bod zlomu´ v boji proti apartheidu. Po celej krajine sa zdvihla vlna odporu a aj svet upriamil pozornosť na problémy v južnej Afrike. Za obeť nepokojom vtedy podľa neoficiálnych údajov padlo okolo 600 študentov. Tisíce ďalších bolo väznených, mučených a vyše 12 tisíc ich krajinu opustilo."

Na pamiatku obetí dal neskôr prezident Nelson Madela postaviť pamätník. Okrem neho si Slováci boli pozrieť aj Mandelov rodný dom, v ktorom je teraz múzeum. Stojí na Vilikazi Street a to je jediná ulica na svete, kde sú dva domy držiteľov Nobelových cien. Okrem Madelovho aj rodný dom ďalšieho bojovníka za slobodu "čiernych", arcibiskupa Desmonda Tutu. Predmestiu Soweto sa súčasná vláda snaží pomôcť výstavbou nových domov a modernejšou infraštruktúrou. Samotný Johannesburg sa síce po páde apartheidu už nedelí na čiernych a bielych, no rozdiely medzi chudobnými a bohatými časťami sa stále zväčšujú. Kým v getách tretieho najväčšieho mesta Afriky stále žijú milióny ľudí bez elektriky a kanalizácie, neďaleko rastú prepychové vilky pre horných desať tisíc.

Cesta do geta

"Keďže moderné centrum veľkomesta sme videli, túžili sme sa pozrieť aj do typického černošského geta. Takého, kde ešte ľudia žijú v plechových búdach a kartónových krabiciach. Teda vyslovená spodina," pokračuje Táňa. "Také jednoduché to však nebolo. V prípade geta v Johannesburgu šlo o nebezpečné miesto, kam chodiť sa nemusí belochom vyplatiť. Napriek tomu sa nás niekoľko odvážnych nazbieralo. Na recepcii hotela sme si objednali miestnu ´cestovku´, ktorá ponúkala exkurzie do geta. Po chvíli prišiel pekný mikrobus volkswagen. Šoféroval černoch."

Výlet sa však celkom nevydaril. Ešte skôr, než sa päť Slovákov do cieľa dostalo, sa im pokazilo auto. Zastalo v tesnej v blízkosti gheta. Vodič vystúpil a pokúšal sa "vyskočenú poloos" opraviť. Vystúpili aj turisti, a na radu černocha sa mali držať pohromade a radšej sa nevzďaľovať. "Okamžite sa okolo zhŕklo niekoľko detí a potom aj dospelých z neďalekých chatrčí. Našťastie, nesprávali sa nejako útočne. Dokonca nám dvaja ponúkli pomoc. Doniesli sekeru a príborový nôž... Kúsok ďalej bola plechová búda, ktorá bola čosi ako autoservis. Napokon asi za hodinu auto spojazdnili a my sme šťastie odišli. Bol najvyšší čas, lebo sme sa museli vrátiť kvôli ďalšiemu programu."

Poslednou zastávkou bolo mesto Pretória. Je jedným z hlavných miest JAR, v ktorom sídli parlament. V Kapskom meste úraduje vláda a meste Bloemfontein zas súdnictvo.

V Pretórii navštívili Slováci pamätník, venovaný tzv. veľkému treku. "Tak bolo nazvané veľké sťahovanie Búrov, ktoré trvalo asi štyri roky," načrela Táňa do histórie. "Nastalo v prvej polovici 19. storočia, keď sa o juh Afriky začali zaujímať Angličania, ktorí vytláčali holandských novousadlíkov z nimi osídlených území. Preto sa asi 15 tisíc belochov na vozoch, zväčša ťahaných volmi, vydalo na sever, hľadať nový domov. Potrebovali nájsť úrodnú pôdu, kvôli ktorej potom zvádzali tuhé boje s miestnymi kmeňmi Zulu, Xhosa a Sotho. Práve výjavy z nich sú námetom mnohých zobrazení spomínaného pamätníka."

Pretoria mala zjavne staršiu architektúru s holandskými i anglickými prvkami. Posledné, čo po návšteve botanickej záhrady Slováci videli, bolo miestne letisko. Odtiaľ po približne 6 tisíc km a troch týždňoch, strávených na juhu Afriky, nabrali kurz Viedeň.

Róbert BEJDA

Autor: V PONDELOK 16. 7. 2007

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári