Začínali s uterákmi a plachtami, teraz šijú aj na módne prehliadky

O rómskom etniku sa hovorí, že má vo zvyku len pýtať, ale skoro nič nedávať. A že pre mnohých je jediným zamestnaním a zdrojom obživy plodenie a rodenie detí. No čo sa týka hygieny, kultúry a vzdelávania, patrí im v spoločenskom rebríčku koniec pomyselného chvosta. O to prekvapujúcejšie bolo, keď sme sa dozvedeli, že existujú svetlé výnimky. Jednou z nich je krajčírska dielňa v Družstevnej pri Hornáde. Šéfuje jej Ivan Daňko a "jeho" kolektív tvoria výlučne ženy tmavšej pleti.

Prvé prekvapenie nám pripravili 36-ročný muža tri ženy pri našej žiadosti, či sa môžeme stretnúť v piatok po 17. hodine. Vôbec nezareagovali zamietavo či kladúc si podmienky, že radšej skôr a v strede týždňa, nie v piatok, kedy už každý myslí na oddych. "Keby bolo treba, prídeme kedykoľvek. A nielen pochváliť sa, ale aj robiť. Skutočne je nám ľúto, že už niečo vyše mesiac stroje v dielni mlčia a my sme bez práce," zhodne tvrdili Dáša Kalejová, Marcela Gažiová, Jana Tamášová, aj ich šéf I. Daňko.

Dielňa funguje piaty rok

Krajčírska dielňa vznikla v roku 2002 na základe projektu vypracovaného občianskym združením Budúcnosť mladých. Okrem jej vytvorenia sa členom združenia podarilo získať peniaze na kúpu šijacích strojov. Hoci prvé mašinky boli skôr domáceho typu, teda také, aké vídať v bežných rodinách, práca v dielni sa mohla rozbehnúť. Súbežne s ňou fungovali v tom čase i kurzy zdravovedy a varenia. Kým tie po čase zapadli prachom, krajčírska dielňa sa udržala. Podarilo sa to aj vďaka ďalšiemu úspešnému projektu cez Fond sociálneho rozvoja, z ktorého prišli peniaze na mzdy i nákup materiálov, hlavne látok. Neskôr z toho istého zdroja došla ďalšia dotácia. Tá sa v dielni využila pred necelými dvoma rokmi, keď sa z nej kúpili moderné profesionálne šijacie stroje. Cena toho najdrahšieho, vyšívacieho, je skoro 85-tisíc korún, čiže dosť vysoká investícia, ba až hazard, aby mašiny stáli nevyužité a nezarábali...

V súčasnosti však mašinky skutočne stoja v kúte a žiadnu zákazku neplnia. "Nikto od nás nič nechce. Naposledy sme šili posteľné plachty a posteľnú bielizeň pre Detskú nemocnicu v Košiciach. Hlavným sponzorom bol U. S. Steel, ktorý nám daroval finančné prostriedky na materiál. Odvtedy nič," rozhovoril sa s neskrývaným sklamaním v hlase I. Daňko. Je predsedom a štatutárom občianskeho združenia Budúcnosť mladých. Vôbec to však nie je úradnícky typ ako by sa mohlo javiť. Hoci z bežného života sú známe niektoré rómske tváre, ktoré funkcionárčia - pre seba, nie pre Rómov, I. Daňko radšej ako v bielej košeli chodí v pracovnom odeve a s nožnicami v rukách. "Krajčírske finesy ma lákajú od malička. Kým chlapci v mojom veku behali za loptou, ja som prenasledoval mamu a pozeral, ako mení látku na oblečenie. Keďže sme mali doma šijací stroj, raz som nabral odvahu, mal som vtedy asi 15 rokov, a sadol som si k nemu. Skúsil som si opraviť tričko. Na prvýkrát sa mi to nepodarilo, dokonca som na stroji niečo zlomil. Rodičia namiesto toho, aby ma potrestali, kúpili nový šijací stroj. A môj osud bol spečatený."

Odvtedy I. Daňko obchody s oblečením nenavštevuje. Všetko na seba i na ostatných členov rodiny sám ušije. Strihy si nerobí, má ich v hlave. Stačí sa mu pozrieť a predstaviť si, čo chce ušiť a už to ide, strih kreslí priamo na látku. K najzložitejším veciam, ktoré zatiaľ vyšli spod jeho rúk, boli určite saká. Tie sú zaberačkou. No nie neprekonateľnou. "Prvé sako som ušil sám pre seba. Keby niečo nevyšlo, predsa len som si nechcel urobiť hanbiť pred druhými. Keďže sa podarilo, posmelilo ma to. Dnes si trúfnem i na svadobné obleky, takže montérky a pracovné odevy sú pre mňa ´malina´...", pousmial sa. Jeden čas šil i pre brata Mariána, ale dnes už jeho služby nevyužíva. Tiež má krajčírske oko a šikovné prsty, takže si šije sám. On však v tejto dielni nepracuje, tá je čisto ženskou záležitosťou. Až na Ivana.

Začínali s bábikami

Trojica žien, s ktorými sme sa v dielni v Družstevnej pri Hornáde stretli, spolu je ich osem, do dielne nastúpila takmer v rovnakom čase. Ich vek je od 25 do 40 rokov, čiže sú to už zrelé dámy, ktoré vedia, čo je to pocit zodpovednosti i pracovná disciplína. Vedúci nad nimi nemusí držať žiadnu palicu. I keď prísnym je vraj viac ako dosť. Skôr, ako sa dostali k skutočnej práci, absolvovali ženy krajčírsky kurz, kde sa naučili robiť strihy i spoznať základy krajčírskeho kumštu.

"Najprv sme sa učili na papieri a, samozrejme, že sme šili len rovné veci. Napríklad uteráky či posteľné plachty. Keď to už nebolo ciky-caky, ale stehy išli rovno, dostali sme látku a to isté, čo s papierom, robili sme s ňou," popisovala technológiu učenia Jana Tamašová. Keď bola dieťaťom, občas sa vraj bábike snažila niečo "spichnúť", s riadnym šitím sa to však nedá porovnávať. No aspoň vedela, na čo je ihla a že ak bude nešikovná, môže sa pichnúť. Rok dokonca chodila na učňovku, aby sa stala riadnou krajčírkou, ale nedokončila ju.

Čo zameškala v detskom a pubertálnom veku, rozhodla sa dobehnúť po vyše 20 rokoch od učňovky. "Svoje rozhodnutie neľutujem. Na kurze a potom v dielni som sa dosť naučila, takže už mi nerobí problém pracovať na objednávkach, ktoré sme dostali a ktoré bolo treba čo najrýchlejšie splniť. Postupne sme sa naučili robiť nielen jednoduchšie veci, napríklad uteráky, ale teraz zvládnem aj kompletné oblečenie. Dokážem teda pomôcť rodine, i sebe samej, lebo, ak je žena zručná, môže dosť šetriť. Dnes som taká odvážna, že i do obleku sa pustím. Zatiaľ som nič nepokazila a nevyhodila. Dokonca som sa predstavila na módnej prehliadke, ktorú sme mali v kultúrnom dome." Pani Jana je natoľko smelá, že strihy si robí sama. Už ušila niekoľko sukní, blúzky, nohavicový kostým i šaty. "Strihať ma naučil šéf, ktorý je pri narábaní s nožnicami zručný. Dôležité, tiež je, že to, čo on vie, netají. Ochotne naučí aj ďalších."

K tým ďalším rozhodne patrí Marcela Gažiová. I keď v jej prípade by odovzdávanie vedomostí mohlo byť namieste a pochopiteľné, lebo je šéfova sestra. "V dielni však rodinné, ani žiadne iné príbuzenské vzťahy neplatia. Učiť som sa musela ako ostatné a keď som niečo nevedela, pokričal na mňa ako na ´cudziu´. Aj som niekedy mala chuť sa zbaliť a odísť preč. Že som vydržala a ostala, tomu som dnes rada, lebo som sa dosť naučila." Pritom sa to obišlo bez "prišitia" prstov. I keď šijacie stroje sú moderné a rýchle, ženy sa na nich naučili šikovne pracovať, takže žiaden úraz v dielni nebol. Pani Marcela je na seba pyšná za veci, ktoré dcéram pošila. Urobila z nich parádnice a zo seba šikovnú krajčírku.

"Podobne ako Jana i ja som prvé pokusy s ihlou a niťou robila ako dieťa. Niečo som odkukala od mamy, ktorá mala a doteraz má na to nadanie. A samozrejme, od brata. Donedávna to však bolo ručné šitie, takže na súťaž či módnu prehliadku by som so svojimi výtvormi nešla." Dnes je situácia iná, aj pani Marcela svoju zručnosť prezentovala na spomínanej módnej prehliadke. Ako krajčírka, a dokonca aj ako modelka, lebo to, čo vytvorila, to na móle predviedla. Trému síce mala, ale hrdosť a túžba boli silnejšie...

Dáša Kalejová na rozdiel od dvoch predchádzajúcich žien žiadne detské krajčírske začiatky za sebou nemá. O šití nemala ani páru. Základy dostala až v krajčírskom kurze, ktorý predchádzal otvoreniu a činnosti dielne. To ostatné postupne získavala od vedúceho, ktorý je aj podľa jej hodnotenia šikovný a chápavý. Keď aj niečo nevedela, nevybuchol, ale trpezlivo ukazoval, čo a ako má robiť, aby sa plánované oblečenie nezmenilo na nepodarok. Pani Dáša je v dielni benjamínkou, nastúpila neskôr ako "parťáčky" Jana a Marcela. Na módnej prehliadke sa preto svojimi výtvormi nemala šancu popýšiť.

"Zatiaľ som šila hlavne posteľné plachty a uteráky pre Nemocnicu v Šaci. A montérky, čo bolo náročné, lebo na tomto oblečení je dosť hrubších častí. Našťastie sme mali stroj, ktorý prešíva dvojmo. Zvyknúť som si musela aj na samotný montérkový materiál, ktorý je pomerne tvrdý. Ako s látkou sa s ním však šije dobre, lebo sa nešmýka," odborne zhodnotila pani Dáša.

Chuť robiť je, no práce niet

Ženy v dielni šili pracovné plášte a montérky hlavne pre U. S. Steel. A tiež pre obecný úrad v Družstevnej, aby sa tí, čo sú na aktivačných prácach, mali do čoho obliecť. Z tejto dielne vyšli tiež teplákové súpravy pre deti základnej školy a posteľné plachty a uteráky pre detskú nemocnicu i nemocnicu v Šaci. Veľa? Málo? Ťažko povedať. Podľa vedúceho i jeho kolktívu žien by zvládli podstatne viac. Chýba však záujem firiem a verejnosti. Niekto sa možno obáva, že keďže sú rómska dielňa, ktohovie, čo vytvoria. Druhí zase váhajú a radšej hľadajú niekoho, kto už má "meno," keďže v biznise niekedy viac predáva práve to a značka ako skutočne kvalitný tovar. A tá tretia skupina o nich možno ani nevie...

Zrejme potrebujú väčšiu reklamu a niekoho, kto by ich "predával." Len dobrá práca na propagáciu nie vždy stačí. Pritom v dielni by robiť veľmi chceli. "Keby bolo treba, a to by sme pri šijacích strojoch nemuseli nocovať, denne by každá krajčírka bola schopná spraviť aj troje montérok. Pri zavedení jednoduchej pásovej výroby si na také množstvo bez problémov trúfame," zhodne ženy pritakali vedúcemu, ktorý hodnotil reálny stav. I keď si na ich adresu neodpustil ani poznámku, že by na ne musel byť riadne prísny, lebo občas vedia byť podľa neho "lenivé" a viacej "robiť" jazykmi ako rukami.

I. Daňko a "jeho baby" sú skutočne niečím, čo sa len tak v každodennom živote nevidí. To, že sú iní, aj sami priznali. Prehlásením, že hoci snaha niečomu sa naučiť, sa ani v 21. storočí medzi rómskymi ženami ešte na sto percent nenosí, ony si povedali, že chcú byť iné a vytŕčať zo šedého priemeru. Trebárs aj za cenu, že na ne niekto bude ukazovať prstom a nechápavo krútiť hlavou.

"Na názory okolia neberieme ohľad. Podstatné je, že sme pyšné. Na seba, naše schopnosti i snahu zmeniť svoj doterajší život. Mrzí nás však to, že sme momentálne bez práce. I keby sa veľmi zišla. Kvôli nám, aj kvôli drahým strojom, ktoré nečinne stoja a opotrebúvajú sa nie prácou, ale vplyvom času. Dostaneme šancu?," pýtajú sa netrpezlivé krajčírky z Družstevnej pri Hornáde.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári