Keď povedala, že je zasnúbená, Taliani jej hneď dali pokoj

Sólistka opery Štátneho divadla Košice Lucia Knoteková strávila takmer dva mesiace v Taliansku, kde sa v meste Spoleto zúčastnila na speváckych kurzoch. Tie získala pred pár mesiacmi ako víťazka súťaže mladých operných umelcov. Do Talianska sa na celé leto ešte vráti, pretože na jeseň ju čaká v Spolette premiéra opery Trubadúr...

Počas dvoch mesiacov v Taliansku mala práce viac než dosť. Každý deň - aj v soboty a nedele - mala v dopoludňajších i popoludňajších hodinách spevácke kurzy, zúčastnila sa i na kurzoch s foniatrom, logopédom, vizážistom a odborníkom na zdravú výživu. Okrem toho absolvovala koncert v Assisi a Ríme.

Popri kurzoch, ktoré zahŕňali spievanie od rána do večera, sa Lucia zúčastnila i na kurze líčenia... "V poslednej dobe je trendom, že vizážistami sú mladí chalani. K nám do vlásenkárne v divadle prišli dvaja, ktorí sa pýtali, aké máme skúsenosti s líčením. Ja som sa priznala, že mám problém s make-upom na koncerty. Nikdy neviem, ako sa nalíčiť, aby to bolo vhodné práve na túto príležitosť. Jeden z nich ma namaľoval a vysvetlil mi, čo si mám ako nalíčiť. Tiež ma aj učesal. Hneď som si porobila kopu fotiek..." Každej nakreslil na papier oko a vysvetlil, ako si ho maľovať a prispôsobiť make-up tomu, či ma niekto veľké či malé oči, vpadnuté a podobne. Jeden kolega z kurzov nevedel, ako sa nalíčiť, keď potrebuje na javisku vyzerať staro...

"Zaujímavý bol aj napríklad kurz o zdravej výžive. Lekárka nám vysvetlila, čo nie je vhodné pre hlasivky a podobne. Povedala nám, že acidofilné mlieko obsahuje do istej miery alkohol. Opýtala som sa, či po jeho vypití môžem šoférovať. Tak sa mi podarilo po prvý krát byť v taliančine vtipná," spomína Lucia s úsmevom.

Najviac sa Lucia tešila z toho, že si vďaka pobytu v Taliansku osvojila jazyk. Pár krát sa jej stalo, že keď povedala, že sa taliansky ešte len učí, nechceli jej veriť. Lucii dobre padlo, keď ju považovali za Talianku - to bol pre ňu najväčší kompliment. Ale jazykovú bariéra cítila. "Niekoľkokrát som menila ubytovanie, takže na leto som si bola zaistiť bývanie cez agentúru. Zvonila som, nikto neotváral. Bolo tam však číslo, na ktoré treba volať v neprítomnosti. Tak som zavolala a pán z agentúry mi vraví - som vonku. Pýtam sa, kde vonku? Aj ja som tu vonku a nevidím vás. Začal sa rozčuľovať, že čo sa starám, kde je, že je so zákazníkmi a ukazuje im byt. Vtedy som si uvedomila, že slovo ´vonku´ znamená, že je v teréne a ja som si myslela, že je vonku pred agentúrou. Tak som sa len nad sebou zasmiala..."

Lucia vymenila niekoľko apartmánov. Raz ju dali do apartmánu s dievčatami z orchestra, ktoré po večeroch žúrovali. Bola aj v byte pod strechou a asi mala alergiu na drevené trámy, ktoré tam boli, takže musela odísť. "Hneď po príchode som dostala na dva týždne provizórne ubytovanie. Nakoniec sa ukázalo, že to bolo to najlepšie, bývala som však v dvojizbovom byte s chlapcom. Raz mi ráno z kúpelne kričí - Lucia nechoď sem! No veď načo by som mu chodila do kúpeľne? Každý sme mali svoje súkromie. Ale keď kričal, že tam nemám ísť, jasné, že som bola zvedavá a šla som. Pýtala som sa, čo sa stalo a dozvedela som sa, že sme tam mali škorpióna! Bol vraj len taký malý a neškodný, no aby som sa nezľakla, tak ho hneď môj spolubývajúci vyhodil."

Pri prehliadke ronila slzy

Popri abslovovaní kurzov v Taliansku vystúpila Lucia aj na dvoch koncertoch. Prvý bol v Assisi, ktorého sa zúčastnili i ďalší speváci z kurzov. "Druhý koncert som mala v Ríme. Keď som totiž došla do Talianska, tak som sa nakontaktovala na našu ambasádu, aby o mne vedeli. Využili to, že som tam. V tom čase totiž v Ríme otvárali výstavu spojenú s tvorbou J. Cikera a potrebovali niekoho do kultúrneho programu. Prišla som teda zaspievať niekoľko skladieb. Hlavne sa mi však podarilo získať v Taliansku veľa kontaktov. V podstate sa dá povedať, že som všade rozdávavala vizitky," smeje sa.

Okrem pracovných povinností však nemala veľa príležitostí užiť si Taliansko ako také. "Len v posledný deň som mala voľno. Kurzy síce ešte pokračovali, ale tí, ktorí odchádzali, dostali voľno na pobalenie sa a podobne. Takže som si rýchlo zbalila veci a utekala do mesta, všetko som si poobzerala, pofotila... Mala som však aj to šťastie, že som si mohla obzrieť Rím. Po vystúpení v tomto meste sa mi totiž kurzy začínali na druhý deň až popoludní, takže ráno som si mohla ´večné mesto´ obzrieť. A bola som z neho úplne ´paf´..."

Videla Anjelský hrad, Panteon, Koloseum, Námestie Svätého Petra... "Chcela som vidieť katakomby, ale tie boli kdesi až na výpadovke, to by som nestihla. Tak som si pozrela aspoň tie základné veci. Je mi však jasné, že na Rím pár hodín nestačí. Myslím si, že na toto mesto nestačí ani celý život. Je úžasné. Už v predvečer pred koncertom som stihla vidieť Námestie Svätého Petra. Keď som si uvedomila, aké mám šťastie, že toto všetko vidím na vlastné oči, tak mi vyhŕkla slza. A pri Koloseu ďalšia, pri Panteóne ďalšia, pri fontáne Di Trevi ďalšia... Volala som mame a vravela som jej - toto všetko musíš vidieť..."

Z Ríma síce bola Lucia doslova nadšená, celkovo však z Talianska už nie. "Isté veci ma sklamali. Napríklad ekonomická situácia. Mám pár známych v Taliansku, takže som vedela, že to tam nie je ružové, ale až na vlastné oči som videla, že je to dosť smutné... A ďalšia vec, ktorá sa mi nepáčila, je to, že sa tam ľudia ženia a vydávajú veľmi mladí a často sa už po dvadsiatke rozvádzajú. Človek by si povedal, že keďže je to ´západná´ krajina, tak tam budú mať na toto iný pohľad..."

Čo si však na Taliansku pochvaľuje, je srdečnosť typická pre južanské národy. "Pripadala som si ako v tej reklame, kde chodí žena po talianskom meste a všade sa jej zdravia - Ciao Maria. Tak teraz to bolo všade - Ciao Lucia. Šla som okolo jednej opravovne topánok, kde ma zavolal pán a vraví mi - slečna poďte na kus reči, vy určite nie ste Talianka, keďže ste blondínka. Odkiaľ ste? Tak som mu vysvetlila, kto som, čo v Taliansku robím. Dal mi knihu. Prvé stránky som lúskala so slovníkom, ale potom to už šlo..."

Spočiatku nemala meno

To, že ju tamojší muži, zvyknutí na tmavovlasé hnedooké Talianky, vnímajú ako modrookú blondínku, postrehla už pri ceste vlakom do Spoleta. "Tamojšie železnice totiž fungujú tak, že si kúpi lístok nie na konkrétny spoj, ale na trasu a platí mesiac. Keď nastúpite do vlaku, tak si ho označíte. To som ale nevedela. Vo vlaku prišiel ku mne sprievodca a už sa naširoko usmieval a vraví mi - lístok ste si neoznačili. Ospravedlnila som sa a pýtala - čo teraz? Kývol mi, vraj to nič nie je. Tak som si povedala - aha, už to začína..."

Nasledujúcich pár dní nemala Lucia meno. Bola iba bella (pekná), cara (drahá) a ragazza biondina (blonďavá dievčina). Dokonca keď sme prišli na daňový úrad sa nahlásiť, tak jedna slečna, ktorá nás tam z divadla vzala, policajtovi hovorí - mám tu dvoch Číňanov a jednu ragazza biondina. Čo sa mi však veľmi rátalo, bolo to, že aj keď chlapi skúšajú, čo môžu, tak keď som povedala, že som zasnúbená, hneď mi dali pokoj. Normálne som sa s nimi potom mohla kamarátiť, o nič sa nepokúšali. U nás to takto nefunguje."

So srdečnosťou sa stretávala všade, kam sa pohla. Na pošte, banke, v úrade. "Na slovensku mám takú skúsenosť, že keď mám ísť čosi vybavovať na nejaký úrad, tak sa mi takpovediac vyhodia vyrážky, lebo tu sú takmer vždy tie ženy na úradoch nepríjemné. V Taliansku som šla na poštu poslať pohľadnicu domov. Keď som odchádzala, poďakovala som sa. Ale tá pani mi vraví - nie, nie. To ja ďakujem vám... Ostala som ako obarená a pri odchode som sa ešte pozerala, či som to naozaj bola na pošte, alebo kdesi úplne inde..."

Aj keď mala večery Lucia zväčša voľné, veľmi si nočné Taliansko neužila. "No, možností by bolo plno, ale financie sú druhá vec. Pre domácich to možno drahé nie je, ale pre nás určite. Navyše tu v Košiciach som si v divadle vzala neplatené voľno, no musela som hradiť košický podnájom, apartmán v Spolette a hypotéku na dom, ktorý tu staviame... Navyše, keď aj sme skončili na kurzoch, tak sme s kamarátkami veľmi nemali síl ísť ešte kamsi. Boli sme všetky unavené, iba čo sme sa trochu prešli alebo si na izbe z notebooku pozreli film a šli spať..."

Fakt, že Taliansko je po nociach hlučné a ožíva, si však nemohla nevšimnúť. Hlavne v piatok a sobotu to vraj bolo čosi nepredstaviteľné. "V jeden deň som bola dohodnutá, že keď pôjdem večer zo školy, tak sa zastavím na internete. Desať minút som meškala, lebo sa nedalo prejsť cez centrum, koľko tam bolo ľudí. Doslova som musela kľučkovať a predierať sa medzi nich. Na druhej strane, cez siestu nikde nikoho nestretnete. Aj keby začalo horieť, máte spolu. V tomto smere je Taliansko presne také, ako sa o ňom hovorí - na obed spí a v noci ožíva."

Ďalšia vec, ktorá je o Taliansku všeobecne známa, je skvelá, chutná a hlavne zdravá kuchyňa. "Tam je každá surovina čerstvá. Taliani veľmi dbajú na kvalitu toho, čo si kupujú a sú ochotní do toho vraziť veľa peňazí. Dopriala som si naozaj výbornú zeleninu. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale to, čo tu predávajú ako paradajku, sa s talianskou paradajkou nedá porovnať. Jedávala som čerstvé zeleninové šaláty s olivovým olejom a podobne. Schudla som osem kíl, no nie preto, že by som bola hladná. Jednoducho som si dopriala chutnú a naozaj zdravú stravu."

Aj keď sa jej v Taliansku páčilo a teší sa na návrat a septembrovú premiéru, predsa len ju táto krajina až tak veľmi neláka. "Priznám sa, že prv než som tam šla, uvažovala som nad tým, či by nebolo zaujímavé tam ostať. Dnes viem, že veľa vecí v Taliansku je síce úžasných, ale veľa mi tiež prekáža."

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári