Niekoľko úsmevných i poučných historiek z dejín alkoholizmu v Košiciach od 16. storočia po dnešok

Magistrát zakázal študentom túlať sa po nociach, ožierať sa a tancovať...

Ak sa chceme pustiť do rozprávania o dejínách alkoholizmu v našom meste, ctený čitateľ si môže povzdychnúť a pripomenúť, že v Košiciach v poslednom období je nevýdaný počet barov, pivníc, pubov, kaviarní a krčiem, ktoré núkajú predovšetkým alkohol. Takže táto metla ľudstva naďalej "tvorí" naše dejiny. Víno, pivo, či pálenka nás (prena)sleduje od úsvitu dejín, takže problémov, alebo úsmevných historiek, ktoré sú spojené s pitím alkoholických nápojov je neúrekom. Pri tejto príležitosti spomenieme len niektoré.

Stephanus Lapicida, jeden zo skrášľovateľov dómu, po sebe zanechal najkrašíe pastofórium na svete. Neskôr pracoval v Bardejove. Svojmu priateľovi napísal, že zostane v tomto meste, lebo v Bardejove vyrábajú lepšie pivo ako v Košiciach. Jeho manželka bola veľmi hašterivá žena a alkoholička. O nej napísala novelu Boris Palotai (1904-1983), maďarská spisovateľka žijúca v našom meste medzi dvoma vojnami.

Prvé protialkoholické dielo napísal Ján Bocatius, ktorý bol rektorom (učiteľom) i richtárom mesta v pohnutých dobách koncom 16. a začiatku 17. storočia. Dvorný básnik sedmohradského kniežaťa Bocskaiho a dvorný historik Gabriela Bethlena napísal koncom 16. storočia prvé dielo proti alkoholu, ktoré ako ináč vyšlo v latinčine v prvej tlačiarni Uhorska, v Bardejove. Ale už aj pred ním Sebestyén Tinódi Lantos, ktorý sa stal mešťanom Košíc (pamätnú tabuľu má na Kováčskej ulici 34), oženil sa a XVI. storočí žil v našom meste, tiež napísal jednu pieseň proti alkoholikom pod názvom: O rôznorodých opilcoch (Sokféle részögösről, 1548). Počnúc od Noeho cez pijúce devy píše o mnohých ožranoch, nabádajúc k triezvemu životu.

Vedľa poľnohospodárstva pre starých občanov v 17. storočí bolo pýchou zaoberať sa pestovaním viniča písal košický historik György Kerekes, ktorý ich stoly zásoboval známym mokom, symbolizoval občiansky blahobyt a priateľstvo. Nakoľko pitie vína bolo všeobecne praktizované, obchodovanie s vínom bolo výnosným obchodom. Košickí občania nielen v okolí mesta, ale aj v susedných vínnych lokalitách, zvlášť v Hegyalji sa snažili získať pozemky. Ich hlavný príjem pochádzal z obchodovania s vínom. Mesto malo najväčší osoh zo svojich krčiem.

V r. 1616 košický magistrát musel vydať nariadenie na skrotenie študentstva. Zakázali im túlať sa po nociach, ožierať sa a tancovať.

Podľa Uhorského Simplicissima, čiže Daniela Speera, Urbanova veža bola murovaná pomocou zmesi vína s medom. Nezabudnime, svätý Urban je ochráncom výrobcov vína.

Manželka Andreasa Kernu v r. 1649 bola potrestaná, nakoľko počas omše pred dómom predávala víno a podaktorí darabonti sa "posekali". Krčmárku odsúdili na to, aby nasledujúcu nedeľu pred novou vežou, teda Urbanovou, stála pred kostolom v želiezkach na krku; a to pred oboma rannými maďarskými a nemeckou kázňou, na obed ju treba prepustiť - znel ortieľ.

V r. 1708 János Gömöri Ötvös, košický mešťan pretože sa často ožieral a v takomto stave predvádzal brutálne kúsky, mestská rada ho prinútila podpísať reverz, v ktorom sľúbil, že v ďaľšom živote nikdy viac nevypije ani kvapku opojného nápoja. V reverze sa písalo, že "delikvent dáva každému na vedomie, že žiadny opojný nápoj vymyslený a vyrobený ľudským umom ani cez deň, v noci, potajomky, ani verejne okrem čistej vody piť nebude, a ak by tento sľub porušil a predviedol by nejakú surovosť, nech ho ihneď odsúdia a aby pritom sa mu nedostalo žiadnej milosti ani poľahčujúcej okolnosti, ba naopak, aby použili čo najväčší trest, ktorému sa podvolí..."

Františkánsky kostol a vedľa stojáci kláštor často poskytoval azyl pre delikventov, lebo sa nachádzal pri hornej bráne a tam stáli kasárne. Poskytovanie azylu umožňovala kresťanská láska voči blížnym, na základe starozákonných zvyklostí. Kto vykonal nejaký kriminálny skutok, ale podarilo sa mu dostať do kostola, či kláštora, bol omilostený, alebo aspoň sa brali viac v úvahu poľahčujúce okolnosti. Túto obyčaj neskôr pápeži upresnili. Zbojníctvo, úkladnú vraždu a urážku kráľa vyňali spomedzi možností, keď azyl sa mohol uplatniť. V novembri r. 1742 jeden vojak Hallerovho pluku v opilom stave sa hádal a tak nešťastne handrkoval so svojou kopijou, že si ňou prepichol vlastný nos. Bojac sa následkov utiekol do františkánskeho kláštora. Druhý deň ho vyviedli, ale ho v podstate neodsúdili, lebo stratu nosa považovali za dostatočný trest.

A je potrebné spomenúť aj občana nášho mesta, Gábora Posznera, ktorý Lajosovi Kossuthovi posielal uhorské víno do talianskeho Turína, kde niekdajší vodca boja za slobodu žil v emigrácii. Dokladom toho sú aj listy, ktoré Kossuth posielal Posznerovi a ďakoval mu za zaslané sudy vína.

A keď si poriadne obzriete jednu najkrajšiu secesnú budovu nášho mesta, kde okrem pramálo oblečených pekných žien môžete vidieť motívy chmeľu a viniča. Budovu Slávie na Hlavnej 63 dali postaviť Bauerneblovci, ktorí kedysi vyrábala košické pivo, čo je dnes už minulosťou. Vedľa Slávie stojaci Levočský dom by mohol rozprávať o rôznych pitkách a aj o tej najslávnejšej, veď v tejto budove oslavoval svoju svadbu Gabriel Bethlen, sedmohradske knieža s Katarínou Brandenburskou. Aj vtedy muselo víno tiecť silným prúdom, veď svatba trvala celý týždeň.

Mór Jókai, svetoznámy spisovateľ bol poslancom mesta za Liberálnu stranu v 80. rokoch 19. storočia, takže často sa zdržiaval v našom meste. Raz, keď ho už nudili siahodlhé prípitky, zdvihol pohár v starom Salkház-hoteli a povedal: Mám jednu starú nemeckú knihu, kde nemecký autor-huncút napísal tým mienil už spimínaného Daniela Speera-, že ten, kto sa napije košického vína, zožltne. Nech vidím, ako zožltnem. Prosit!

Našu alkoholickú pochôdzku v priestore a čase skončime citátom z ironického diela Sándora Máraiho Škola chudobných: "Pivo pôsobí pomaly, ale príjemne a iste. Samozrejme je dôležité, aby sme nápoje nemiešali. Na lačný žalúdok dva-tri poháre drožďovice i pred obedom, okolo dvanástej, dva poháre piva sú celkom dostačujúce: k obedu nepime nič iné, len čisté víno, ak chceme po obede zostať práceschopný a zdraví,ak chceme ísť za svojimi záležitosťami v tom začínajúcom, sviežom opilstve, čo je predpokladom dobrej práce. Vo všeobecnosti je správne, ak obedňajšie množstvo vína obmedzíme na 8, najviac 9 decilitrov vína. (...) Ako riedený jed, aj pivo pôsobí ako medicína, hlavne v skorých ranných hodinách, po požití nadmerného množstva šľachetnejších alkoholických nápojov. Ale aj v tomto prípade môžeme predpísať len svetlé pivo, v trojdecových dávkach. (...) Ale skutočný osoh dáva le víno, ktoré vypijeme a tá omamná jasnozrivosť, ktorá je prechodným následkom opojného stavu, niekedy v čistejšom osvetlení, v širšom prúde ukazuje obrysy nášho života, ako i to najjemnejšie opilované, metodické, triezve hútanie. Môžeme povedať, že počas troch hodím 8 deci postačuje na tento cieľ..."

Košický právnik Dr. Arisztid Aranyossy vydal knihu o poľovníctve

Nech je šľachetnou snahou poľovníka brániť divinu...

Dr. Arisztid Aranyossy, košický právnik a veľký poľovník, započal so zápisom svojich poľovníckych spomienok v rokoch 1946-48. Kedysi bol členom Košického poľovníckeho spolku (Kassai Vadásztársulat) aj so svojim otcom Lászlóom, ktorý bol aj prokurátorom spolku a aj jeho už vtedy mŕtvym dvojčaťom Andorom, s ktorým 33 rokov spolu poľoval. Andor bol riaditeľom, neskôr predsedom spolku. Po jeho smrti v r. 1929 bol Arisztid zvolený za predsedu, predtým dlhé roky pôsobil ako notár, potom prokurátor spolku.

Jednu časť svojich spomienok vydal v zošite pod názvom Mozaik (Mozaika) a dodal aj materiál pre dielo Kassai Vadászhistóriák (Košické poľovnícke historky), ktorá vyšla v r. 1940. "Horatius, chýrny latinský básnik hovorí, že ´nonum prematur in annum´ inde zas ´saepe stilum veritas´. Preložené to znamená, spisovateľ má držať svoje dielo deväť rokov v šuflíku, aby stále mohol opravovať svoje písomnosti."

Nuž rukopis dr. Aranyossyho bol v šuflíku práve šesť desaťročí. Dlho rozmýšľal, aký názov má dať svojej práci, nakoniec ju nazval Pekné a šťastné poľovnícke dni, s podnázvom Bolesť strateného raja. "Tento názov vyjadruje krásu a šťastie mojich poľovníckych dní, ktorú som cítil počas poľovania. Bol som šťastný, ak som mohol byť vonku v lese, na lúke a aj vtedy som bol šťastný, keď bohyňa Diána ma nevyznamenala svojou pozornosťou, lebo som miloval prírodu, ktorú som vždy považoval za chrám. Vždy som sa pokúšal nasledovať heslo poľovníkov: ´Nech je šľachetnou snahou poľovníka brániť divinu, šetrne s ňou zaobchádzať a ochraňovať. Nech poľuje tak, ako požaduje zákon a obyčaj. A aby žehnal Stvoriteľovi skrz jeho stvorenia´." Autor ďalej uvádza, že v r. 1896, keď začalo jeho poľovnícke obdobie života, aké zbrane vlastnil a ako počas šesť desaťročí chodil so svojim bratom strieľať do nájomného revíru v Čani, kde po prvýkrát zastrelil zajacov.

Svoju vojenskú službu si odkrútil v r. 1898-99, a od 1. novembra 1899 sa stal členom KPS, ktorý si prenajal právo poľovať v revíri i v mnohých revíroch okolitých obcí. Medzi vlastné revíri počitali oblasti Čane, Geče a Belži, ale aj Zlatej Idky a v Opátovciach. Tieto revíry boli majetkom eráru. Posledná z týchto oblastí susedila s Kojšovou hoľou, kde sa dalo poľovať na tetrovy a s touto oblasťou sú spojené aj jeho zážitky spojené s medveďami. Ale prenajímali si teritóriá aj v oblasti okolo Hrona a inde. Ďalej spomína, v ktorých ďaľších revíroch ešte poľoval.

Les mesta Košice mal kedysi rozlohu 36.000 kat. jutár. Neskôr, keď mesto vymenilo svoje majetky vo Forró a Garadne za kojšovský les o rozlohe 6000 kat. jutár, lesný majetok mesta presiahol 40.000 kat. jutár. Spolu s revírmi obcí mohli členovia KPS poľovať v oblasti o rozlohe 50.000 kat. jutár. "Mali sme hodne priestoru, mali sme hodne divej zveri. Srdcom mestského lesa, komorou diviny boli lesy okolo Črmelského údolia, ale boli bohaté na divú zver aj lesy pri Hornáde v okolí Veľkej a Malej Lodiny, Starého Ružína a Košických Hámrov. Tieto nerušila turistika a lyžovanie. Tu jeleň, srnka a diviak mali kľud."

V roku 1943 sa v Košiciach poriadala poľovnícka výstava, na ktorej sa zúčastnil spolu aj so známim športovcom, košickým lekárom so svojimi zbierkami. O ich trofejách miestne noviny napísali vetu, na čom sa aj neskôr dobre zabával: "Skrze doktora Aranyossyho a doktora Lomniczy-Lumnitzera bola zastúpená celá ríša zvierat."

(Pokračovanie o týždeň)

Tretia časť 175-ročného košického kalendára

Ako zvýšiť kvalitu lajna?

V predošlých dvoch častiach sme čitateľov v hrubých rysoch oboznámili s kalendárom, ktorý poľnohospodárske a ostatné práce uvádzal podľa jednotlivých mesiacov. Nakoniec nám zostáva obdobie od augusta do konca roka.

Dozvedáme sa, ako je možné rozmnožovať ovocné stromy na čínsky spôsob, aké úkony je potrebné vykonať v drevárskej škôlke, alebo ako môžeme pripraviť v kuchyni z rašelinových tehál kvalitné uhlie.

Včelám je potrebné venovať zvýšenú pozornosť, lebo v auguste klesajú možnosti ich potravy a je potrebné ich chrániť proti cudzím včelám, aby nevylúpili úľ. Jedna kapitola je venovaná zberu medu tak, aby včely neboli "povraždené". Túto prácu je potrebné vykonať večer, keď sa včely vrátili do úľa. Úľ opatrne zoberieme a postavíme ho hore nohami. Naň položíme nový úľ. Ten spodný od spodu začneme poklepávať smerom hore. Včely neznášajú toto bubnovanie ako sa táto operácia nazýva a prejdú do druhého úľa. Ten potom postavíme na pôvodné miesto a med je náš i včely budú mať ešte čas, aby si nazbierali zásobu na prezimovanie.

V septembri sa dokončujú práce spojené so žatvou. Kvalitu hovädzieho lajna je možné zvýšiť takým spôsobom, ak na jednu vrstvu hnoja dáme vrstvu gipsu, a takto vrstvy striedame a necháme vyzrieť. Jeden voz takto upraveného lajna má vyššiu hodnotu, ako 3-4 vozy neupraveného hnoja. Vinič je potrebné v tomto mesiaci tretíkrat okopať, akonáhle bobule začnú zrieť.V zahrade je potrebné zasiať semená niektorých druhov zeleniny, ktoré na budúci rok vyklíčia. Anonymý autor, čiže Poľnohospodár naučí čitateľa pestovať anglický, či azijský karfiól na holandský spôsob, aj na to, ako je možné získať čo najväčší počet semienok šalátu.

V októbri je potrebné ovocie uložiť na miesto kde je prievan, ale kde nemrzne. V tomto období je potrebné čistiť studne a jazerá od bahna. A teraz ja čas na prípravu terkelice. Semená hrozna je potrebné preosiať a dať ich hydine. Okolo mladých stromov je potrebné rozsypať na padrť rozdrúzganý ľan, ktorý nedovolí,aby pri pni rástla burina. V tomto mesiaci je najdôležitejšou činnosťou vinobranie. Treba dávať pozor, aby strapce boli čisté a zrelé, aby kvalita vína bola vysoká. Slabšie konáre a listy viniča je možné odviezť domov a v zime ich dávame kozám, ovciam, či teľatám.

Ďalej najdeme veľmi gustióznu kapitolu, ktorá pojednáva o charakterových vlastnostiach lajna rôzneho pôvodu. Konský trus je suchý a teplý, rýchle sa rozkladá. Hovädzí trus je najlepší, len pomaly sa rozkladá, ale preto má trvanlivý účinok. Ovčí rýchle a sucho tlie, preto nemá trvanlivý charakter. Obdobný je kozí trus. Bravčové lajno je mäkké, vodnaté a pomaly sa rozkladá a je málo teplé. Najlepšie sa s ním hnoja lúky a lesné škôlky. Dobré je ho primiešať k hovädziemu. Trus hydiny má "vysokú hnaciu silu", je preto nevhodný pre rastliny. Najlepšie je ho riediť vodou, a takto ho aplikovať. Spomedzi výkalov je najlepší holubý trus, je aj najteplejší. Aj v malom množstve sa vynikajúco uplatní. Najlepšie je ho používať v období dažďov, lebo ináč vypaľuje. Ľudské lajno neskutočne rýchlo vrie a silne pôsobí. Najlepšie je ho preto miesiť s dobytčím trusom.

Stranu pripravil: Z. Balassa

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári