Hirákovú najskôr vyhadzoval, kým objavil čo sa v nej skrýva

Košický basketbal, to nie sú len extraligové tímy K Cero V.O.D.S. a Slávia TU a ich päť majstrovských titulov, hráčky, hráči a ich tréneri, ktorí sú počas sezóny prakticky každodenne v pozornosti médií, ale aj tí, čo majú rovnaké nadšenie pre túto loptovú hru, ba niekedy sú ochotní obetovať jej i viac, a robia to pritom bez nároku na nejakú pozornosť či slávu - mládežnícki tréneri.

Jedným z tých, ktorý má pri prvom tréningovom koši svojho najmenšieho zverenca či zverenkyne priam takú radosť ako by doň hodil loptu počas finálového stretnutia na olympijskom turnaji, je aj Jaroslav Škapinec. Basketbalový fanatik, rukami ktorého prešlo niekoľko generácií hráčok i hráčov, od začínajúcich žiačikov až po reprezentantov, oslávil nedávno okrúhlu šesťdesiatku. Basketbal si ukrojil podstatnú časť z jeho životného krajca, trénerskému remeslu, a najmä výchove mladých, sa venuje už takmer štyridsať rokov.

Tie hráčky sme nedali na prvé miesto preto, že si tak žiada spoločenský bontón, ale preto, že rodák zo Slanského Nového Mesta prežil väčšinu svojej trénerskej i vychovávateľskej kariéry v ich spoločnosti. Chlapci, aj keď zopár talentov je spojených aj s jeho menom, v nej zohrali podstatne menšiu rolu.

K basketu pričuchol na Hutníckej priemyslovke, vďaka svojmu dejepisárovi a učiteľovi občianskej výchovy Bohdanovi Iľjaškovi. "Ale dlho som ho nehrával, pretože už na začiatku druhého ročníka som si zlomil nohu. Bolo to natoľko vážne, že som s basketbalom, chtiac-nechtiac, musel skončiť."

Hrať sa nedalo, tak sa pokúsil uplatniť aspoň v trénerskom fachu. K dievčatám sa dostal viac-menej náhodou, už počas štúdia na Hutníckej fakulte vtedajšej VŠT. "Prijal som ponuku pána Robského, že vo VSŽ má dievčatá, či by som mu s nimi nechcel pomôcť. To bolo v roku 1969, o dva roky neskôr som dostal na starosť svoje prvé družstvo, tie najmenšie žiačky, začínal som s tretiačkami a štvrtáčkami, a skončil s nimi keď boli ôsmačky." Podobnú procedúru absolvoval ešte s troma žiackymi skupinami. "Najskôr vo VSŽ, a potom, po oddielovej fúzii, v Lokomotíve. Vždy som začínal s dievčatami v treťom ročníku a to družstvo som potom viedol šesť či sedem rokov. Práca s nimi ma naozaj chytila, nelákalo ma trénovať chlapcov."

Z každej várky dokázal vypiplať nejakú basketbalovú osobnosť. "V prvej to boli napríklad Bieleková či Konečná, v druhej Zora Brziaková, dlhoročná reprezentantka, dvakrát či trikrát najlepšia basketbalistka Slovenska, hrávala aj za výber Európy. To bola asi najvydarenejšia várka dievčat ktoré som trénoval." Niekoľko dievčat sa ujalo aj v tretej skupine, kde napríklad začala blikať hviezdička Renáty Hirákovej.

Školu, a odborné predmety ktoré tam vyučoval, bral J. Škapinec ako zamestnanie, basket, do ktorého sa zamiloval, bol preňho vášňou. "Keď vás to veľmi chytí, tak je to naozaj vášeň. A mňa to chytilo už vtedy, keď som pomáhal pánovi Robskému. Odvtedy, až dodnes, venujem basketbalu všetok svoj voľný čas. Ak to nie je celých sto percent, tak k stovke sa to určite blíži. Našťastie, aj manželku mám z toho prostredia, v ňom ma vlastne poznala, inak by sotva mala pochopenie." Hrávala za univerzitu i VSS, za slobodna sa volala Lachová. "Istý čas som trénoval nejaké dievčatá na Škultétyho, po nás mali tréning ženy, tak sme sa spoznali a dali dokopy. Trénoval ju pán Robský a dlhé roky i Krenický. Ten zomrel deň po našej svadbe..."

Vždy ho naplňovalo trénovať mládež, ale raz sa predsa nechal zverbovať aj do služieb ženského prvoligového družstva. "V roku 1981 ma oslovil pán Dajko, či mu nechcem robiť asistenta v tíme VSS, neskôr ZŤS. Dve sezóny som pôsobil s ním, ďalšie dve ako asistent Jozefa Hodála. Musím priznať, že som tam zostal aj preto, že družstvo malo ísť za dobré umiestnenie na zájazd do Švajčiarska, a mne, napriek tomu, že som chodil do kostola, čo som mal aj v papieroch, sľúbili, že pôjdem s ním." Napokon tam namiesto neho išiel okresný tajomník strany, a on si povedal, že už nikdy viac nebude trénovať basketbal. "Že už do telocvične ani nevstúpim, taký som bol naštvaný."

Vydržal tri mesiace. "Nejaký čas som to tajil aj pred manželkou, ale keď zistila čo je vo veci a videla, že je so mnou na nevydržanie, sama mi vybavila basketbalový krúžok pre chlapcov. Že keď viem trénovať cudzie deti, môžem to robiť aj pre vlastných synov. Sám som si spravil nábor a na prvý tréning mi prišlo päťdesiatjeden chlapcov..."

Vystihol súcu generáciu. Bučák, Utľak, Leško, Kováč... Viedol ich až po kategóriu kadetov, štyrikrát bol s nimi majstrom rebubliky, žali úspechy pod slovenskými i federálnymi košmi. A čo jeho synovia? "Mladší, Peter, to dotiahol ako hráč trošku ďalej, dostal sa do reprezentačného výberu kadetov, starší, Jaroslav, ako tréner priviedol svoje družstvo k trom titulom majstrov Slovenskej republiky."

Dievčatá sú vďačnejšie

"S chlapcami sa pracuje jednoduchšie, ale dievčatá sú vďačnejšie. Chlapci sú férovejší, dievčatá sa dokážu viac pretvarovať, a vedia o sebe všetko, ba aj o svojom trénerovi i jeho manželke. Chlapci nikdy nevedeli vyjadriť svoje pocity, len výnimočne som od niektorého z nich dostal pohľadnicu, dievčatá si vždy spomenú."

Preto po skončení svojej misie v Slávii TU, keď funkcionári, napriek výsledkom, chceli silou-mocou zmenu na trénerskom poste, sa k dievčatám vrátil. "Nemôžem povedať, že by som si niektorú obľúbil viac, inú menej. Závisí od toho ako vás počúvajú, ako reagujú na vaše pokyny. K tým, ktoré som rád trénoval patrila napríklad Brziaková, z poslednej generácie dievčat vo Viktorii trebárs Regina Palušná. Z mužov si veľmi rád spomínam na Bučáka, bol to taký zdravo drzý, až nespratný chlapec. Veľmi sa teším aj z Riša Leška, potešilo ma, že si na mňa vo vašich novinách nedávno spomenul, že som bol jeho prvý tréner. Za socíku sa mi páčilo, keď trebárs televízny komentátor Igor Teleky počas zápasov VŠ Praha stále zdôrazňoval, že zaň hrajú tri či štyri odchovankyne Přerova, kto bol ich prvý tréner. V bývalej NDR dokonca tých čo sa podieľali na výchove majstra sveta či olympijského víťaza odmeňovali aj finančne. A boli to vážne odmeny. Ocenili prvého trénera, ba aj učiteľa - telocvikára, ktorý ho doviedol na tréning..."

Za socializmu bolo všetko iné. Športovci, a nemuseli byť len na vrcholovej úrovni, sa mali ako v bavlnke. "V Lokomotíve som mal často problém ako oficiálne vyčerpať peniaze, ktoré sme dostali na nejaký zájazd. Na majstrovstvách ČSSR v Chebe sme mali stravnú jednotku 45 korún, ďalších dvadsať korún dostávali hráčky za každý zápas, a to sme hrali dva denne, a ešte sme dostali od pána Jakubova štyridsať korún na prilepšenie, takže na deň to bolo aj 120 korún. Keď si dievčatá dali na obed vyprážaný syr a k tomu nejakú malinovku, zaplatili trinásť či štrnásť korún..."

Problém nastal, keď bolo treba doma vyúčtovať vybranú zálohu. Skúsenejší kolegovia mu radili: dobre to spočítaj, kým pôjdeš s vyúčtovaním pred oddielového hospodára Pafčugu, lebo budeš mať problém. "Tak aj bolo. Bol to už taký starší pán, keď som za ním prišiel, nazrel do papierov, pozrel sa na mňa cez okuliare a iba sa spýtal - vy ste ako dlho u nás? Ja na to, že som prišiel asi pred mesiacom. A poznáte pána Dajka? Tak zoberte tie papiere a choďte za ním."

Kolegu našiel na tréningu. "Hneď sa ma spýtal - akú si mal zálohu? Ja na to - tritisíc. A koľko vraciaš? Tisícpäťsto. Ty si ale poriadny..., veď asi viete čo. Ale ako som to mal vyčerpať? Že nabudúce mám vystúpiť niekde v Kysaku, alebo na košickej stanici a kúpiť dievkam čokoládu, ovocie, a niečo aj ich mamičkám. Len aby som nemusel nič vracať. Stačilo mať na to bločky. Fakt sa to voľakedy tak robilo."

No niekedy sa stalo, že aj tri zálohy by boli málo. "To keď sme v Trnave, vlastne naši zverenci, urobili škodu za 14 400 korún." A to bol vtedy veru veľký peniaz. "Raz sa naše dievčatá i chlapci z VSŽ súčasne stali majstrami Slovenska v kategórii kadetov. Ekonóm TJ, už nebohý Paľo Jakubov, zorganizoval nejaké majstrovské stretnutie. Bývali sme v trnavskom hoteli Karpaty. V televízii vtedy letela Angelika, ale dávali ju až po večierke, niekedy pred polnocou. No dievčatá z jednej izby sa s chlapcami dohodli, že ju potajomky pôjdu pozerať. Aby urobili dojem, že sú na izbe, keby bola kontrola, zapálili nočnú lampu a prehodili cez ňu uterák. Ale to robiť nemali. Kým boli pozerať televízor na štvrtom poschodí, od lampy sa chytil uterák, od uteráka nočný stolík, periňák i spodná časť postele. Našťastie, z Angeliky dávali iba jeden diel, takže prišli na izbu ešte skôr, než bola celá v plameňoch. Vôbec však nespanikárili a hasiči tam boli ešte pred nami. Dievčatá tvrdili, že na izbe zaspali, ale usvedčili ich krásne červené teplákové úbory, čo mali na sebe, lebo ostatné vybehli z izieb v pyžamách. No aj tak mi nešlo do hlavy ako sa to stalo. Vravím im - viem, že ste fajčili, tak sa priznajte..." Až neskôr z nich vyliezlo, že horelo kvôli Angelike.

Na rodičov má metódu

Posledných sedem rokov je Jaroslav Škapinec verný farbám košickej Viktorie. "Dva roky som robil s trénerom Vojtkom aj asistenta pri kadetskej chlapčenskej reprezentácii Slovenska, ale niekomu som nesadol do koncepcie, tak som musel skončiť." Ako hlavný tréner viedol aj kategóriu dievčat ročník 1989, kde mal sedem svojich klubových zverenkýň, ale... "Prišli prvé výsledky, tak ma ktosi odstránil. Sú to tie dievčatá, ktoré sa teraz pripravujú na majstrovstvá sveta v Bratislave. Začal som to robiť ja, krvopotne som zorganizoval turnaj na úrovni krajských výberov, ako sa robievalo kedysi. No pokračovať som nemohol. Mrzí ma to, lebo to družstvo je postavené na mojich odchovankyniach."

Takmer dve sezóny koučoval v extraligových bojoch ženy Viktorie PČSP, aby sa opäť vrátil k tým najmladším. Ujal sa ročníkov 1992 a 93, a klubovej prípravky. "Robota s deťmi ma úžasne baví, aj keď na to treba mať nervy. Je to veľmi vďačné obdobie, až kým nezačne puberta, vtedy nastanú komplikácie."

Na rodičov má svoju metódu, aby tam dievčatá nechali. "Teraz sa obetujte, aj keď vás to stojí čas i peniaze, v puberte sa vám to určite vráti. No práve rodičia sú čoraz väčším problémom, lebo sú na svoje deti stále menej kritickí. Povedia si, ja platím, ja môžem aj rozhodovať. No našťastie, ešte som nemal ten pocit, že by som mal rodičovi niečo splatiť, že jeho dieťa bude mať u mňa protekciu. Priznávam však, že niekedy som dosť skoro rozhodoval, či niekto na to má alebo nemá. Nechce sa ti? Dobre, môžeš ísť. Ale už dávnejšie som s tým prestal. Napríklad aj Hiráková bola spočiatku jedno z driev, nemala talent a bola aj strašne lenivá. Stále som ju vyhadzoval, v druhom i treťom ročníku, vo štvrtom už menej, ale asi len preto, že som sa skamarátil s jej otcom, ktorý bol potom aj vedúci družstva. A pozrite sa kam to dotiahla. Podobný prípad bola Špontáková. Zistil som, že talent je možno desať percent, zvyšných deväťdesiat je snaha. Len treba trochu viac trpezlivosti. Raz som mal veľmi talentované dievča. Nikdy predtým nehádzala loptou, nevedela čo je to basketbal. Prišla prvý raz na tréning, ukázal som jej obdĺžniček, do ktorého bude hádzať, a ona tam trafila 98x po sebe. To nedokázali ani tie, čo trénovali už dva roky. No potom začali chlapci, a bolo po nej."

Jaroslav Škapinec nikdy nemal ambíciu robiť profi trénera. Aj keď nejaké ponuky boli. "A asi by boli aj lepšie finančné podmienky. Ale mňa baví to čo robím. Som šťastný, že môžem trénovať deti mojich bývalých zverenkýň. Viaceré z nich sú už aj babičky a chcel by som ešte trénovať aj ich vnúčatá."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári