slovenské gajdy z Horného Ponitria. "V každom človeku je zakorenený cit, u mňa je srdcovou záležitosťou gajdovanie, hra na gajdy. Sú to emócie, ktoré človek podáva cez nástroj. Ja som tejto hudbe maximálne odovzdaný. Človek tým musí žiť," začal rozprávať Ľ. Cehelský.
Ako sám povedal, k hudbe sa dostal cez rodičov, jeho otec hral na gitare a na bendžo. Prvý kontakt s ľudovou hudbou mal na Základnej umeleckej škole v Štrbe, kde hral na klarinet a zobcovú flautu. Neskôr ho zlákali bicie a rocková skupina, v ktorej hral. A kedy ho folklór očaril? "Určitý čas som robil kameramana na obecnom úrade a točil som skúšky folklórnych súborov. Nadchli ma tance, hudba, rytmus a melódia. Začal som aj ja tancovať vo folklórnom zoskupení. Vydržalo mi to deväť mesiacov," povedal "Gajdoš."
Folklór sa od Ľuda Cehelského už neodtrhol. V jeden deň sa rozhodol, že si podá prihlášku na vysokú školu a tak začal v Nitre študovať folkloristiku. A tu sa mu podľa jeho slov otvorilo srdce a začal hlbšie prenikať do tajov ľudových zvyklostí. Na školu má len výborné spomienky, pretože zažil špecifický pedagogický prístup, nebola to žiadna formalita. S gajdami sa prvý krát stretol na svojom etnologickom výskume v Oščadnici, kde mu pán Jurek, výrobca gájd ukázal tento ľudový nástroj. "V živote som naň nehral, pán Jurek mi ukázal základné hmaty a ja som odrazu začal hrať. A on nechcel veriť, že som na gajdy nikdy nehral. Gajdy som si zamiloval," vyznal sa Ľ. Cehelský
Ľudo sa za gajdoša považuje a tak si gajdy neskôr aj sám kúpil. "Tento nástroj stojí od 10 do 20 tisíc korún. Záleží to od kvality samotného majstra. Moje gajdy sú trojhlasné z regiónu Horného Ponitria. Majú tri melodické piskory, preto sú trojhlasné. Tieto gajdy sú tvorené z mechu, z bravčovej kože, huku, gajdice, z húčiku, hlávky a fúkača," dodal "Gajdoš."
Ako ďalej povedal, najlepší mech bol v minulosti z kože psa, lebo bol trvácnejší, ďalej z kozy alebo ovce. Opracovaná koža je lepená z dvoch dielov. Gajdy patria medzi plátkové klarinetové nástroje. Mech sa nafúka vzduchom z gajdošových pľúc. Tlak do mechu musí byť stály, aby mali gajdy stály tón. V minulosti v 19. storočí boli gajdy rozšírené takmer na celom území Slovenska. Neskôr ich vytlačili heligónky. Ľudo "Gajdoš" patrí medzi päťdesiatku hráčov na Slovensku na tento dychový nástroj. V minulosti ich bolo okolo tisíc gajdošov, ktorí hrávali na salašoch, na svadbách a na zábavách.
S folklórnym súborom Ponitran bol na rôznych podujatiach vo Francúzsku, Poľsku a Chorvátsku. A kde sa štrbskému gajdošovi najlepšie hralo? "Vždy to záleží od ľudí, ale ja sa už nepozerám na publikum, ja si rád zahrám aj sám. Dobre sa hrá úplne všade, keď tým žijete, je to jedno kde ste," doplnil Ľ. Cehelský.
Podľa jeho slov je najťažší kumšt vedieť pri gajdovaní harmonickú linku melódie oddeliť ciframi. Na gajdovanie nie sú žiadne noty, gajdoš musí mať cit a podľa sluchu, za pomoci cifier prejsť napríklad od mazurky k čardášu. Ľudovým vzorom v hre na gajdy je neprekonateľný gajdoš Antalík z Veľkého Zálužlia, ktorý dokázal rozšíriť melódiu tak, že bola krásne celistvá. A čo vie očariť samotného štrbského gajdoša najviac? "Keď si ľudia v tejto spretechnizovanej dobe dokážu zachovať záujem a vzťah k folklóru, k tým starým archaickým piesňam, na ktoré sa občas zabúda. V ľudovej hudbe a v tanci vždy ostane niečo, čo si zachová svoje miesto, svoje jadro, aj napriek vonkajším okolnostiam. Mňa fascinuje, keď sa celkom mladý človek zaujíma a rozpráva sa so starými ľuďmi o tradíciách," dodal "Gajdoš."
Ako ďalej povedal, pri otvorení hraníc sa miešajú kultúry, cudzie prvky prenikajú aj do folkóru a do hudby. "Ja sa len bojím, aby sme pri tejto "globalizácii" nestratili samých seba," povedal Ľ. Cehelský.
Autor: Zuzana FABIANOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
