deviatich detí. U otca kováča bolo vždy čo robiť a tak k tomu pravému poctivému remeslu privoňal už v Kluknave. Ako vyučený mäsiar dlhé roky dochádzal na bitúnok v Spišskej Novej Vsi, takže tvrdá práca mu nebola cudzia. Tá sa podpísala aj pod jeho zdravotný stav. Dnes je tento Slovinčan na invalidnom dôchodku a vo voľných chvíľach sa naplno venuje svojim dvom koníčkom - holubárčeniu a rezbárstvu. A hoci tie na prvý pohľad nemajú veľa spoločného, Z. Tobis si pri týchto dvoch vášniach, ako sa vraví, spája príjemné s užitočným.
„Odmalička som mal blízko k drevu, no nebolo na to veľa času. Dnes, keď mám chuť, sadnem si k svojmu stolu a vyrezávam, čo ma napadne. Inšpiruje ma nielen samotný tvar či farba dreva, ale aj všetko okolo. Alebo sa mi niečo prisnije a ráno to dám na drevo. Robím to pre potešenie, pre rodinu a známych. Človek by mal mať v živote niečo, čo ho uspokojuje, treba niečím zmysluplným naplniť svoj život," prezradil šikovný rezbár i keď uznáva, že niekedy si to vyžaduje poriadnu dávku trpezlivosti. „Ak sa mi niečo nedarí, radšej to nechám tak a po čase sa k tomu vrátim."
Prvým Zdenkovým výtvorom bola miska v tvare listu na slané oriešky. Odvtedy sa pod jeho pracovným stolom nakopilo množstvo pilín a spod jeho rúk vyšiel nejeden zaujímavý rezbársky výtvor. Na prvotinách, z ktorých sa svojho času tešil, dnes odhaľuje chybičky krásy. Díva sa na ne inými očami. No ako sám vraví „vždy je čo vylepšovať, opravovať a zdokonaľovať." Väčšinu svojich dielok rozdal. Dnes u neho nájdete iba akúsi vzorku jeho zručnosti, zmyslu pre detail, invencie a krásy. A to všetko pretavené do lipového dreva. „Základom sú kvalitné dlátka. Väčšinou si ich urobím doma sám. Viem, čo potrebujem a tak si to aj vyrobím," zdôraznil.
Keď je vonku teplo, Z. Tobis sadá za svoj rezbársky stolík na priedomí a čaká. Vyhľadáva svoje holuby, kedy sa mu vrátia domov. Holubárčenie je jeho ďalšou vášňou i koníčkom zároveň. Ale „holubárčenie je silnejšie, keď raz s tým človek začne, už ho to nepustí." Už ako 12-ročný chlapec k tomu privoňal a s menšou prestávkou ostal holubárčeniu verný dodnes. Má 75 okrídlených krásavcov a nie sú to žiadne béčka. Každoročne štartujú zo Sloviniek do šíreho sveta a na pretekoch si vylietali už nejedno ocenenie. „Robí mi radosť vidieť, ako sa jeden po druhom vracajú domov. A keď získajú cenu, je to o to príjemnejšie."
Lety, vzdialenosti, prílety, to všetko si starostlivo zaznamenáva. Ľúto mu však je, keď sa nejaký holub nevráti, alebo sa stane obeťou jastraba. No aj taký je život. „V roku 2005 som s jednou holubicou získal hneď tri ocenenia. Bol to let do Čáslavy - 410 km. No vrátila sa mi domov s prestreleným krídlom, niekto na ňu poľoval. Mám ju dodnes, už nelieta, je na zaslúženom odpočinku. Keď som s tým začínal, hneď v úvode sa mi jeden holub stratil. Pamätám si aj na let do Kolína nad Rýnom - 1025 km. O dva týždne prileteli domov dva roztrhané holuby, asi na ne zaútočil jastrab. No bol to aj tak úspešný pretek," zaspomínal Z. Tobis a zároveň jednoznačne dodal: „Ak by som sa mal opäť rozhodnúť, opäť by to bolo holubárčenie a vášeň k drevu. Len nech to zdravie ešte vydrží."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
