spokojný. Komu sa nevydarilo, bude chcieť na dnešok rýchlo zabudnúť. My sme boli zvedaví, ako si spomínajú na posledné dni v škole a pochvaly či tresty za vysvedčenia známi Košičania.

Spevák Peter Pačut dostal za svoje prvé vysvedčenie s veľkou jednotkou akordeón

Keď ho začali baviť dievčatá a hudba, škola šla bokom...

Košický spevák Peter Pačut, ktorého iste poznáte vďaka tomu, že spieva piesne skladby kapely Queen a Fredieho Mercuryho, sa vraj nikdy domov v posledný školský deň ísť nebál. "Vždy to bolo také, že rodičia veľmi dobre vedeli, aké známky nosím domov počas školského roku. Takže vysvedčenie pre nich nikdy nebolo prekvapením. Preto som sa ani veľmi nebál. A či som sa tešil? No iste, že som sa tešil, veď sa končila škola," prezradil P. Pačut.

Zalovil v pamäti a spomenul si, že už hneď v prvý rok na základnej škole mu rodičia sľúbili za dobré vysvedčenie darček. "Hrdo som domov priniesol jednu veľkú jednotku. A za odmenu som dostal akordeón. Bol to môj vysnívaný darček, takže som bol veľmi šťastný. V podstate sa dá povedať, že tam začala moja hudobná kariéra, keďže to bol prvý hudobný nástroj, ktorý som dostal a začal na ňom hrať. Myslím, že neskôr som už za odmenu nič nedostal. Aj keď až do piateho ročníka som sa celkom dobre učil. Potom som však prišiel na to, že ma viac zaujíma hudba a dievčatá a škola šla stranou..."

Posledný deň v škole sa však P. Pačutovi spája najmä so začiatkom prázdnin. "Prvých päť rokov som vždy celé dva mesiace trávil u babky v jednej dedinke za Vranovom nad Topľou. V tom čase tam chodieval len jeden autobus denne. Bol to zapadákov, chodil som pásť kravy... Dodnes si na to spomínam ako na idylické časy," dodal.

kid

Natašu Džunkovú rodičia netrestali

Medzi jednotkami svietila jedna štvorka z fyziky

Košická speváčka Nataša Džunková nepatrila nikdy medzi tých žiakov, ktorí by posledný deň v škole špeciálne prežívali. "Nepamätám si na to, že by som sa tešila, od rána fintila a že by sme to doma špeciálne oslavovali. Iste, trochu viac som to prežívala na základnej škole, kedy mi na známkach záležalo. Bola som jednotkárka, a tak som sa väčšinou domov ponáhľala pochváliť sa a našim ukázať pekné vysvedčenie."

Na strednej škole to však už takto nevnímala. "Škola ma až tak nezaujímala, oveľa dôležitejšia pre mňa začala byť muzika. Takže na strednej škole som už nemala čisté jednotky, skôr dvojky. Občas sa pritrafila aj trojka a pamätám si vysvedčenie, kedy som mala samé jednotky a jednu štvorku. Z fyziky! Asi som sa pani učiteľke nepáčila. Ale ani s týmto vysvedčením som sa nebála ísť domov. Vždy som priebežne rodičov informovala o tom, aké mám známky, takže vedeli s čím môžu rátať. A preventívne som ich pred vysvedčením vždy pripravila na tú najhoršiu alternatívu," prezradila so smiechom.

Keďže brat Miro je o pár rokov starší, vysvedčenia si porovnávali. "Myslím, že som bola o čosi lepšia žiačka, predsa len - chlapci sú často lajdáci. Ale Miro sa tiež dobre učil, v tomto s nami rodičia nemali problémy. Nikdy nás za vysvedčenie netrestali, ale ani nič za dobré známky nesľubovali. Posledný deň v škole bol pre nás úplne v pohode a nevnímali sme ho nejako špeciálne. Akurát že sme sa tešili z toho, že začínajú prázdniny. Vždy boli také obyčajné, no my sme si ich užívali."

kid

Operná speváčka Táňa Paľovčíková výprask ani odmenu za vysvedčenie nikdy nedostala

Trojka sa objavila až na strednej škole

Operná speváčka Táňa Paľovčíková, sólistka košického Štátneho divadla, si nepamätá, že by posledné dni v škole prežívala nejak špeciálne. "Ani raz sa mi nestalo, že by som dostala za dobré vysvedčenie odmenu. V tom čase to ani nebolo zvykom. Na druhej strane, nikdy som za vysvedčenie ani nedostala výprask," pochváli sa nám.

Patrila medzi dobrých žiakov. Spočiatku domov nosievala jednotky a občas nejakú tú dvojku, až na strednej škole sa sem tam objavila na vysvedčení aj trojka. "Vždy som rodičom dopredu hovorila, aké mám známky a ako to teda asi bude na vysvedčení vyzerať. Nemalo by predsa význam zatĺkať zlé známky, aj tak by to vyšlo najavo. V deň vysvedčení teda rodičia už veľmi dobre vedeli, do čoho idú," podotkla so smiechom.

Posledný deň v škole vnímala hlavne ako koniec školy. "Hurá prázdniny - to je to, čo sa mi s vysvedčením spája. Dosť dlho som chodievala na prázdniny k mamkinej mamke na dedinu pri Michalovciach. Počas celej základnej školy a aj počas strednej som tam trávila celé dva mesiace. Len raz si pamätám, že som mala ísť cez leto na pár týždňov do pionierskeho tábora. Veľmi som sa na to tešila, s našimi sme sa deň pred odchodom vybrali do Miškolca na nákupy, aby som mala nové oblečenie... Lenže práve tam ma zrazilo auto. Takže namiesto toho, aby som šla do tábora, som strávila týždeň v maďarskej nemocnici. Navyše vôbec neviem po maďarsky. Akurát že jeden lekár bol Bulhar, takže sme sa spolu rozprávali po rusky. Bola som tam na pozorovaní, až potom som mohla ísť domov..."

Dnes vníma záver školského roka z iného pohľadu - už ako mama. "Hlavne to prežívam so synom, ktorý končí teraz tretí ročník. Nie je to však také, že by sme sa nejak na tento deň špeciálne pripravovali. Skôr sa teší z toho, že v ten deň sú v škole už iba krátko a že mu na druhý deň začínajú prázdniny. V podstate vidím, že to vníma úplne rovnako, ako ja pred rokmi... Iné je to možno len v tom, že dnes je už bežné, že sa deti za dobré vysvedčenia odmeňujú. Takže aj syn dostane darček. Keďže teraz je éra počítačov a počítačových hier, tak zrejme dostane novú hru do Play Station dvojky."

Inak to však pre deti bude bežný deň, nič špeciálne nechystá. Myslí si, že už len to, že pre ne začínajú dvojmesačné prázdniny je dotatočným zážitkom...

kid

Ján Krajňák prišiel domov z maturity až na druhý deň

Hoci mal trojku, cestoval na Hvar

Bývalý košický basketbalista a terajší asistent trénera pri mužskej reprezentácii Ján Krajňák nemal nikdy dôvod obávať sa rodičovského privítania v deň, keď sa v škole rozdávali vysvedčenia. No predsa sa stalo, že domov prišiel až na druhý deň. Ako čerstvý absolvent gymnázia. "Museli sme tú maturitu, aj s mojím kamarátom a spolužiakom Ďurim Žuffom, poriadne osláviť. Veď sme zložili skúšku života, tak sme ju trošku zapili..."

Doma ho už čakalo prekvapenie, zájazd na ostrov Hvar. "Dostal som ho k maturite, ako darček od rodičov. Bolo to ešte za socializmu, takže to bol naozaj vážny dar." Napriek tomu, že na maturitnom vysvedčení svietila aj jedna trojka. Prostredný z troch synátorov si posledné prázdniny mohol pri mori naozaj užiť. Možno aj preto, že zájazd bol vyplatený a nedal sa už zrušiť. Ale na to sa už história nepamätá...

Tá trojka bola u Jána Krajňáka skôr výnimkou ako pravidlom. "Väčšinou som končil ročníky s vyznamenaním. Či už na základnej škole alebo gymnáziu. Tá trojka bola iba na záver. Na výške som potom robil všetky skúšky v prvom termíne a užíval som si prospechové štipendium. Darmo, basketbalisti sú inteligenti..."

J. Krajňák tvrdí, že nikdy nebol zlý študent. "Ani raz som nezažil, že by som musel rodičov vopred pripraviť na zlé vysvedčenie. Otec sa do môjho učenia príliš nestaral, starosti si robila skôr mamka. Ale obaja nám, všetkým trom bratom, v podstate dôverovali, lebo sme sa viac-menej učili dobre. Najmä my mladší s Mariánom. Najstarší Stano bol väčší ´prúserák´."

mat

Pre Martina Farkašovského bolo najväčšou odmenou posedenie v rodinnom kruhu

O dobré známky bojoval do poslednej hodiny

Pre slovenského hádzanárskeho reprezentanta Martina Farkašovského mal posledný deň v školskom roku zväčša rovnakú podobu, nech už bolo vysvedčenie všelijaké. "Či už na základnej alebo i strednej škole, vždy sme si na záver roka išli niekam sadnúť, dali sme si obed alebo večeru, a v rodinnom kruhu sme si podebatovali. Pre nás, so sestrou, to bola najväčšia odmena."

Mama s otcom nikdy nešli na svoje školopovinné deťúrence systémom cukru a biča. Za výborné vysvedčenie sa materiálne neodmeňovalo, za horšie sa nijako brutálne netrestalo. "Rodičia dobre vedeli, že obaja sme zodpovední, a že je v našom záujme dobre vyštudovať, takže nejaký zvýšený hlas, alebo nebodaj bitka u nás neexistovali." Hoc to niekedy počas školského roka v štúdiu aj zaškrípalo.

Aj Martin priznáva, že sa v škole občas poriadne zapotil, kým sa dopracoval k uspokojivému výslednému efektu na papieri zvanom vysvedčenie. "Špecializoval som sa hlavne na obdobie, keď sa dali opravovať známky, o vylepšovanie som bojoval vždy až do poslednej hodiny. Najmä na športovom gymnáziu, kde som prestúpil v piatom ročníku. Na základnej škole to boli jednotky, maximálne nejaká dvojka, ale pamätám sa, že v siedmej triede sa na polroku pritrafila aj trojka. Musím priznať, že na výške som bol skôr taký lajdáčik, ako každý študent, kým som si na ten systém zvykol. V druhej polovici to už bolo v pohode. Sám som sa nepoznával koľko času som strávil nad knižkami v závere štúdia."

Odmenou, k tradičnému rodinnému posedeniu, bol nečakaný materiálny darček. "Čo ma naozaj prekvapilo, lebo u nás to nebolo vo zvyku. Aj to, keď mi po maturite otec vložil určitú finančnú hotovosť na vkladnú knižku. Lebo som to vôbec nečakal."

mat

Milan Dvorožňák dostal za vysvedčenia korčule, hokejku a bicykel

Nebol bifľoš, ale ani lajdák

Náčelník Mestskej polície Košice JUDr. Milan Dvorožňák nemal nikdy problém s prospechom, preto sa na konci školského roka neobával cesty domov. "Problém mi trošku robila matematika a fyzika, ostatné predmety som zvládal ľahko. Do školy som chodil rád. Nebol som žiaden bifľoš, ale ani lajdák. Rodičia vedeli počas celého roku, ako sa učím, preto nemohli byť nepríjemne prekvapení. A vysvedčenie bolo primerané môjmu učeniu. Keďže náš vzťah bol postavený na dôvere, žiadnu známku som pred rodičmi netajil."

Na základnej škole sa ho rodičia k lepšiemu polročnému a koncoročnému školskému výkonu snažili motivovať darčekmi. "V 12 rokoch som za vysvedčenie dostal korčule. Takto som podostával v zime hokejku a v lete bicykel. Sľúbili mi vždy to, po čom som dlho túžil a to ma dokázalo motivovať. Nežili sme v nejakom luxuse, aj keď sme vždy mali všetko, čo potrebujeme, preto takéto darčeky dokázali zabrať. V tom čase si deti veci viac vážili ako dnes. Dnešné deti to považujú za bežnú záležitosť, preto ich to asi k lepším výkonom motivovať nedokáže."

Vysvedčenia spôsobovali JUDr. Dvorožňákovi radosť hlavne preto, že znamenali koniec školským povinnostiam. Prázdniny trávil na gazdovstve u starých rodičov. A gazdovanie ho veľmi bavilo. "Stretávali sme sa chlapci spolu so svojimi kravičkami a pri tom sme vystrájali rôzne živánstva. Pomáhal som dedkovi a robil som to rád, lebo to bola taká príjemná zmena, oproti povinnostiam, ktoré som mal počas školského roka. Na konci prázdnin mi vždy bolo smutno. Hlavne keď som išiel okolo našej školy, ktorá mi ihneď pripomenula, že o chvíľu sa zase začne klasický školský denný režim," dodáva náčelník MP.

boa

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári