S polonahou ženou kmeňa Himbo sa túžil odfotiť každý beloch
Minulý týždeň sme priniesli prvú časť spomienok Košičanky Táni (chcela ostať v anonymite) na jej putovanie po juhu Afriky. Vlani v jeseni chcela na vlastné oči spoznať svet, o ktorom sa dovtedy iba dočítala v cestopisných knihách alebo jej ho sprostredkovala televízna obrazovka. V prvej časti postupne opísala pobyt v Kapskom meste, návštevu Stolovej hory, Mysu dobrej nádeje i prvé zážitky z Namíbie. Dnes v nich bude pokračovať.
S Košičankou a ďalšími 21 Slovákmi sme sa minulý týždeň "rozlúčili" v meste Walvis Bay. Preslávila ho manželka Brada Pitta - Angelina Jolie, ktorá v miestnej nemocnici porodila svoje dieťa. Samozrejme, odvtedy sa nemocnica stala vyhľadávanou turistickou atrakciou.
"Okrem nemocnice sme sa boli pozrieť aj na veľké pieskové duny," pokračuje Táňa v spomienkach na juh Afriky. "Podľa výšky sú očíslované, my sme boli na sedmičke, vysokej 150 metrov. Najvyššia mala až 300 metrov. Na tú sedmičku sme sa chceli vyškriabať a bola to poriadna fuška. Keď som urobila jeden krok hore, dva som sa zosunula. Aby sa mi piesok nenaberal do ponožiek, tak som si ich zobula. Veľmi mi to nepomohlo, akurát som si spálila nohy. Napokon som sa hore predsa len vyštverala a bola to paráda..." Niektorí zo Slovákov si vyskúšali jazdu po dunách na motokárach. Nebol to lacný špás, jedna jazda vyšla na 100 USD.
Ďalšou zastávkou bolo tzv. pobrežie kostier. Na západe Namíbie sa tiahne v dĺžke asi 700 km a názov dostalo kvôli množstvu hlavne rybárskych lodí, ktoré tam v pomerne plytkej vode stroskotali. Najznámejším v tejto časti je skalnatý mys Cape Cross, ktorý dostal pomenovanie podľa kamenného, z vápenca vytesaného kríža. "Postaviť ho dal v roku 1486 moreplavec Diego Cao, ktorého vyslal portugalský kráľ Ján II. hľadať cestu do Indie. Kapitána lode zrejme k zakotveniu zlákalo množstvo tuleňov na pobreží. Kríž mal symbolizovať kresťanstvo a zároveň právo na obsadenie územia." V roku 1893 bol značne zvetralý kríž dopravený do Berlína a na príkaz cisára Viliama bola postavená žulová kopia.
Cape Cross je okrem kamenného kríža známy aj tuleňou rezerváciou. V Namíbii je ich až 23 a táto je najväčšia. Z celkového počtu takmer 1,6 milióna kusov žije vyše 200 tisíc práve v Cape Cross Seal Nature Reserve. "Tulene znamenajú pre miestnych rybárov veľkú konkurenciu," spomína Táňa na jednu z informácií, ktoré si z tejto časti Afriky priniesla. "Za jednu sezónu totiž ulovia toľko rýb, ako rybári v celej Namíbii. Preto vláda v roku 1993 povolila zredukovať ich stav na 80 tisíc kusov. No už sú zas premnožené, takže zrejme príde ďalšie preriedenie..."
Po prechode pohorím Brandberg a vstupe na púšť Kalahari pokračovali Slováci v ceste do národného parku Etosha. Z veľkej časti ho tvorí väčšinu roka vysušené jazero, kde sa iba v priehlbinách drží voda. Samozrejme, tá priťahuje mnoho zvere, medzi inými levy, leopardy či hyeny. Z bylinožravcov zas slony, žirafy, gazely i zebry. Park Etosha bol založený v roku 1958. Má rozlohu 22 270 km2, čo je približne veľkosť ostrova Sardínia. Súčasťou parku je jazero, ktorého veľkosť závisí od dažďov. V ich období, teda od decembra, sa zväčšuje až do rozmerov 50 x 130 km. Etosha bola kedysi najväčšou rezerváciou sveta s plochou ako Island. Až v roku 1967 sa územie parku zmenšilo, aby mali miestne kmene kde loviť.
"Cestou sme sa zastavili pri osadách dvoch najrozšírenejších miestnych kmeňov Herrero a Himbo. Ženy z toho prvého nosia na hlavách čepce, pripomínajúce rohy. Oblečené sú do pestrofarebných šiat a na toto zemepisné pásmo sa zdá, že toho majú na sebe viac, ako treba. Na rozdiel od žien kmeňa Himbo, ktoré zas chodia väčšinou vyzlečené, odeté iba do sukne z úzkeho pásu kože." Aj keď si turisti fotili ženy oboch kmeňov, predsa len bol o tie s minisukňami, najmä medzi mužmi, oveľa väčší záujem... "Ženy z kmeňa Himbo sa kvôli nedostatku vody takmer vôbec neumývajú. Natierajú sa nejakým lojom a pieskom, ktorý potom zoškrabujú. Tá mladá žena, ktorú sme stretli, mala perfektnú postavu a mnohí muži z nej boli vo vytržení. Väčšina sa s ňou vyfotila ona s každým trpezlivo pózovala. Samozrejme, nie zadarmo. Aj keď odmenu vyslovene nepýtala, každý jej niečo dal."
Krajina, ktorou Slováci prechádzali, mala podobu savany. Míňajúc jednotlivé turistické centrá videli vo voľnej prírode stáda pakoní, zebier i rôznych druhov antilop. "Pri jednom z centier sme navštívili napájadlo, ktoré bolo upravené pre turistov tak, aby mohli sledovať zver," spomína Tána na jeden z nezabudnuteľných zážitkov. "Bola to akási skalná plošina a pod ňou, vo vzdialenosti asi 50 metrov malá vodná plocha. Celé priestranstvo osvetľovali reflektory, ale iba natoľko silno, aby to zvieratá nerušilo. Keď sme tam čakali, okolo 22. hodiny prišla rodinka nosorožcov. Bolo to úchvatné divadlo. Pokúšala som sa tú rodinku nafotiť, ale bez blesku sa mi zábery veľmi nepodarili..."
Každý deň pobytu v parku Etosha vypĺňalo safari. Boli to výlety do okolia a pozorovanie zvierat. Vraví sa, že úspechom každého turistu je, ak uloví, samozrejme, do fotoaparátu, tzv. veľkú päťku. Slona, leva, nosorožca, byvola a leoparda. Až na toho posledného, ktorý je skutočne veľká vzácnosť, sa Táni podarilo vidieť všetkých. No nie každému z expedície. Leva napríklad videla Táňa a ostatatní z "jej" skupiny iba vďaka tomu, že jeden z nich si zabudol púzdro od foťáku. Zvyšné dve vozidlá šli napred, no oni sa museli vrátiť a vtedy im cestu skrížil lev.
"Okamžite sme všetci siahli po aparátoch a cvakali spúšťami. Lev majestátne, ba doslova lenivo prešiel cez cestu a zmizol v kroví," spomína Táňa na nezebudnuteľný zážitok. "Slona sme zas úplne zblízka videli pri akomsi napájadle. Odrazu sa odpojil z čriedy a zamieril priamo k nám. Sprievodca mal nohu na plynovom pedále, pripravený v prípade nebezpečenstva okamžite vyštartovať. Nakoniec nebolo treba a slon nás minul asi na 10 metrov. Mimochodom, v parkoch platí zásada nikdy nevystupovať z auta. Kým auto považujú zvieratá za iné zviera a takmer ho ignorujú, sám človek by sa ľahko mohol odstať do problémov. Tiež si treba dávať pozor, aby sa auto nedostalo medzi mláďa a matku. Vtedy by mohla zaútočiť..."
Okrem rôznych druhov zvierat videli Slováci aj najväčší objavený meteorit na svete. Leží len tak, vo voľnej savane, pri meste Grootfontein. Neďaleko svojej vojenskej posádky ho v roku 1890 založili Nemci. Tzv. Hoba meteorit váži približne 50 ton, má priemer asi 3 metre a výšku okolo metra. Podľa výpočtov vedcov spadol na Zem asi pred 80 tisíc rokmi. Z 80 percent ho tvorí železo, vyše 16 percent patrí niklu a necelé percento kobaltu. Zvyšok tvorí uhlík, fosfor, chróm, meď zinok, galium a irídium. "Niektorí z nás sa na neho postavili s kompasom v ruke a ten sa úplne zbláznil. Ručičky ukazovali stále inak, ako mali..."
Ako sa Slováci blížili k hraniciam s Angolou, pribúdalo aj chudoby. V osadách popri ceste žilo množstvo utečencov zo severu. "V jednej sme sa zastavili a bieda, ktorú videli, nás šokovala. Jedna rodina mala tri-štyri chatrče. V tej, kde varili, bol na ohnisku starý hliníkový hrniec s nedefinovateľnou kašou. Každý turista, ktorý šiel okolo, sa musel nad nimi zľutovať. Aj my sme im dali nejaké oblečenie, ale najmä jedlo. Bolo to veľmi skľučujúce. Fotili sme si ich ako v nejakej zoo," spomína Táňa so smútkom v hlase...
Po prechode do Botswany sa Slováci viacmenej po prvý raz zoznámili so stromom, ktorý sa volá baobab. "O ich vzniku sa tradujú dve verzie," načrela Táňa do spomienok. "Podľa belošskej je za zvláštnou podobou stromu Satan. Keď vraj videl aký krásny svet stvoril Boh, od zlosti vytrhol zo zeme prvý strom, otočil ho a vrazil do zeme konármi nahor. Černosi zas tvrdia, že keď pán Boh rozdal zvieratám semienka rastlín, aby ich zasadili, hyene sa ušiel strom. Keďže je protivná, naschvál ho zasadila opačným smerom..." Skutočne, kým kmeň stromu baobab je hlavne za mlada rovný a hladký, koruna vytvára zvláštnu spleť pokrútených vetiev. Tie pripomínajú skôr korene, než klasické konáre. Stromy sa dožívajú vysokého veku, známe sú aj vyše tisícročné. Drevo sa využíva ako stavený materiál, ale Afričania vedia využiť aj listy a plody.
V Botswane navštívila Tána a spol. národný park Chobe. Vznikol v roku 1968 a rozkladá sa na ploche okolo 11 tisíc km2. Návšteva parku je možná len v období sucha, teda od apríla do novembra. Zvyšok vypĺňa obdobie dažďov, počas ktorých väčšiu časť parku zaplavuje rieka Chobe. "Koncentrácia zvierať v tejto oblasti je obrovská a nedokáže jej konkurovať žiadna iná rezervácia v Južnej Afrike. Veď len slonov tam žije okolo 50 tisíc. Stáda hrubokožcov páchajú na miestnej flóre a hlavne poľnohospodársky obrábanej pôde obrovské škody a ich stavy musia byť stále redukované." Zaujímavé je, že slony mložno likvidovať iba po celých stádach. V opačnom prípade reagujú pozostalé jedince pri pohľade na človeka ešte dlhý čas mimoriadne agresívne.
Slováci počas pobytu v Chobe presadli zo svojich mikrobusov do vozidiel, upravených na výhliadkové jazdy. Sedadlá v nich boli odstupňované. Tí vpredu sedeli najnižšie a tí vzadu najvyššie. Počas safari Slováci opäť videli množstvo voľne žijúcich bylino i mäsožravcov, no azda najvzrušujúcejšie bolo stretnutie s hrochom. Jednoducho mu mikrobusom na chvíľu zahatali cestu z húštiny k vode a sledovali, ako bude reagovať. "Chodil hore dolu, otáčal sa a hrozivo fučal," spomína Košičanka. "Celý ten čas sme ho fotili. Samozrejme, vodič bol v prípade nebezpečenstva okamžite pripravený vyštartovať..." Hrubokožec napokon ustúpil a vrátil sa do húštiny.
Na tomto mieste spomienky Košičanky Táni na putovanie naprieč juhom Afriky opäť prerušíme. Ale iba na týždeň a už naposledy. Na budúci piatok sa dozviete, čo všetko slovenská miniexpedícia zažila, než sa dostala do cieľa svojej cesty v meste Pretoria. Na akom exotickom mieste si niektorí vyskúšali bungee jumping, prečo sa jedna z účastníčok zájazdu takmer utopila a z čoho mali obavy, keď sa im počas návštevy jedného z typických černošských "slamov" pokazilo auto.
Róbert BEJDA
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
