Sympatický muž s bystrým pohľadom a jasnou víziou, čo by pre tanec na Slovensku chcel urobiť. Mário Radačovský. V Košiciach sme sa stretli náhodou, keď si chvíľu pred predstavením, na ktoré pricestoval, zašiel na minerálku do jednej z kaviarničiek. Hoci bola len necelá štvrťhodinka do začiatku, využili sme ju na krátky rozhovor.

Čo vás zavialo do Košíc?

- Dlhé roky sa poznám s tunajším šéfom baletu Ondrejom Šothom, ktorého veci som kedysi tancoval. Dnes som si prišiel pozrieť jeho nové predstavenie "Svadba podľa Figara (Mozarta)", ktoré som nestihol vidieť v premiére.

Obaja v súčasnosti šéfujete baletu - O. Šoth v Košiciach, vy v Bratislave. Debatujete spolu aj o tejto práci?

- Debatujeme a máme hlavne jeden spoločný zámer - aby vznikla reálna pôda pre spoluprácu Bratislavy a Košíc. Lebo roky sa to len deklarovalo.

Už ste sa aj na niečom dohodli?

- V januári už bol jeden sólistický pár hosťovať u nás v Bratislave. A tento rok v októbri, keď bude košický balet oslavovať 60. výročie, predstaví sa najprv náš súbor v Košiciach a potom príde váš súbor k nám. Aby aj bratislavskí diváci videli, že máte takúto históriu tanca. Na budúcu sezónu plánujeme aj intenzívnejšie výmeny tanečníkov.

Je košický balet silnou konkurenciou pre Bratislavu?

- Košický súbor má veľmi silný potenciál najmä v mužskej časti. Máte tu veľa ukrajinských tanečníkov a ruská škola sa v nich nezaprie. Aj keď ja nie som jednoznačne prorusky orientovaný. Som skôr zástancom viacerých štýlov dohromady. Aby boli tanečníci flexibilnejší.

O ruskej škole sa občas odborníci vyjadrujú, že sa zameriava najmä na techniku na úkor celkového umeleckého stvárnenia.

- V tom by som trošku oponoval, lebo slovanské národy majú stále čo povedať. Ich umelecká stránka niekoľkonásobne prevyšuje techniku. Rusi tancujú Gisele tak, že by ste ťažko hľadali konkurenciu. Myslím, že sila slovanských národov je v schopnosti precítiť hudbu.

Čo je pre vás v tanci prioritné?

- Pre mňa je najdôležitejšie, čo cítim z toho tanečníka. Ak by bol tanec len o technike, bol by nudný.

Ozaj, práca umeleckého šéfa, ktorá je absolútnym protikladom tvorivej práce tanečníka a choreografa, sa vám nudná nezdala?

- (Smiech) Nie, nezdala. Ale som prekvapený, koľko sa človek na takejto pozícii narobí. Teraz, keď som prešiel cez ten pomyselný most na druhú stranu, som zistil, aké ľahké je kritizovať šéfa a aké ťažké niečo stavať.

S čím ste na druhú stranu toho mosta prešli vy? S akými ambíciami?

- Povedal by som, že mňa na druhú stranu toho mosta prehodili a pocitovo som stále viac tanečníkom, ako šéfom. Okrem toho si myslím, že riaditeľovanie netreba priveľmi prežívať. Keď to začnem robiť a začnem mať pocit geniality, mali by mi okamžite kúpiť jednosmernú letenku do Kanady. A čo sa týka mojej vízie - tá je veľmi jednoduchá, no ja v ňu verím a znie takto - v tanci je dôležitá pravda.

A hľadať pravdu je podľa vás jednoduché?

- Nie. Chcel som tým povedať, že naša vízia je zadefinovaná jednoducho. Do jedného slova. Uznávam však, že je to náročné. Napriek tomu trvám na tom, že si treba "naliať čistého vína". Dlho som nežil na Slovensku, a aj keď sa naša krajina vyvíja dobrým smerom, stále sú tu pozostatky bývalého režimu a zmena myslenia tanečníkov chvíľu potrvá. Je tu ešte veľa ľudí, ktorí si myslia, že sú geniálni. Chýba pokora a veľkorysosť k tomu, čo človek robí. Všetko má, samozrejme, viacero pohľadov, no pre mňa je dôležitý čo najlepší výsledok. Je ľahké vyhovárať sa, že nie sú peniaze a plakať. Ja neplánujem nariekať, že balet bol na Slovensku dlhé roky "popoluškou", že na tanečníkov sa pozeralo ako na hopsálkov, ktorí majú byť šťastní, že ich tam nechajú v pokoji si hopsať. Lebo, aj keď som zásadne proti takémuto postoju, je potrebné opýtať sa, čo sme spravili preto, aby nás ľudia brali vážne.

A čo chcete spraviť, aby vás ľudia začali brať vážne?

- Budeme sa snažiť vycestovať za divákom. Lebo tváriť sa, že sme geniálni v Bratislave, je hlúposť. Treba ísť do regiónov. Asi po 18 rokoch pôjdeme prvýkrát do Piešťan, do Nitry a inde. Možno nebude vypredané, lebo ľudia si budú musieť opäť zvyknúť, že aj balet existuje. Ale to je práve dôvod, prečo som prijal ponuku porotcu v Bailande. Aby sa ľudia dozvedeli, že tu nejaký balet Národného divadla je. Lebo dám ruku do ohňa za to, že v nejakých dedinkách ani nevedeli, že čosi také existuje. Doteraz si mnoho ľudí myslí, že balet je skupina homosexuálov, ktorá tancuje pri tyči a ešte si hovoria: "Bože, a za to im aj platia? To je povolanie?"

Stretávali ste sa s takými predsudkami často?

- Samozrejme. Aj keď som mal šťastie, že som posledné roky žil vo vyspelých tanečných krajinách, akými Holandsko, Francúzsko a Kanada bezpochyby sú. Ale aj tu sú ľudia šikovní a inteligentní. Treba ich len vychovávať. A presne s touto ambíciou budeme cestovať do regiónov.

Vychovávať publikum je však mravenčia práca. Na pozícii riaditeľa teda asi plánujete zotrvať viac rokov...

- Budem sa snažiť. Určite som tu však len dočasne. Ak budú so mnou generálna riaditeľka SND a minister spokojní, tak by som tu chcel ostať takých 5-7 rokov s nádejou, že po 3-4 rokoch sa začnú ukazovať výsledky našej práce. Stále ma totiž šokujú prieskumy, podľa ktorých chodí len 15 % populácie do divadla a z tohto počtu idú na balet len 3 %! Keď budem z postu šéfa odchádzať a na balet bude chodiť čo i len 7 %, tak som génius. No mám strach, že sa mi to nepodarí.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Na prázdniny. Na svoju priateľku Anik a nevlastnú dcéru, ktoré žijú v Kanade a od ktorých som teraz odlúčený. No celé leto budeme spolu tancovať v Amerike, tak sa veľmi teším.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári