Tremolo, tanec študoval v Amsterdame, v Kanade a už 8 rokov žije a pôsobí v New Yorku. Hoci jeho predstavenia žnú za veľkou mlákou úspechy, Košičanom sa jeho súbor Palissimo predstavil v utorok podvečer po prvýkrát. Strhujúce predstavenie "Le Petit Mort/Now It is Time to Say Goodbye" (Malá smrť/Teraz je čas na rozlúčku) bolo zaujímavým a dojímavým "rozhovorom" o smrti a "koncoch". O ich náhlych, neohlásených, bolestných a nečakaných príchodoch. Na rozhovor sme sa s Pavlom stretli deň pred predstavením, keď so zvedavosťou, ale aj troškou nervozity očakával, ako ho domáce publikum prijme...
Vašu tvorbu nevideli Košičania viac ako 12 rokov. Neobávate sa trošku prijatia tunajšieho publika?
- Som hlavne plný očakávania, ako na predstavenie ľudia zareagujú. Predsa len je istá odlišnosť v tunajšej kultúre a v kultúre, v ktorej žijem a tvorím. Bude to určite zaujímavé pozorovať reakcie ľudí.
V čom je najvýraznejší rozdiel medzi vývojom tanca v Amerike a v Európe?
- V Amerike je veľký dôraz kladený na históriu, v Európe je zas snahou odštiepiť sa od nej a skúšať nové veci. Na Slovensku sa však paradoxne stále uchováva tradícia. Najpopulárnejšími tanečnými formami sú tu folklór a balet. Aj keď, mladí sú už otvorení experimentálnym predstaveniam, sú ochotní vidieť niečo, netušiac dopredu, o čo presne ide. Možno to súvisí aj s túžbou ľudí pochopiť predstavenie, mať všetko pod kontrolou. Pre mňa to však nie je najdôležitejšie. Netvorím tradičným spôsobom. Ak sa ľudia snažia nájsť v mojich veciach lineárny príbeh, budú frustrovaní, pretože tam nie je. Svoje predstavenia by som skôr prirovnal k počúvaniu vážnej hudby. Ak si človek pustí Bacha, nerieši, či tam počuje zvuk potoka alebo niečo iné. Nechá hudbu na seba pôsobiť. A tá sa ho buď dotkne, alebo nie. Myslím si, že sila tanca je práve v tom, že dokáže veci vyjadriť, pohnúť citmi aj bez slov.
Z vašich predstavení odchádzajú ľudia pohnutí nielen citovo, ale aj intelektuálne. Niekoho dojmú k slzám, iní z predstavení odchádzajú s tým, že musia o danej téme premýšľať a rozanalyzovať ju. Je u vás proces tvorby postavený primárne na emóciách, alebo na intelekte?
- Tieto dve zložky sa nedelia. Naopak, prelínajú sa. Tvorbe predstavenia predchádza vždy prieskum alebo výskum tém. Aj pred týmto predstavením sme veľa hovorili o smrti, inšpiráciu som čerpal napr. aj z fotografií Joela Petra Witkina. Je to americký fotograf, ktorý je mimoriadne známy aj v Európe a robí fotografie s mŕtvolami. Znie to možno šokujúco, ale zároveň to má aj duchovný rozmer. Ak človek začne zisťovať, prečo to robí a kam tým mieri, zistí, že nie je povrchný a nejde mu o ľahkú slávu.
Inšpirovala vás k predstaveniu "Malá smrť" len Witkinova tvorba, alebo aj nejaká osobná strata?
- Aj osobná strata. V roku 2003 som pripravoval nové predstavenie, v ktorom mal tancovať aj môj kamarát tanečník. Presne v deň môjho návratu zo Slovenska do New Yorku však zomrel na rakovinu. Prišlo to veľmi náhle. Zomrel v priebehu troch týždňov. Tento jeho rýchly odchod na mňa veľmi silne zapôsobil. Odrazu som si začal uvedomovať všetky drobnosti, ktoré som dovtedy prehliadal.
Prečo?
- Uvedomil som si, že človek nevie, či tu dnes nie je posledný deň.
Aj preto vzniklo toto predstavenie?
- Vždy robievam predstavenia o veciach, ktoré sa ma osobne dotýkajú, k čomu mám čo povedať a o čom som presvedčený.
Nie je bolestné byť opäť konfrontovaný s vecami, ktoré vás zasiahli?
- Určite áno. Ale taký je život a my sa pred ním buď chránime, alebo mu budeme čeliť. A ja mu chcem čeliť. Je to o pravdivosti voči sebe samému aj voči divákovi. A umenie tvorené ľuďmi, ktorým ide o pravdu, je to, čo sa ma dotýka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
