najväčšou túžbou je žiť na dedine a nájsť harmóniu v prírode. V jej žilách koluje adrenalínová krv, ktorá ju stále ženie za dobrodružstvom. Pred pár dňami "pokorila" s partiou kamarátov Mont Blanc a už teraz sa teší na zimnú turistiku na Kaukaze. Katarína Raševová (21).

Mont Blanc nie je práve najtypickejšou dovolenkovou "destináciou". Ako vznikol nápad vybrať sa práve tam?

- V zime som prepadla skialpinizmu, a tak sme s priateľom rozoberali, na akú horu by sa dalo ísť bez horského vodcu v lete. Navyše, máme kamaráta, ktorý tam už bol a bol ochotný ísť s nami. S jednou podmienkou - že pôjdeme stále pešo. Bola som tým nápadom nadšená.

Čo ťa na tom lákalo?

- Milujem pocit totálneho fyzického zničenia. Keď sa človek úplne vyčerpá, prichádza spokojnosť, že niečo také dokázal. A Mont Blanc bola fakt neskutočná záťaž. Keď sme sa po troch dňoch vracali, mala som svalovku, ako ešte nikdy v živote.

Ísť na túru na Mont Blanc je slušný adrenalín. Bez horského vodcu to môže byť aj životu nebezpečné...

- Najhoršie je, že sa tam veľmi rýchlo mení počasie. Za 10 minút môže padnúť taká hmla, že človek nevidí na krok. Za 3 týždne pred naším príchodom tam zomrelo asi 15 ľudí. Aj my sme v prvý deň zažili dážď, slnko, aj sneh. No na druhý deň sme sa zobudili do nádherného slnečného rána a v takom počasí sme šli do posledného tábora, ktorý leží v nadmorskej výške 3 800 metrov nad morom. Tam sme spali a ráno o druhej sme vyrazili na Mont Blanc. Keďže cesta trvá asi 8 hodín, vyráža sa nadránom. My sme vyšli hore akurát v sekunde, keď začalo vychádzať slnko.

Aký to bol pocit?

- Dvojminútovú eufóriu vystriedala hrôza zo zimy, čo tam bola. (Smiech.) Posledných pár tisíc krokov som si dokonca hovorila, že nevyberiem ani foťák, že neexistuje, aby ma niečo donútilo vytiahnuť ruky. Bola mi katastrofálna zima. No aj napriek neskutočnej svalovke, ktorú som po návrate dostala, musím povedať, že to bezpochyby stálo za to. Bol to úžasný adrenalín. A to mám veľmi rada.

Čo bude tvojím ďalším turistickým cieľom?

- Chceli by sme ísť na Kaukaz na Elbrus, ktorý sa týči do výšky 5 600 metrov nad morom. Ale tam by sme chceli ísť skialpovať.

Normálna dovolenka ťa asi veľmi neláka, však?

- Ale láka. Tak na tri dni. (Smiech.) Potom by som si už musela vymyslieť niečo akčné.

A aké akčné je pre teba herectvo?

- Herectvo je akčné. No ide najmä o to, ako to herec pojme. Keď som chodila na školu, mala som pocit, že herectvo je celoživotná drina. Že človek sa stále učí, pozoruje ľudí, neustále hľadá tvar postavy, ktorú práve skúša, že je tak trošku stále niekým iným. No teraz mám pocit, že na Slovensku stačí ľuďom veľmi málo na to, aby boli hercami. Nie je to celkom ich vina. Je to tak vymyslené. Stačí to divákom, aj vedeniam divadiel. Dosť ma táto situácia štve, no na druhej strane si neviem predstaviť, čo iné by som robila.

Takže, aká je tvoja predstava o budúcnosti?

- Verím, že raz budem mať domček na dedine, viac detí, koníky, kravy, budem piecť chlieb a do roboty chodiť menej ako teraz.

Naozaj by si vedela ísť žiť na dedinu a zaoberať sa len deťmi a zvieratami?

- Je pravda, že odmalička som hyperaktívna, stále niečo musím robiť. No na druhej strane - baví ma veľmi veľa vecí. Športujem, viem si niečo nakresliť, napísať básničku. Mám dosť záujmov, ktoré ma tešia. A navyše, všetky veci, ktoré robím, chcem robiť poriadne. A ak sa to nedá, tak to radšej nechcem robiť vôbec a nájdem si záľubu v niečom inom. Dosť ma zaujímajú napríklad bylinky. Takže svoj život na dedine si viem predstaviť dosť dobre.

Mladé herečky rozmýšľajú skôr o tom, ako dobyť Hollywood, a nie ako budú pestovať bylinky na dedine...

- Ale ja nechcem odísť zo Slovenska. Je pravda, že kedysi som sa veľmi tešila na to, že keď skončím školu, zbalím sa a pôjdem do sveta. No mám tu kamarátov, priateľa, rodičov a sestru, ktorých mám veľmi rada. Zistila som, že som dosť rodinne založená, hoci voľakedy, keď som sa túlala v noci po uliciach, som si to o sebe rozhodne nemyslela. (Smiech.)

Vedela by si si svoj život predstaviť úplne bez umenia?

- Asi nie. To umelecké, čo v sebe cítim, by som potrebovala niekde dať. Bolo obdobie, keď som si hovorila, že nevadí, ako to momentálne funguje v kamenných divadlách, lebo existujú predsa nezávislé divadlá. Dá sa robiť kadečo. Ibaže, keď som oslovila dvoch-troch mladých ľudí z divadla, povedali mi, že nevedia, či by na to mali čas... Takže som zistila, že tu vlastne nie je s kým robiť nezávislé divadlo. Ja mám mnoho nápadov na predstavenia a viem, že by stačilo len chcieť. No neviem zohnať ľudí, s ktorými by som chcela robiť a ktorí by to chceli tiež.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári