Muži čakajú na auto aj hodinu, baby si medzi značkami vyberajú

Stopovalo sa vždy. V minulosti, keď bola kriminalita nižšia, i dnes, kedy čierne kroniky zapĺňa jedna tragická správa za druhou. Je to lacná alternatívna dopravná metóda, ktorá okrem toho, že šetrí financie cestujúceho, je rýchla, pohodlná a v istom smere aj dobrodružná. Za cestnými dobrodruhmi a ich zážitkami sme sa minulý piatok vybrali na výpadovku do Prešova.

Exkurziu sme začali o pol druhej, v čase predvíkendovej špičky. Mnohé autá, akoby sa už nevedeli dočkať dialnice, si to okolo nás švihali aj stovkou. Pri krajnici sme ako prvého oslovili mládenca s čiernymi okuliarmi. V ruke držal papier s veľkými písmenami PP.

"Mám sa stretnúť v Tatrách s kamarátmi, ktorí sú na výlete. Idem najprv do Popradu a odtiaľ ďalej," prezradil 19-ročný Košičan Denis. Stopom sa premiestňuje od 17 rokov a páči sa mu to. Nikedy sám, inokedy s kamarátom. "Zastavujú väčšinou takí vodiči, ktorí v minulosti tiež stopovali. A čatejšie majitelia priemerných áut, dodáviek a kamiónov."

Témy rozhovoru v kabíne sa krútia väčšinou o tom, kam má stopár namierené, odkiaľ je a čo robí. A keďže väčšinou zastavujú exstopári, téma sa zakaždým zvrtne na ich stopársku minulosť a s ňou spojené zážitky. "Raz bola téma jedlo, tak sme sa zastavili v reštaurácii a šofér ma pozval na obed. Takto som si už našiel aj kamaráta. Má 30 rokov a predvčerom ma tu zbadal, tak ma zviezol. Je to tiež bývalý stopár."

Po nastúpení do auta sa stopár odovzdá do rúk vodiča. Stať sa môže hocičo, nemusí zvládať jazdu, prípadne sa z neho môže vykľuť "úchyl"... "Takého niečoho sa nebojím. Zastavujú normálni ľudia. A čoho sa mám báť? Keby som bol dievča, tak možno..." Kvôli viere v ľudí vo všeobecnosti si ani nepripravil stratégiu, ktorú by v prípade rizika použil. Napokon mu niečo predsa len napadlo: "Keby sa niečo udialo, vystúpim!" Ako sa to dá počas jazdy, to nám Denis neprezradil...

Dôvod, prečo cestuje stopom, je finančný. "Zbytočne neplatím. Radšej miniem peniaze na niečo iné." Najdlšie stopoval tri hodiny. "Minule kamaráti stopovali 14 hodín, na ceste aj spali. Išli traja a vtedy je to horšie. Preto sa museli rozdeliť. Myslím si, že kočkám autá zastavia skôr ako chlapcom. A skôr zastavia aj dvojici chlapec - dievča, ako dvom dhlapcom."

Niektorí stopári sú špekulanti. Vymýšľajú fintičky, ktoré im pomôžu dostať sa do auta čo najskôr. Dobre vraj zaberá obviazaná končatina. "Ja som to neskúšal, ale mám kamaráta, ktorý si obviazal nohu a autá mu zastavovali okamžite. Vodiči mu dokonca chceli pomáhať s nasadnutím."

Keď Denis odfrčal, po chvíli sa na krajnici objavil ďalší stopár. Tentoraz riadne ostrieľaný... Prešovčan 31-ročný Rajmund Mirgala vraj stopuje každý deň dvakrát. "Ráno z Prešova do Košíc a popoludní späť. Niekedy sa človek nastojí aj dve hodiny, ale iba tak raz za mesiac - dva. Je to daň za to, že inokedy to ide veľmi rýchlo. Často iba zdvihnem ruku a do dvoch - troch minút sedím v aute," tvrdí Rajmund, ktorý učí na Ekonomickej fakulte TU v Košiciach.

Rizika, spojeného so stopovaním, sa neobáva. "Stopujem už deväť rokov. Za ten čas som mal s vodičmi aj malé nepríjemnosti, ale týkalo sa len tém, ktoré mi neboli po vôli. Napríklad ak vodič z Bratislavy nadával na východniarov." Aj Rajmund potvrdil, že zastavujú predovšetkým bývalí stopári. Menšiu časť tvoria ľudia, ktorí zoberú stopára preto, aby sa na dlhej ceste nenudili. Počas stopovacej "kariéry" zažil aj šoférov, ktorí ho pozývali na kávu alebo obed. "Ale bolo to len vtedy, keď som natrafil na zástupcu nejakej finančnej spoločnosti. Chcel to využiť na zorganizovanie obchodného stretnutia. Keď teraz niekto načrtne túto tému, automaticky ho zastavím."

Rajmund nevníma stopovanie ako niečo ponižujúce, ale už v ňom nevidí ani dobrodružstvo. Iba každodenná rutina. "Keď dlhšie čakám, tak na to nemám nervy a trošku si ponadávam. Ale beriem to ako psychohygienu. V autobuse by som sa tlačil s množstvom ľudí, a takto si síce trošku postojím, ale veziem sa pohodlne a ešte sa s niekým porozprávam. A zase nie každý sa môže pochváliť tým, že sa každý deň vozí v inom aute," smeje sa.

Ani 25-ročný Prešovčan Roman Pruchnerovič, študent košickej elektrotechnickej fakulty TU, nie je na krajnici nováčikom. Stopuje už sedem rokov. "Ráno idem do školy autobusom a popoludní zo školy stopom. Ale nie stále, len niekedy. Podľa toho, akú mám náladu a aké je počasie." Stopovanie využíva aj cez prázdniny. Takto precestoval celé Slovensko, Česko i Nemecko. Najďalej sa dostal do Chorvátska. Bolo to dosť náročné, cesta mu trvala dva dni.

S týmto druhom dopravy nemá negatívne skúsenosti. Azda jedinú, keď mu zastavil šofér, z ktorého razil alkohol. "Keď som nastupoval, tak som to nezbadal. Potom som si pre istotu zapol pas a dúfal, že sa nič nestane. Boli sme na diaľnici, takže veľké nebezpečenstvo nehrozilo a ako som o chvíľu zbadal, alkohol sa na jeho šoférskom umení neodrazil." Roman potvrdil, že ženy zastavujú stopárom výnimočne. Aj to väčšinou mladšie kategórie, alebo ak idú viaceré.

Roman je tiež šofér a keď vidí stopárov, zastaví. Nestopuje kvôli šetreniu, ale dobrodrodružstvu, ktoré táto forma dopravy so sebou prináša. "A po ďalšie, cestovať v autobuse v týchto horúčavách je nepohodlné. A je to aj rýchlejšie. Keďže chodím na techniku, za rovnako dlhý čas sa dostanem na autobusovú stanicu ako tu. A v priemere asi 15 minút trvá, kým nejaké auto zastane."

Ďalší stopár, 22-ročný Peter Ligdaj bol zo Sabinova. "V Košiciach študujem medicínu," prezradil. "Do Prešova chodím stopom, odtiaľ do Sabinova autobusom, lebo za Prešovom už autá veľmi nezastavujú. Nestopujem pravidelne, len vtedy keď zmeškám autobus, alebo mi práve nič nejde. A niekedy aj preto, lebo sú preplnené." Najdlšie vraj Peter stopoval asi 30 minút, no tentoraz mu šťastena nepriala. Na výpadovke čakal najdlšie zo všetkých, a to určite vyše hodinu.

23-ročný Peter stopoval s priateľkou. Kým ona písala na papier písmená PP, on už natŕčal vztýčený palec. "Tieto krátke trasy sú dobré," vraví Peter. "Maximálne do polhodiny nejaké auto zastane. Moja skúsenosť so stopovaním je veľmi dobrá. Okrem nedele. Vtedy na cestách nie sú pracovní cestujúci, len rodinky. A tie väčšinou nikoho neberú."

So stopovaním začal pred rokom, kedy chodil na vysokú školu do Popradu. Nestihol spoj do Košíc a neskôr zase ten opačný. Vtedy zistil, že takéto cestovanie je veľmi efektívne po finančnej aj časovej stránke. "Hlavný dôvod boli peniaze a dobrodružstvo. Stopovanie ma vyslovene baví. Stretávam sa s rôznymi zaujímavými ľuďmi a veľa nových vecí sa dozviem. Aj keď sa niekedy stáva, že si tématicky nesadneme. Raz mi zastavil pán, ktorý mi povedal, že dlhovlasých mužov nemá rád. Opýtal sa ma, či som normálny. Ja som reagoval ´príjemne´. Snažím sa tak pôsobiť, lebo inak nemám šancu, aby ma niekto zobral. Dával mi závažné otázky, týkajúce sa môjho zmyslu života. Keď som z auta vystúpil, ešte dlho som mal o čom rozmýšľať. Vnímal som túto skúsenosť ako posolstvo."

Konečne sa na obľúbený stopársky flek dostavili aj príslušníčky nežného pohlavia. Dve 19-ročné Prešovčanky Soňa a Dominika sú v tomto smere amatérky. "Stopujeme druhýkrát. Vraciame sa z konkurzu do zamestnania. Rozhodli sme sa to vyskúšať, lebo si stopovanie chvália spolužiačky, ktoré majú z neho veľa zážitkov. Dokonca si vyberajú auto, do ktorého nasadnú," smeje sa Soňa. Samozrejme, vyhrávalo lepšie. Stará "šunka" nemala šancu.

Ani tieto mladé ženy sa stopovania neobávajú. Aj keď myšlienky na násilníkov a úchylov im hlavou preletia. "Máme zásadu, že nenastúpime do auta k šoférovi, ktorý sa nám zdá divný. Viem, že stále sa to nedá odhadnúť. No čo už. Čo sa má stať, tak sa aj tak stane," krčí Soňa plecami. "Žiadna z našich kamarátok nemá so stopovaním negatívne skúsenosti. Práve naopak. Získali nové známosti, protekciu na polícii a jedna si takto našla zamestnanie." Stopovanie nepovažujú za veľkú zábavu, dôležitým je fakt, že je to zadarmo. Dievčatá sa odmietli dať odfotiť, akurát jedna dovolila záber zozadu. "Nechcem, aby ma známi videli. Ľudia sa na stopovanie dievčat dívajú všelijako," zdôvodnili.

22-ročný stopár Miroslav Hruška z Bardejova stopuje od 14 rokov. "Som študent hutníctva na TU a koncom týždňa sa mi často stáva, že nemám peniaze. Medzi študentami a kamarátmi je stopovanie rozšírené, lebo veľa ich je koncom týždňa v podobnej situácii ako ja." Do Bardejova sa väčšinou dostane tak, že si v Prešove stopne ďalšie auto. "Najdlhšie som mával rukou asi dve hodiny. Často sa mi stane, že natrafím na známeho z Bardejova, ktorý ma vezme až domov."

Možné riziká spojené s týmto druhom cestovania si Miro dokáže predstaviť a na rozdiel od ostatných oslovených stopárov, občas na ne aj myslí. "Ak by ma niekto v aute napadol, tak sa budem biť. To viem, takže by to nemal byť problém. Horšie by bolo, keby sa do mňa pustila skupina chlapcov, vtedy by som veľkú šancu nemal. Ale je to málo pravdepodobné. Prečo by ma mal niekto napadnúť?! Ukradnúť mi nemá čo, snáď, iba ak by som natrafil na niekoho kto nemá rád stopárov..."

Počas 90 minút nášho sondovania sme sa presvedčili, že stopárčenie nezaniklo. Stopárov bolo na krajnici toľko, že sme ich nestihli oslovovať. Každý čakal na "svoje" auto v priemere 15 minút. Niekedy sa netreba ani snažiť. Ako v našom prípade, kedy nám bez toho, aby sme vystrčili ruku, zastavili dve autá. Zdá sa teda, že vodiči ani v dnešnej dobe nestratili ľudskosť, ochotu a solidaritu.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári