Prakticky verí v Ježiša Krista, i keď podľa nich sa volá Mohamed
Sympatický 23-ročný Yilmaz Koca mi bol po prvýkrát predstavený koncom minulého roku pred Vianocami. Pripravovala som článok o tom, ako zahraniční študenti oslavujú u nás vianočné sviatky a aké zvyky by dodržali, keby boli doma, v rodných krajinách. Yilmaz bol milý, usmievaný, lenže, mali sme jazykový problém. On nevedel ani mäkké "f " po slovensky, ja zase nič po anglicky. Dohodli sme sa však, že keď neskôr nájdeme tlmočníka, určite sa stretneme. Veľmi chcel predstaviť svoju peknú a pre nás stále exotikou dýchajúcu krajinu i porozprávať o svojich dojmoch z pobytu u nás.
"Turecko leží na Maloázijskom a Balkánskom polostrove. Časť územia patrí k Ázii, ostatok k Európe, takže ak niekto povie, že sme Európania a ďalší, že sa radíme k Ázijcom, neurazíme sa. Obaja majú svojím spôsobom pravdu," začal Yilmaz troškou zemepisu, už za prítomnosti tlmočníka. V ich vlajke je pruh polmesiaca a hviezda v červenom poli. Navrhol ju Kemal Atatürk, ktorý sa považuje za zakladateľa moderného tureckého štátu. Námetom mu bola smutná udalosť, krvavé bojisko po jednej z bitek za nezávislosť krajiny, nad ktorým na večernom nebi svieti mesiac.
"Pre vás sme Orient, inak oblečení i iné náboženstvo vyznávajúci ľudia, kde kostoly, na rozdiel od vašich, nemajú veže, ale minarety. V posledných rokoch sme však i turistami od vás vyhľadávanou krajinou. Chodia hlavne na pobrežie Egejského mora, kde sú pláže kamienkové, a tiež na juh, k Stredozemnému moru, kde sú pekné piesčité pláže. Turecko sa snaží o demokratický vývoj, preto podporuje cestovný ruch a budovanie turistických centier."
Do Slovenska sa takmer zaľúbil
Yilmaz, ktorý pochádza z mesta Gazianteo, sa dostal do Košíc, aby tu skončil posledný ročník Technickej univerzity. Doštudovať prišiel aj preto, aby mu inžiniersky diplom uznali v krajinách Európskej únie. Turecko totiž zatiaľ jej členom nie je, kým Slovensko áno, a to mu otvorí dvere do jej členských štátov.
"Študujem priemyselné inžinierstvo. Bol som milo prekvapený, že komunikačným jazykom pri štúdiu je angličtina. Pre zahraničných študentov je to veľká pomoc, nemusíme sa najprv trápiť s učením slovenčiny. Keď som na Slovensko cestoval, veľa som o ňom nevedel. Len to, aké je veľké a koľko ľudí tu žije. Nie však ako žijú a ako vyzerajú." Po pár mesiacoch pobytu v Košiciach Yilmaz priznáva, že sa do našej krajiny zaľúbil. "Úžasné je prostredie, najmä to, že tu máte veľa zelene. I pekné dievčatá, tie tiež nemôžem prehliadnuť. Vidím tu aj väčšie možnosti ďalšieho štúdia, vzdelávania sa i uplatnenia v živote. Viem anglicky aj nemecky, ale v Nemecku by som nechcel ostať. Slovensko je úplne iné."
Do Turecka sa raz určite vráti, ale zatiaľ uvažuje, že bude žiť tu. Je presvedčený, že i keď sa u nás ťažšie hľadá práca, nájde ju. Momentálne chodí na jazykový kurz slovenčiny, ktorý by mu mohol pomôcť naučiť sa po slovensky, a tak sa ešte lepšie u nás uplatniť. Pripravený je na všetko, aj na to, že ľahké to mať nebude. Verí si však, je si istý, že to zvládne.
"Nebojím sa ani rozdielneho vierovyznania. I keď som muslim, nie som ortodoxným veriacim. Pripúšťam aj iné názory. Keď mám byť úplne otvorený, ja tiež prakticky verím v Ježiša Krista, i keď podľa nášho učenia sa volá Mohamed. To je ten podstatný rozdiel. Turecko je vôbec krajinou rozporov a rôznych názorov. Potvrdilo sa to aj v tom, že za vstup do EÚ bolo len asi 25 percent našich ľudí. Ďalších 25 percent tvrdilo, že keď tam vstúpia, začnú sa pre nich horšie časy. Tretiu kategóriu tvorili tí, čo by aj boli za európsky štýl života, no boja sa porušenia tradícií. Ostávajúcej štvrtine to bolo jedno." Keby mali pochybovači možnosť dostať sa aspoň na nejaký čas vonku z krajiny, do iných svetov, kde by spoznali iný život, určite by podľa Yilmaza začali inak rozmýšľať.
Smerovka je zbytočnosť
Turecké zdravotníctvo alebo školstvo sa vraj so slovenskými nedajú porovnať. Aj doprava je úplne iná. "Vo veľkých mestách je síce už na vyššej úrovni, ale celkovo je cestovanie v našej krajine zaostalé. Železničná doprava takmer neexistuje. Kde už je zavedená, spoje nejazdia načas a človek nikdy nevie, či vlak príde alebo nie. U vás som chcel ísť do Popradu, vlak prišiel na minútu presne podľa cestovného poriadku. I do cieľovej stanice som sa dostal tak ako v ňom bolo uvedené. Kamaráti nemuseli čakať na stanici dva dni, či dôjdem alebo nie. U nás to nikdy nie je isté. Väčšina dopravných prostriedkov, podobne ako koľajových tratí, je stará. Hocikedy sa môže niečo pokaziť. Keď vlak príde, človek je rád. Pokiaľ nepríde, nikam sa necestuje a hotovo."
Aj kultúra cestovania je podľa Yilmaza iná. Ľudia, zvieratá, všetko spolu. Okrem riedkej siete železníc funguje autobusová doprava. Tá je relatívne lacná, ale zase problém. Nie vždy je bezpečná, lebo odviezť sa chce naraz veľa ľudí, pričom autobus sa nafúknuť nedá. Časté sú preto nehody z preťaženosti, a na vidieku i kvôli zlému stavu vozidiel. a ciest. Dosť dochádza k dopravným nehodám s tragickými následkami.
Inak je to pri leteckej doprave. "Máme pravidelné spojenie medzi Ankarou, teda súčasným hlavným mestom Turecka a Istanbulom, ktorý bol predtým srdcom krajiny. Lietadlá mieria aj do ďalších miest. Táto doprava, i keď je rýchla, v Turecku by som bol zo Slovenska po troch hodinách letu, je však drahá. Preto domov nemôžem chodiť, kedy sa mi zachce. Ani moja rodina tu ešte nebola. Kontakt s blízkymi udržiavam len častým telefonovaním," rozhovoril sa o možnostiach premiestňovania. "Veľa sa využíva doprava autami. Lenže, najmä vo väčších mestách, kde vznikajú pravidelné zápchy, ba priam dopravné kolapsy, je niekedy lepšie ísť pešo. Aj sa preto u nás hovorí, že kto sa ponáhľa, mal by ísť pešo." Ďalším problémom je samotný spôsob jazdy. Tureckí šoféri vraj nepatria k najlepším vodičom. Často jazdia na červenú a smerovku takmer nepoužívajú. Považujú ju za zbytočnosť.
K zvláštnostiam Turecka patria podľa Yilmaza toalety. V hoteloch sú riadne, európske, ale na vidieku ešte stále turecké, čo znamená, že toaletný papier sa nepoužíva. Na očistu slúži vedro s vodou, WC kohútik s tečúcou vodou alebo hadičky, z ktorých tečie voda. "Kto navštívi našu krajinu, určite si domov prinesie ručne vyrobený medený, strieborný alebo zlatý predmet, koberec či kožušinu. Tým sme minimálne v Európe dobre známi. Tieto veci sú pekné a pomerne lacné. Pravda, človek sa musí naučiť obchodnícke ťahy, najmä dohadovanie sa na cene. Pokiaľ ste ochotný dať hneď prvú cenu, ktorú obchodník určí, takmer ho urazíte. Kto je šikovný, ten môže ´zosekať´ pôvodne stanovenú taxu i na polovicu."
Rodinné putá
Krajina polmesiaca, to je veľa mladých ľudí. Väčšina dievčat sú tmavovlásky, ale už aj tam sa objavujú chemické blondínky. Mladí si obliekajú rifle, tričká, radi počúvajú modernú hudbu, chodia na diskotéky. Stále sa však udržujú vzťahy rodina sa snaží držať pokope.
"Môj starší brat Ali má už 40 rokov, ale keď potrebuje pomoc alebo radu, vždy sa obráti na rodičov. Aj finančne, ak treba, mu vypomôžu. Pokiaľ je niekto z domu, veľmi si chýbame. Keby som chcel na Slovensku ostať, pochopili by to, lebo by to bolo moje rozhodnutie a môj život. Ale viem, že by boli smutní. Napriek tomu vážne uvažujem o tom, že na Slovensku istý čas ostanem. Páči sa mi, že mladý človek sa musí postaviť na vlastné nohy, stať sa nezávislým. Keby som bol doma, všetci by sa mi pokúšali pomôcť. Tu som odkázaný sám na seba a to ma robí silnejším."
Bývať by pritom v Turecku mal kde, lebo rodičia Ali a Besey majú poschodový dom. Hoci sú dvaja bratia, starší Ali i mladší Hasan ženatí, rodičia dom za menší nevymenia, lebo v Turecko platí, že je úlohou detí chodiť domov k rodičom na návštevy. "Naši majú veľký ovocný sad, kde pestujú hlavne jablká a olivy, ktoré odpredávajú. To je ich hlavné zamestnanie. Sad slúži bratom s deťmi aj ako miesto relaxu, kde často všetci trávia letné dni. Hoci mám ešte 18-ročnú sestru Betul, z rodiny som jediný, ktorý študuje v zahraničí. Viac by rodičia finančne neuniesli."
O politike sme sa s Yilmazom nebavili. Bola to téma, ktorú chcel taktne obísť. Ani jej vraj celkom nerozumie a nechce hovoriť o tom, že k sprievodným javom v jeho krajine patrí streľba, výbuchy a spory, pri ktorých sa už ani poriadne nevie, prečo vznikajú. Zato vyvolávajú strach. Ľudia umierajú na ulici a životom si nikdy nie sú istí. "U vás človek môže pokojne chodiť po ulici, sadnúť si do reštaurácie na kávu a nemusí sa báť, že by mu obrazne povedané, pod stoličkou niečo buchlo. Ľudia sú usmievaví, spokojní. I keď tiež majú svoje problémy, hlavne existenčné, prežívajú celkom iné chvíle ako Turci."
Jeho krajina, to Yilmaz niekoľkokrát zopakoval, je však krásna a turistom má čo ponúknuť. Určite stoja za zmienku historické pamiatky, ktorých je u nich viac ako napríklad v Grécku či Taliansku. Je to napríklad mesto Efes so siedmym divom sveta chrámom bohyne Artemis. Alebo Istanbul so známou Modrou mešitou so šiestimi minaretmi či Chrám svätej múdrosti Hagia Sofia, ktorý tvorí symbiózu troch kultúr rímskej, byzantskej a osmanskej. Yilmaz miluje hory a teší sa, že v Turecku ich majú. Jeho rodná krajina je hornatá. K horám neodmysliteľne patrí bájna hora Ararat, na ktorej pristála Noemova Archa. Úžasne sa mu páčia naše Vysoké Tatry. I keď ich po prvýkrát navštívil po víchrici, ktorá zničila veľa zelene, takže najlepší obraz to nebol. Verí však, že časom sa príroda pozbiera a znovu bude všetko také ako predtým.
"Ja viem po slovensky, ale nie dobre...," prehlásil na konci stretnutia. Už kvôli jazykolamom zažil i viaceré humorné situácie, keď povedal niečo iné, ako chcel. Slovenčina je podľa neho veľmi ťažký jazyk, ale chce sa ho učiť. Snaží sa u nás prispôsobiť všetkému. Teda i dorozumievaniu. "Keď sa stretneme neskôr, určite si viac porozumieme a nebudeme potrebovať prekladateľa," vyhlásil. Je viac ako pravdepodobné, že to bude pravda, pretože Yilmaz Koca sa ukazuje ako človek, ktorý vie, čo chce. A on chce momentálne predovšetkým spoznať našu krajinu.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
